Trošku zabolel ten jeden komentár...ale tak tu je koniec, keď už to mám napísané :)
Mám trochu problém s dialógmi, ako som si stihla všimnúť, ale dúfam, že vám to až tak chýbať nebude :)
LOL ♥
Už len hodina! Zdá
sa mi to ako večnosť, čo som ťa videl naposledy xxx
Nemohla som si pomôcť, moje pery sa roztiahli do širokého
úsmevu. Bez toho, aby som odpísala, položila som telefón späť na stôl
a pokračovala v žehlení vlasov. Ten chlap sa mi nebezpečne dostával
pod kožu.
Robila som, čo som mohla, aby som tomu zabránila, no bolo mu ťažké
odolávať. Bol vtipný, inteligentný, očarujúci. Dnes to bude piate rande
v priebehu dvoch týždňov, na ktoré ideme. Piatkový večer strávime večerou
a kinom. Premohla ma nedočkavosť a bezprostredná radosť, pripadala som si
ako dieťa na Vianoce tesne pred tým, ako otvorí svoj prvý darček.
Na svojom vzhľade som si dala záležať, chcela som sa mu
páčiť. Vyžívala som sa v každom komplimente, ktorý mi s iskrou
v očiach zakaždým skladal a rozhodne nimi nešetril. Precízne som si
spravila nie príliš výrazný makeup a prekvapivo, bola som s ním
spokojná na prvý krát. Od rána som rozmýšľala čo na seba, ťažko sa mi kvôli
tomu sústreďovalo na prácu. Nakoniec som sa rozhodla pre voľné, svetlozelené
letné šaty s viazaním okolo krku, potlačené drobnými tmavomodrými
kvietkami. Bižutériu som zvolila vo farbách kvietkov, rovnako aj svetrík, ktorý
som si zobrala pre prípad, keby sa teplé letné počasie, ktoré panovalo von,
prehuplo do studeného večera. Do kabelky som si vložila všetko potrebné, obula
som si balerínky a zamkla za sebou vchodové dvere.
Dohodli sme sa, že sa stretneme na zastávke. Nebolo to
najromantickejšie miesto na stretnutie, no nevadilo mi to. Bola som rada, že sa
naše stretnutie ešte o niečo predĺži spoločnou cestou v autobuse.
Rada som s ním trávila čas a čím dlhšie to trvalo, tým viac sa mi
žiadalo jeho prítomnosti.
Keď som dorazila, stál otočený chrbtom a akurát
pozeral na hodinky. Oblečený v tmavomodrých rifliach a bielom tričku,
ktoré mu prekrásne zvýrazňovalo široký vypracovaný chrbát a ramená
a úzky driek. V žalúdku som pocítila slabé chvenie.
Trošku som pobehla a zozadu mu prekryla dlaňami oči.
Cítila som, ako sa mu nadvihli líca v širokom úsmeve. Vymanil sa spod
mojich rúk a otočil sa tvárou ku mne. Prezrel si ma od hlavy po päty
a obdivne zapískal. Líca mi zrumeneli a ja som hanblivo sklopila zrak
na zem. Zasunul mi ukazovák pod bradu a zdvihol moju tvár späť
k nemu. Dlaň mi zľahka položil na líce a na druhé mi vtisol malý
bozk. Druhú ruku položil na moje kríže a pritiahol ma bližšie k nemu.
Naše pery sa spojili a ja som zľahka vydýchla do jeho úst. Je možné, aby
mi to takto chýbalo?
„Ahoj.“ Šepol, keď sa odtiahol asi o pol centimetra,
aby mi mohol pozrieť do očí. Zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho
a mne sa z tohto gesta takmer podlomili kolená. Každú chvíľu som pri
ňom nadobúdala pocit, že to nie je skutočnosť, len som sa príliš vžila do
hlavnej postavy jedného z mnohých románov, ktoré som prečítala. Takéto
veci sa predsa v realite nedejú.
„Ahoj.“ Prehodila som a pritiahla jeho ústa späť
k mojim. Usmial sa mi do pier a kolená to znova udržali len tak tak.
Zastavil vedľa nás autobus. Jakub si so mnou preplietol
prsty a nastúpili sme.
„Ako to robíš, že vyzeráš stále lepšie a lepšie?“
opýtal sa ma. Pokrčila som plecami.
Cesta ubehla rýchlo. Rozprával mi o práci,
o tom, ako ho to tam prestáva baviť, pretože sa nikdy nič nedeje a on
potreboval trochu akcie. Pracoval ako SBSkár v jednej súkromnej firme.
