18. januára 2014

Innocent Greed 2

Druhá! 
Get ready for the grand finale ;)
Lots Of Love ♥

„Lea, notak! Veď ťa čaká už len jedna skúška, všetko ostatné si už spravila! Zaslúžiš si odmenu za všetku tú snahu, rovnako ako trochu iné myšlienky.“ Naliehala na mňa Gabi.
„Ja ti neviem, mala by som sa do toho ešte pozrieť. Takéto party tu už boli a ešte ich aj veľa bude, no skúšky som chcela mať z krku čo najskôr. A nemám ani náladu ísť dnes večer niekam.“
„Prosím! Už je to mesiac, čo sme nikde neboli a ja potrebujem zúfalo vypnúť a vytancovať zo seba všetok ten stres.“
„Prečo musíš byť vždy taká dotieravá? Dobre vieš, že neviem dlho odolávať tvojmu prosíkaniu.“ Kapitulovala som.
„Zbožňujem ťa!“ zvýskla do telefónu tak, že som si ho musela dať ďalej od ucha.
„Dobre dobre, len sa nepoto. O deviatej budem u teba.“ Zložila som. S povzdychom som vstala od písacieho stola a zavrela skriptá, do ktorých čumím už tretí deň.
Zavrela som sa v kúpeľni a nechala horúcu vodu, aby uvoľnila moje, sedením stuhnuté, svaly na krku. Umyla som si vlasy a rozotrela po tele spenený sprchový gél. Vdychovala som lahodnú ovocnú vôňu a na chvíľu vypla myšlienky o škole. Gabi má pravdu, potrebujem sa trochu uvoľniť. Poškodiť mi to nemôže, aj tak by som sa večer už neučila, ale pozrela nejaký film alebo niečo podobné.
Niekto zabúchal na dvere do kúpeľne a ja som s povzdychom vypla prúd tečúcej vody. Cez paru som ani nedovidela na dvere. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomila, koľko času som v tej malej miestnosti strávila.
„Už!“ zakričala som, keď sa buchot ozval znovu. Rozrazila som dvere a skoro tak rozbila hlavu Nine, najotravnejšej spolubývajúcej, akú si človek dokáže predstaviť.
„No konečne, myslela som, že tam budeš aj spať.“ Radšej som si zahryzla do jazyka a obišla túto jej poznámku bez komentára. Prešla som okolo nej a hlasno zabuchla dvere do mojej izby.
„Silnejšie sa nedalo? Ešte trochu omietky okolo tých verají máš.“
„Pojeb sa.“ Uľavila som si potichu. Pripomenula som si, že už to nebudem musieť dlho trpieť. Od júla budem bývať s Gabi, ďaleko od tohto nevrlého stvorenia. Už len niečo viac ako mesiac.
Nemala som rada, keď sa ľudia ku mne správali zle bez toho, aby na to mali dôvod. Keď som sa nasťahovala, trápila som sa tým, čo som Nine spravila, že je ku mne taká protivná. Po týždni bývania s ňou som pochopila, že ona nepotrebuje dôvody, k ničomu. Správala sa tak ku každému, bez rozdielu. Hrozná povaha alebo zlé detstvo? Ťažko povedať. Niečo sa na nej však nepekne podpísalo a nikoho si k sebe nepustila tak blízko, aby to zistil. Aspoň ja osobne som o nikom takom nevedela.
Otvorila som skriňu a moje myšlienky sa ubrali iným smerom. Čo na seba? Bol koniec mája, takže vonkajšie teploty sa pohybovali okolo dvadsiatky. V noci to však ešte stále nebola veľká sláva. Nakoniec som sa rozhodla pre čierne obtiahnuté šaty, ktoré siahali do polovice stehien a dobre prezentovali moju ťažko vydretú postavu. Kým som sa k nej dopracovala, veľakrát som si poplakala, ale výsledok stál rozhodne za to. Ručička na váhe šla dole, moje sebavedomie a pozornosť od opačného pohlavia zase hore.
