20. januára 2014

Innocent Greed 3

Trošku zabolel ten jeden komentár...ale tak tu je koniec, keď už to mám napísané :)
Mám trochu problém s dialógmi, ako som si stihla všimnúť, ale dúfam, že vám to až tak chýbať nebude :)
LOL ♥

Už len hodina! Zdá sa mi to ako večnosť, čo som ťa videl naposledy xxx
Nemohla som si pomôcť, moje pery sa roztiahli do širokého úsmevu. Bez toho, aby som odpísala, položila som telefón späť na stôl a pokračovala v žehlení vlasov. Ten chlap sa mi nebezpečne dostával pod kožu.
Robila som, čo som mohla, aby som tomu zabránila, no bolo mu ťažké odolávať. Bol vtipný, inteligentný, očarujúci. Dnes to bude piate rande v priebehu dvoch týždňov, na ktoré ideme. Piatkový večer strávime večerou a kinom. Premohla ma nedočkavosť a bezprostredná radosť, pripadala som si ako dieťa na Vianoce tesne pred tým, ako otvorí svoj prvý darček.
Na svojom vzhľade som si dala záležať, chcela som sa mu páčiť. Vyžívala som sa v každom komplimente, ktorý mi s iskrou v očiach zakaždým skladal a rozhodne nimi nešetril. Precízne som si spravila nie príliš výrazný makeup a prekvapivo, bola som s ním spokojná na prvý krát. Od rána som rozmýšľala čo na seba, ťažko sa mi kvôli tomu sústreďovalo na prácu. Nakoniec som sa rozhodla pre voľné, svetlozelené letné šaty s viazaním okolo krku, potlačené drobnými tmavomodrými kvietkami. Bižutériu som zvolila vo farbách kvietkov, rovnako aj svetrík, ktorý som si zobrala pre prípad, keby sa teplé letné počasie, ktoré panovalo von, prehuplo do studeného večera. Do kabelky som si vložila všetko potrebné, obula som si balerínky a zamkla za sebou vchodové dvere. 
Dohodli sme sa, že sa stretneme na zastávke. Nebolo to najromantickejšie miesto na stretnutie, no nevadilo mi to. Bola som rada, že sa naše stretnutie ešte o niečo predĺži spoločnou cestou v autobuse. Rada som s ním trávila čas a čím dlhšie to trvalo, tým viac sa mi žiadalo jeho prítomnosti.
Keď som dorazila, stál otočený chrbtom a akurát pozeral na hodinky. Oblečený v tmavomodrých rifliach a bielom tričku, ktoré mu prekrásne zvýrazňovalo široký vypracovaný chrbát a ramená a úzky driek. V žalúdku som pocítila slabé chvenie.
Trošku som pobehla a zozadu mu prekryla dlaňami oči. Cítila som, ako sa mu nadvihli líca v širokom úsmeve. Vymanil sa spod mojich rúk a otočil sa tvárou ku mne. Prezrel si ma od hlavy po päty a obdivne zapískal. Líca mi zrumeneli a ja som hanblivo sklopila zrak na zem. Zasunul mi ukazovák pod bradu a zdvihol moju tvár späť k nemu. Dlaň mi zľahka položil na líce a na druhé mi vtisol malý bozk. Druhú ruku položil na moje kríže a pritiahol ma bližšie k nemu. Naše pery sa spojili a ja som zľahka vydýchla do jeho úst. Je možné, aby mi to takto chýbalo?
„Ahoj.“ Šepol, keď sa odtiahol asi o pol centimetra, aby mi mohol pozrieť do očí. Zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho a mne sa z tohto gesta takmer podlomili kolená. Každú chvíľu som pri ňom nadobúdala pocit, že to nie je skutočnosť, len som sa príliš vžila do hlavnej postavy jedného z mnohých románov, ktoré som prečítala. Takéto veci sa predsa v realite nedejú.
„Ahoj.“ Prehodila som a pritiahla jeho ústa späť k mojim. Usmial sa mi do pier a kolená to znova udržali len tak tak.