Týždeň robil denné a týždeň nočné. Vždy, keď mal nočnú, vypínala som si na
telefóne zvuky, aby som sa aspoň trochu vyspala, pretože každú chvíľu mi od
neho chodili správy. Vravel, že ho to drží od toho, aby zaspal.
Doviezli sme sa do mesta a zapadli v blízkom
nákupnom centre. Sadli sme si do reštaurácie a objednali si. Väčšinu času
som rozprávala zase ja, o mojej práci korektorky. Vyzeral, že ho to
zaujíma aj napriek tomu, ako som stihla zistiť, že čítanie nepatrilo medzi jeho
preferované aktivity. Plynulo sme potom prešli na ďalšiu tému. Dozvedela som sa
niečo o jeho detstve, o strednej škole aj o tom, ako sa po dvoch
rokoch štúdia vykašľal na univerzitu. Toto postupné spoznávanie sa mi páčilo.
Vlastne som nemohla prísť na jedinú vec, ktorá by sa mi nepáčila. Bola som
spokojnejšia a šťastnejšia ako som si dokázala spomenúť za poslednú dobu.
„Mali by sme ísť, ak chceme stihnúť ten film.“ Povedal.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo preletel čas, až pohľad na mobil ma
presvedčil, že má pravdu. Po krátkych protestoch som za seba nechala zaplatiť
a presunuli sme sa do rady na lístky pred kinom. Čakanie sme strávili
podpichovaním sa navzájom a bozkávaním.
Veľa som z filmu nemala, Jakub do mňa stále pre
niečo rýpal. Ostatní diváci z nás museli mať veľkú radosť.
„Už s tebou do kina nikdy nejdem!“ vyhlásila som,
keď sme sa odtiaľ dostali.
„To som bol až taký strašný?“ zaklipkal na mňa očami.
Smiala som sa z toho asi päť minút vkuse.
„Urob to ešte raz, prosím! Chcem si to vyfotiť.“ Prosila
som so slzami v očiach a hneď som aj vyberala telefón z tašky.
„Neviem, čo ti na tom prišlo také smiešne, ale poslúž
si.“ A urobil to znova. Triasli sa mi ruky, tak som sa smiala, no nakoniec
sa mi jedna nerozmazaná fotka podarila.
„Dobre, uznávam, že mi to moc nejde k môjmu
celkovému zjavu.“ Zhodnotil, keď som mu pod nos strčila mobil.
„Že ti to moc nejde? Vyzeráš ako bábo na steroidoch.“
Ďalší záchvat smiechu. Uťahovala som si z neho preto, až kým sme
nevystúpili na našej zastávke. To už mi až tak do smiechu nebolo, keď som si
uvedomila, že sa náš večer končí. Vlastne sa už pomaly aj tak prehupol do noci,
mohlo byť tak pol jedenástej.
„Bolo mi s tebou krásne.“ Chytil do dlaní moju tvár,
keď sme stáli pred jeho bytovkou. Mala som ju po ceste domov, takže som
protestovala, aby ma chodil odprevádzať. Radšej sme pred jeho vchodom postáli o pol
hodinu dlhšie.
Sklonil hlavu a pobozkal ma. Jazykom mi prešiel po
spodnej pere a ja som pootvorila ústa. Držal ma za kríže a pomaly rukou
prechádzal k môjmu zadku. Pohladil ho a ruka opäť putovala po chrbte
hore. Dýchanie sa mi zrýchlilo a naše jazyky sa začali o seba trieť s väčšou
intenzitou. Vtedy som na ramenách pocítila prvé kvapky dažďa.
„Mala by som ísť.“ Nedobrovoľne som sa od neho odtrhla, keď
začal dážď silnieť.
„Nemám dáždnik a zmoknúť a prechladnúť je to
posled-„ vysvetľovala som, keď mi skočil do reči.
„Poď ku mne, tam počkáš, kým to prejde. Bude to len prehánka,
veď nedávno bola ešte obloha bez jediného mraku.“ Navrhol mi. Na malý moment
som zaváhala, či je to dobrý nápad. Predsa len sa ešte nepoznáme až tak dobre. Chcela som však vidieť jeho byt, ktorý mi
nedávno opisoval. Zvedavosť a možnosť predĺžiť čas strávený s ním ma
presvedčili.
„Tak dobre.“ Zdráhavo som povedala. Chytil ma za ruku a viedol
ma hore schodmi k dverám do bytovky.
„Prepáč, ale máme pokazený výťah, budeme musieť ísť pešo.“
Objasnil mi.
„Veď je to len šesť poschodí, nie?“ pokrčila som plecami.
Usmial sa na mňa a stále držiac moju ruku ma ťahal do nevinne vyzerajúcich
schodov.