Doplnky, tyrkysový náhrdelník tesne ku krku, výrazné náušnice, náramok, kabelku a lodičky rovnakej farby, som si vybrala až potom, čo som si vysušila a následne natočila moje tmavohnedé vlasy do splývajúcich vĺn a naniesla na tvár makeup. Obula som sa a bol najvyšší čas ísť, ak som chcela prísť na čas. Príprava mi stále trvala príliš dlho, pretože som nikdy nebola úplne spokojná. Väčšinou som sa však po treťom pokuse niečo napraviť vzdala, lebo som si musela pripustiť, že aj tak tomu veľmi nepomáham.
O polhodinu som dorazila ku Gabriele. Nahodená v podobných čiernych šatách, no doladených červenými doplnkami tak, aby ladila s jej ohnivými vlasmi, mi prišla s úsmevom otvoriť.
„Wow, dobre vyzeráš.“ Zložila mi kompliment.
„Ty takisto.“ Oplatila som jej ho.
„Chlapi, traste sa!“ Nadšene sa zasmiala, zobrala si kabelku, obula sa a vyrazili sme do ulíc. Skončili sme v bare asi na desať minút vzdialeného od jej bytu a objednali si dva panáky a džús.
„Na čo si pripijeme?“ zdvihla svoj pohárik do vzduchu.
„Na našu neodolateľnosť.“ Jednoznačne som vyhlásila a jemne štrngla mojim o ten jej. Vypili sme to na ex a pustili sa do rozhovoru.
Od nášho stola sa ozýval smiech a hlasný hovor. Ľudia sa za nami obzerali, no nám to bolo jedno. Gabi mi rozprávala o svojom dni, o nejakej novej telenovele, ktorú začala nedávno pozerať, o knihe, ktorú prečítala, o chlapoch, ktorých stretla. Ja som jej na oplátku porozprávala všetky pikošky, ktoré som sa posledne dozvedela od Mati. Zabávali sme sa na hlúposti ľudí, na ich naivite a na tragickosti ich životov, ktorú si sami privodili alebo vytvorili.
Pred polnocou  sme bar opustili a zviezli sa busom do mesta, do nášho obľúbeného klubu. Bol tam nátresk, plno hemžiacich sa priam polonahých ženských tiel a postávajúcich chlapov, ktorí si bez ostychu vychutnávali výhľad. Z reproduktorov dunela hlasná hudba a človek nepočul takmer ani vlastné myšlienky.
„Idem nám zobrať drink!“ zakričala som priateľke do ucha, keď sme si v šatni odložili saká a predierali sa davom hlbšie dovnútra klubu. Len prikývla a ukázala prstom na dve blondíny stojace obďaleč pri vysokom stole. Paula s Evou. Tiež som prikývla, ukazujúc, že som pochopila, kde ju mám potom hľadať.
„Rum s kolou.“ Naklonila som sa cez bar k barmanovi. Usmial sa na mňa a o dve minúty mi doniesol drinky. Zaplatila som a predrala sa hromadou ľudí k stolu, kde stáli dve blondíny a červenovláska. Tej som podala drink a snažila sa započuť aspoň niečo z toho, o čom tie tri hovorili. Márne. Začala som sa obzerať dookola, pomaly popíjajúc chladený nápoj.
Keď začali hrať prvé tóny Booyah, pozreli sme sa s Gabi na seba a naraz sme zvýskli. Zdrapila som ju za ruku a ťahala na tanečný parket. Začali sme sa hýbať v rytme dunivej hudby a obe sme stratili hlavu. Netrvalo dlho a na svojich bokoch som pocítila teplé dlane. Aj za Gabi objavil vysoký blondiak. Žmurkli sme na seba a otočili sa k svojim novým tanečným partnerom.
Toho môjho som zhodnotila ako vyhovujúceho. Bol môj typ, hnedé vlasy, hnedé oči, tmavšia pokožka. Tancovali sme ešte asi na tri pesničky a potom ma pozval na drink. Dala som si minerálku, na čo len dvihol jedno obočie, no viac to nekomentoval.
