Innocent Greed 1

Keď namiesto učenia čítam After a píšem takéto bludy. 

Vítam nové čitateľky! Hope youll like it...

Lots Of Love ♥

PS: Prvá z troch.

„Tento je môj.“ Ukázala som na autobus, ktorý práve zastavil neďaleko.

„Tak bež, ďakujem za dnešok. Takú dobrú party som už dlho predlho nezažila.“ Objala ma Gabi na rozlúčku.

„To ja ďakujem, presne takéto odreagovanie som teraz potrebovala.“ Ešte som jej zakývala a pobehla k dverám autobusu, ktoré už pípali, že sa idú zatvárať.

Sadla som si na voľné sedadlo a vypustila zo seba prúd vzduchu. Nohy ma boleli z vysokých opätkov a hlavu som mala ťažkú, akoby som namiesto mozgu mala riadny balvan. Únava a alkohol si začínali pýtať svoju daň. Vyčerpane som oprela čelo o chladné okno a tak sa snažila aspoň trochu zmierniť ten tlak, ktorý som v hlave pociťovala. Pomohlo to, po chvíli sa mi ľahšie dýchalo, no začínala mi byť zima. Odlepila som sa teda od skla a porozhliadla sa po autobuse. Bol poloprázdny.

Cestujúcich tvorili len dva typy ľudí. Pracujúci, čo sa vracali z nočnej zmeny, respektíve išli do práce skoro ráno a potom ľudia ako ja, študenti vracajúci sa zo žúru. Kto iný by mohol cestovať autobusom vo štvrtok o štvrtej ráno?

Očami som sa zastavila na spiacej dievčine dve sedadlá predo mnou. Bola rovnako opretá o okno autobusu ako ja pred chvíľou. Hlava jej však lietala o trochu viac, z čoho som usúdila, že buď zaspala alebo toho trochu viac vypila. Jej spolusediaca na tom bola podobne, akurát bola opretá o kamarátkino plece. Obe boli strapaté a stavím sa, že o nič neprichádzam, keď im nevidím do tváre. Nepatrne som pokrútila hlavou. Načo tí ľudia pijú, keď to nevedia? Ožrať sa môžu predsa aj doma. Preletelo mi hlavou, či si niečo také myslel niekto aj o mne ten jediný raz, čo som sa viezla v rovnakom, ak nie horšom, stave domov po oslave, na ktorú mi veľa spomienok neostalo. Teda až na cucflek na krku a ozvracané tenisky. Ale ten jeden raz mi ako poučenie bohato stačil. Predstava samej seba takto ma zahanbuje a znechucuje zároveň, preto alkohol obmedzujem v maximálnej možnej miere. Dva panáky na dobrú náladu, k tomu neskôr pivo alebo drink a spokojne si žijem celú noc. Navyše ma ráno nečakajú suchoty ani bolehlav.

Zrak som presunula ďalej a narazila na pár hnedých očí, ktoré na mňa skúmavo pozerali. Patrili chlapíkovi sediacemu oproti, o uličku a asi päť sedadiel ďalej. Usmial sa. Mal krátke hnedé vlasy a na tvári jemné strnisko. Mohol byť tak o tri roky starší odo mňa, no nevyzeral ako študent, skôr by som ho priradila k tej pracujúcej časti cestujúcich. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa tiež, odvracajúc pohľad.

Ďalej som si prezerala ľudí v autobuse, znova a znova narážajúc na tie tmavohnedé oči. Úsmev mu z tváre nemizol a bolo to tak trochu nákazlivé, takže som sa zakaždým usmiala tiež a rýchlo sa pozrela niekam inam.

V reproduktore sa ozval ženský hlas, oznamujúci, že ďalšia zastávka je moja. Cudzinec sa postavil a prešiel k zadným dverám. Bol vysoký, na sebe mal čierne rifle, čiernu mikinu a čierne tenisky. Vyzeral dobre, naozaj dobre. Autobus začal brzdiť a ja som sa postavila, znova si pripomínajúc, aby som si nabudúce nezabudla vziať niečo na prezutie. Chytila som sa tyče pri stredných dverách a stlačila tlačidlo. Dvere sa so sykavým zvukom otvorili a ja som so sklonenou hlavou vystúpila. A do niekoho narazila. Do nosa mi udrel sladkastý mužský parfum.

„Pardon.“ Zamrmlala som a pozrela sa hore. Nad golierom čiernej mikiny sa črtal už známy úsmev. 

„Ja sa ospravedlňujem.“ Preniesol bez toho, aby mu kútiky úst čo i len trochu upadli. Naopak, zdvihol ich ešte vyššie. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som sa tak isto nezačala usmievať ešte viac. Sklonila som hlavu a snažila sa obísť ho sprava. Presne v ten istý okamih sa pokúsil urobiť to isté, hýbajúc sa tým istým smerom. Skúsila som to z druhej strany, on tiež. Zasmial sa, ja s ním. Pozreli sme sa na seba, škeriac sa ako dvaja blázni. Autobus sa vedľa nás sťažka pohol a odišiel.

„Dámy majú prednosť.“ Povedal nakoniec a ostal stáť na mieste.

„Ďakujem.“ Obišla som ho a vybrala sa po chodníku smerom k môjmu bytu.

„Vlastne, nemohla by si mi dať tvoje číslo alebo facebook alebo čokoľvek?“ zavolal za mnou, keď som bola tak na štyri kroky od neho. Zastavila som a otočila sa. Stál presne na tom istom mieste, akurát otočený mojim smerom.

„Nedávam číslo ani facebook cudzím ľuďom.“ Skoro som mu vyplazila jazyk. Cítila som sa tak nejako ľahko, mozog som mala dávno vypnutý. Ovládala ma len dobrá nálada z tohto malého...flirtu? ak to tak môžem nazvať. A z jeho úsmevu. Zvrtla som sa a pokračovala v mojej ceste.

„Tak aspoň meno a prísľub, že ťa ešte niekedy uvidím?“ zakričal po chvíli, asi zaskočený mojou predošlou odpoveďou.

„Lea a nezvyknem sľubovať niečo, čo neviem ovplyvniť.“ Odkričala som späť, tento krát len cez plece.

„Tak teda dobrú noc a niekedy nabudúce, Lea!“ Ako som kráčala ďalej, doslova som cítila jeho oči zabodnuté do môjho chrbta a stavila by som čokoľvek na to, že sa stále usmieval. Onedlho som zabočila za roh, viac sa neobzrúc.

Doma som potichu zabuchla vchodové dvere, snažiac sa nezobudiť spolubývajúce. Konečne som si vyzula lodičky a viac ako privítala chlad sálajúci z podlahy, ktorý tlmil bolesť mojich otlačených chodidiel. Na opätky som síce zvyknutá, no po pretancovanej noci som vždy viac ako rada, keď ich môžem dať konečne dole.

Zamierila som do mojej izby. Odlíčila som sa, prezliekla sa do pyžama a ľahla si do postele. Von akurát svitalo, no bola som príliš unavená a lenivá, aby som vstala z postele a zatiahla žalúzie. Radšej som si perinu natiahla až na hlavu a pevne stisla viečka k sebe. Zaspala som do piatich minút. Snívalo sa mi o hnedých očiach, nákazlivých úsmevoch a čiernej mikine.