„Uf, myslela som si, že mám lepšiu kondičku.“ Zadýchane som
hovorila opretá o stenu, kým Jakub odomykal dvere od bytu.
„Zvykla by si si.“
„To vám ten výťah vypadáva až tak často?“ prikývol.
„Tak teda vitaj.“ Povedal, keď sa mu podarilo otvoriť
dvere a voviedol ma dnu. Bol to jednoduchý, za to veľmi vkusne zariadený,
jednoizbový byt. Všade bolo cítiť jeho typickú vôňu a celý bol presne
taký, aký mi ho opísal.
„Ponúknem ti niečo?“ opýtal sa, kým som sa vyzúvala.
„Pohár vody, keby som mohla poprosiť.“ Vkročila som do
miestnosti a obzerala sa okolo. Počula som zabuchnutie dvierok a napúšťanie
vody.
„Máš to tu pekné.“ Skonštatovala som. Pristúpil ku mne
zozadu, odhrnul mi vlasy nabok a pobozkal ma na krk. Privrela som oči a usmiala
sa.
„Si taká krásna.“ Otočila som sa k nemu. Zmocnil sa
mojich pier a mne na celom tele naskočili zimomriavky. Chvíľu sme sa len tak bozkávali, no potom ma jemne zatlačil
dozadu, až kým moje nohy nenarazili na niečo mäkké. Podlomili sa mi kolená a spolu
sme spadli na gauč. Priľahol ma a bozkami prešiel na krk. Jednou rukou sa
podopieral a druhou mi prechádzal po stehne. Stlačil ho a pokračoval vyššie.
Prstami som mu zašla do vlasov a prehrabovala sa v nich. Jeho ústa
zatiaľ kusali a sali môj krk. Ruku presunul až k mojim prsiam, ktoré
po jednom pohladil. Opäť skĺzol dole a vyhrnul mi šaty. Dlaňou prekryl môj
rozkrok a palcom prešiel po hornom okraji mojich nohavičiek.
„Jakub, počkaj.“ Snažila som sa ho zastaviť. Nechcela som,
aby to zašlo až tak ďaleko. Môj prvý krát som chcela prežiť s niekým, koho
som milovala. Možno to bola naivná a zastaraná predstava, no chcela som,
aby to bolo niečo špeciálne, na čo nikdy nezabudnem.
„Ale notak, zlato, uvoľni sa trochu.“ Zamrmlal a neprestával.
Namiesto toho presunul svoje pery späť na moje a ja som nemohla viac
namietať. Vybrala som prsty z jeho vlasov a snažila som sa ho odstrčiť, no
jeho mohutné telo sa ani nepohlo.
„Prestaň sa brániť. Vždy dostanem, čo chcem, pamätáš?“ po
týchto slovách ma premohla panika. Oči sa mi doširoka roztvorili a postupne
sa začali zapĺňať slzami. Počula som, ako si odopína opasok a rozopína zips.
Do jednej ruky chytil moje zápästia a druhou mi násilne roztiahol stehná. Vopchal
medzi ne koleno, aby som ich nemohla dať späť k sebe. Nevydala som ani
hláska, aj keď jeho pery už neokupovali moje. Na to som bola príliš vystrašená.
„Viem dobre, že to chceš tiež.“ Mumlal, kým si jednou
rukou sťahoval boxerky. Hneď potom mi odhrnul nohavičky na stranu a vrazil
do mňa celú svoju dĺžku. Zaručala som od bolesti. Moje telo sa prehlo a slzy
doslova vytryskli z očí. Jakub vydýchol úľavou a začal prirážať. S každým
prírazom som zo seba vydala vzlyk spojený s výkrikom.
„Áno krič zlato, ani nevieš, ako ma tým rozpaľuješ. Vedel
som, že to chceš tiež.“ Zjavne si mylne vysvetlil moje výkriky. Rukami
prechádzal po mojom tele a tu a tam niečo silno stlačil. Pocítila som,
ako mi po stehne steká nejaká tekutina. Prestala som kričať a pokúšať sa
dostať sa odtiaľ, sústredila som sa len na to, aby už bolo potom. Už som len rezignovane
ležala s odvrátenou hlavou. Kvôli bolesti sa mi pred očami začali
objavovať čierne fľaky.
„Lea, už.“ Vzdychol a ešte dvakrát prirazil. Cítila som,
ako mi vnútro naplnilo niečo teplé. Jeho obrovské telo sa na mňa zvalilo a tým
mi vyrazil dych. Snažila som sa prinútiť pľúca, aby sa dostatočne roztiahli a nabrali
do seba potrebný vzduch.
Nakoniec sa zo mňa odvalil. Stavala som sa na nohy ako
rýchlo to šlo. Celé telo ma pálilo od bolesti.