„Som Ivan.“ Predstavil sa, keď sme našli miesto, kde sme sa aspoň trochu počuli bez toho, aby sme si museli vykričať hlasivky. Nastavil mi ruku a ja som ju prijala. Bol sympatický.
„Lea.“ Jednoducho som povedala. To trápne ticho po predstavovaní som mala najradšej, bavila som sa na ňom.
„Hm, takže, chodíš tu často?“ opýtal sa. Klasická otázka. Len som prikývla. Nechcelo sa mi veľmi rozprávať, na to som tu neprišla.
„Aha.“ A bolo. Zapálil si. Tiež ma ponúkol, tak som vytiahla jednu cigaretu zo škatuľky. Pripálil mi.
„To je tvoj kamoš?“ opýtala som sa, hlavou kývnuc smerom ku Gabi a jej, už teraz bozkávaciemu, partnerovi.
„Ten s tou červenovláskou? Hej, to je Matúš, môj spolužiak. Fajn chlapec, nemusíš sa báť.“
„Tak to dúfam.“ Podotkla som a udusila zvyšok cigarety v popolníku.
„Ten song mám rada, ideš?“ pozrela som naňho. Prikývol.
DJ hral skvelo, ako obvykle. Stratila som prehľad o čase, rovnako o tom, kde je Gabi. Povedala som Ivanovi, že musím na toaletu. Neochotne odtrhol ruky z môjho zadku a oznámil mi, že on ide k baru. Kým som čakala v rade, skontrolovala som telefón. Bolo pol štvrtej a mala som SMSku od Gabi, že sa nemám báť, je v poriadku a mám ísť domov sama, ona už odišla. Nemala som rada, keď mi toto spravila a ona to dobre vedela. Tak ako vedela, že sa na ňu nebudem dlho hnevať. Ja som zas vedela, ako rada mala chlapskú spoločnosť, tak som len pokrútila hlavou a hodila mobil späť do tašky.
Ivana som našla fajčiť na mieste, kde sme predtým stáli.
„Myslím, že mi na dnes stačilo. Gabi už odišla s tým tvojim kamarátom a ja sa tiež poberiem.“ Neprotestoval. Dokonca sa ma ani neopýtal, či ma nemá odprevadiť na autobus alebo hocikam inam. Posledný krát v tú noc mi vtlačil jazyk do úst a neodpustil si ani dlhé, dôkladné pohladenie môjho pozadia. Nechala som ho, pravdepodobne ho aj tak už nikdy neuvidím, nemal ani moje číslo a vedel len prvé meno, čo mu bolo na nič.
Nakoniec som ho od seba odtlačila a šla si do šatne po sako. Našťastie tam nestálo veľa ľudí a ja som vyšla z klubu včas na to, aby som stihla autobus domov.
Keď som nastúpila a sadla si, bola som rada, že konečne sedím, pretože moje  chodidlá v lodičkách opäť raz rázne protestovali.
„Ťažká noc?“ opýtal sa ma chlapský hlas, patriaci človeku, ktorý si sadol vedľa mňa, zjavne apelujúc na môj trpiteľský výraz. Známy chlapský hlas. Oviala ma povedomá vôňa. Pozrela som sa vedľa seba a skoro som zabudla zavrieť ústa, keď som narazila na úsmev, ktorý som týždeň nemohla dostať z hlavy. Potom som celú tú situáciu spred mesiaca nejako vypustila.
„To nemyslíš vážne!“ zvolala som trošku nahlas a tým upriamila pozornosť zvyšných cestujúcich na moju osobu.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho už tichšie. Moja otázka ho, zdá sa, pobavila.
„Cestujem domov, ako každý druhý týždeň o takomto čase už skoro pol roka.“ Vysvetlil a mne až potom došla absurdnosť mojej otázky. Cítila som, ako sa červenám, tak som sa tvárila, že vidím niečo neskutočne zaujímavé vonku a zakryla som rumenec na lícach vlasmi.