„Už odchádzaš?“ Začudovane sa opýtal, keď sa mi konečne
podarilo postaviť sa a rozbehla som sa k dverám. Počula som, ako sa
vybral za mnou. Topánky a tašku som zobrala do ruky a snažila sa
otvoriť dvere. Kľúč bol v zámku, no nedalo sa ním otočiť. Pristúpil ku mne
a chytil ma za rameno.
„Nedotýkaj sa ma!“ zavrešťala som naňho. Vyzeral, že ho
to na chvíľu vyviedlo z miery a pustil ma.
„Dobre dobre, nebuď taká netýkavka.“
„Netýkavka?! Práve si ma znásilnil a ja som netýkavka?!“
zasmial sa. Spodná čeľusť mi skoro padla na podlahu. Tak jemu to ešte príde
vtipné!
„Ja som ťa neznásilnil moja pekná. Ty sa mi tu už druhý
týždeň premávaš pred nosom v tých ultrakrátkych handrách a doslova si
pýtaš, aby ťa niekto pretiahol. Túžil som po tom, odkedy som ťa prvý krát
zbadal. A nehraj sa mi tu teraz na ublíženú. Z toho, ako si po mne
šla mi je jasné, že si to chcela tiež.“ Neveriacky som naňho zízala.
„Si hnusné zviera, psychopat!!!“ konečne sa mi podarilo
odomknúť tie porazené dvere. Rozbehla som sa dole po schodoch a uľavilo sa
mi, keď som za sebou nepočula ďalšie kroky. Dvakrát som si skoro vykĺbila
členok a od bolesti sa mi sústavne podlamovali nohy, no nestarala som sa o to.
Hlavné bolo, aby som bola čo najďalej z tohto hnusného miesta a od človeka,
ktorý mi práve dokurvil celý život.
Von stále pršalo, nebo plakalo spolu so mnou. Ani dážď ani slzy však zo mňa nemohli zmyť ten pocit špiny a poníženia, ktorý ma premohol.
Koniec!!!! Panebože, takto som určite nečakala, že sa to skončí :( :( To je také smutné, sviniar, hajzel hnusný, odporný, slizký, všivavý, zdegenerovaný...
OdpovedaťOdstrániťSorry, normálne ma naštval! :p
Chúďatko Lea (inak za to meno Ti dávam obrovskú pochalu! vieš prečo :) )
"Bábo na steroidoch" - vieš, čo ma napadlo? Vyrastený jednorožec :D :D :D
Prekvapivo si to zakončila, zároveň sa mi to neuveriteľne páči! ♥ ♥ ♥
Môj muco ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥
Teším sa na všetko ďalšie, čo napíšeš ♥
♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
Celý komentár som Ti osrdiečkovala, prepáč :) ♥♥♥ :D
Love love love Xxx
nechcela som ťa naštvať o.O
Odstrániťviem prečo :3
:D :D :D ty si trúbka :D veď to nemá nič spoločné :P
ďakujem :) za podporu honey, za pochvalné slová, a tak ♥♥♥
môžeš srdiečkovať koľko sa ti zažiada :3
luv ya back ♥
Veľmi.. zaujímavý koniec. Nečakala som ho.. Vies, mi to pripomenulo mudru vetu -nie je vsetko zlato (ci striebro ci aka ona vec) co sa ligoce..
OdpovedaťOdstrániť:D dobre, neviem ani ako je presne ta veta, ale chapeme sa .. snad :D
A vlastne sa mi 'pacilo' ako to skoncilo, lebo taka byva realita. Nevieme co bude dalej. Nemusi to byt podla nasich predstav. Je to na nas, ci sa nechame zaslepit ligotom(? :D) 'striebra'.
Dobre dobre, je to odveci co ti pisem, ale moj unaveny brain ma kvoli skole divne myslienkove pochody.
Takze aby si vedela, davam ti thumb up za toto.
-Tins
ďakujem :) a viem, čo si chcela povedať :) (je to zlato :D) a je to fakt tak, myslím v realite, hneď sa zobudíš zo sna, často to dlho netrvá...pravda pravdúca, čo si napísala :)
Odstrániť:) som rada, ze si ma pochopila :D
Odstrániťinak skoda, ze sem nic nepridavas, ale asi mas toho vela co? Kazdopadne dufam, ze sa mas dobre (ak sa odmysli skola :D)
fuj mi, že Ti až teraz odpisujem!
Odstrániťje toho dosť no, ale nevyhováram sa na nič, nemala som náladu písať a bolo aj lepšie, som ešte celkom vďačná za tú školu :) ďakujem za opýtanie každopádne a za to, že si tu bola, aj keď som tu ja nebola :3