„Vieš, vedel som, že ťa ešte niekedy stretnem.“ Pokračoval v rozprávaní.
„Ako?“ zaujímalo ma.
„Neviem, proste som to vedel. A volám sa Jakub.“ Akoby mimochodom povedal.
„Takže teraz, keď už vieš moje meno a ja viem tvoje a stretli sme sa druhý krát, myslíš, že by to s tým číslom šlo?“
„Ty sa tak ľahko nevzdáš, čo?“
„No, povedzme to takto. Ak ho od teba nedostanem teraz, budem ťa prenasledovať domov, sadnem si pred dvere tvojho bytu a neodídem, kým mi ho nedáš. Nebudem sa viac spoliehať na vlastné šťastie, ktoré je miestami dosť vrtkavé.“ Žartoval, oči mu len tak hrali.
„Bolo niekedy v tvojom živote niečo, čo si nedostal?“ zasmiala som sa. Prikývol.
„S takým prístupom? Fuh, tak to muselo byť niečo fakt nedosiahnuteľné.“
„No, ak mi to číslo napíšeš dnes, tak sa to ani nebude rátať.“
„Bolo to moje číslo?“ neveriacky som naňho zízala. So smiechom prikývol a ja som zavrela ústa. Krútiac hlavou som k nemu nastavila ruku a on do nej vložil svoj mobil. Takmer som počula, ako jeho ego spokojne pradie. Chvíľu som rozmýšľala nad tým, že mu tam napíšem vymyslené číslo, no hneď, ako som mu podala telefón späť, prezvonil ma.
„Musel som si overiť, či si neklamala.“
„Nezvyknem klamať, dokonca ani cudzincom, ktorí po mne najskôr kričia na ulici, že chcú moje číslo a potom ma ešte aj obťažujú v autobuse.“ Zasmial sa. Bol to pekný zvuk. Nákazlivý, rovnako ako jeho úsmev.
„S takými ľuďmi by si nemala ani hovoriť. Ešteže nie som cudzinec.“ Naoko si vydýchol.
„No, tak to máš jediné šťastie.“ Odvetila som. Autobus začal brzdiť, názov našej zastávky svietil na podlhovastej tabuli v prednej časti dopravného prostriedku. Cesta ubehla prirýchlo.
Postavil sa a ja som ho nasledovala. Vystúpili sme.
„Tak teda dovidenia niekedy v blízkej budúcnosti.“ Usmial sa na mňa. Nič som nepovedala, len som sa prihlúplo usmiala, otočila sa a pobrala sa domov. Keď som zabočila za roh, zapípal mi mobil.
Zabudol som zdôrazniť, ako dychberúco si dnes vyzerala J  Dobrú noc, Lea xx
Zahryzla som si do spodnej pery, aby som sa nezačala škeriť ešte viac. Moja hlava bola z nejakého dôvodu v oblakoch, čo sa často nestávalo. Bola som realista, naučila som sa nič od nikoho neočakávať. Za tým, čo sa práve stalo, som však cítila skrytý prísľub. Možno som bola ovplyvnená mojimi milovanými knihami, pretože toto bola situácia, s ktorou som sa často stretávala práve tam. 

2 komentáre:

  1. Jáááj :3
    Toto je pohladenie pre moju dušu ♥ Nádhera! Takže vytrvalý neodbytný ctiteľ :)
    Výborné, krásne, úžasné :)
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    A teším sa na záverečnú časť (čo je škoda, že už bude záverečná) :p :)
    Inak, tá pesnička je skvelá! :)
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem! som rada, že potešilo, pohladilo, čokoľvek pozitívne! :3
      teš sa teš :P (prídu aj iné krátke príbehy :))
      a znova ďakujem :) preto som ju tam dala! lebo je skvelá :)
      ♥♥♥

      Odstrániť