Zastavil vedľa nás autobus. Jakub si so mnou preplietol prsty a nastúpili sme.
„Ako to robíš, že vyzeráš stále lepšie a lepšie?“ opýtal sa ma. Pokrčila som plecami.
Cesta ubehla rýchlo. Rozprával mi o práci, o tom, ako ho to tam prestáva baviť, pretože sa nikdy nič nedeje a on potreboval trochu akcie. Pracoval ako SBSkár v jednej súkromnej firme. Týždeň robil denné a týždeň nočné. Vždy, keď mal nočnú, vypínala som si na telefóne zvuky, aby som sa aspoň trochu vyspala, pretože každú chvíľu mi od neho chodili správy. Vravel, že ho to drží od toho, aby zaspal.
Doviezli sme sa do mesta a zapadli v blízkom nákupnom centre. Sadli sme si do reštaurácie a objednali si. Väčšinu času som rozprávala zase ja, o mojej práci korektorky. Vyzeral, že ho to zaujíma aj napriek tomu, ako som stihla zistiť, že čítanie nepatrilo medzi jeho preferované aktivity. Plynulo sme potom prešli na ďalšiu tému. Dozvedela som sa niečo o jeho detstve, o strednej škole aj o tom, ako sa po dvoch rokoch štúdia vykašľal na univerzitu. Toto postupné spoznávanie sa mi páčilo. Vlastne som nemohla prísť na jedinú vec, ktorá by sa mi nepáčila. Bola som spokojnejšia a šťastnejšia ako som si dokázala spomenúť za poslednú dobu.
„Mali by sme ísť, ak chceme stihnúť ten film.“ Povedal. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo preletel čas, až pohľad na mobil ma presvedčil, že má pravdu. Po krátkych protestoch som za seba nechala zaplatiť a presunuli sme sa do rady na lístky pred kinom. Čakanie sme strávili podpichovaním sa navzájom a bozkávaním.
Veľa som z filmu nemala, Jakub do mňa stále pre niečo rýpal. Ostatní diváci z nás museli mať veľkú radosť.
„Už s tebou do kina nikdy nejdem!“ vyhlásila som, keď sme sa odtiaľ dostali.
„To som bol až taký strašný?“ zaklipkal na mňa očami. Smiala som sa z toho asi päť minút vkuse.
„Urob to ešte raz, prosím! Chcem si to vyfotiť.“ Prosila som so slzami v očiach a hneď som aj vyberala telefón z tašky.
„Neviem, čo ti na tom prišlo také smiešne, ale poslúž si.“ A urobil to znova. Triasli sa mi ruky, tak som sa smiala, no nakoniec sa mi jedna nerozmazaná fotka podarila.
„Dobre, uznávam, že mi to moc nejde k môjmu celkovému zjavu.“ Zhodnotil, keď som mu pod nos strčila mobil.
„Že ti to moc nejde? Vyzeráš ako bábo na steroidoch.“ Ďalší záchvat smiechu. Uťahovala som si z neho preto, až kým sme nevystúpili na našej zastávke. To už mi až tak do smiechu nebolo, keď som si uvedomila, že sa náš večer končí. Vlastne sa už pomaly aj tak prehupol do noci, mohlo byť tak pol jedenástej.
„Bolo mi s tebou krásne.“ Chytil do dlaní moju tvár, keď sme stáli pred jeho bytovkou. Mala som ju po ceste domov, takže som protestovala, aby ma chodil odprevádzať. Radšej sme pred jeho vchodom postáli o pol hodinu dlhšie.
Sklonil hlavu a pobozkal ma. Jazykom mi prešiel po spodnej pere a ja som pootvorila ústa. Držal ma za kríže a pomaly rukou prechádzal k môjmu zadku. Pohladil ho a ruka opäť putovala po chrbte hore. Dýchanie sa mi zrýchlilo a naše jazyky sa začali o seba trieť s väčšou intenzitou. Vtedy som na ramenách pocítila prvé kvapky dažďa.
„Mala by som ísť.“ Nedobrovoľne som sa od neho odtrhla, keď začal dážď silnieť.
„Nemám dáždnik a zmoknúť a prechladnúť je to posled-„ vysvetľovala som, keď mi skočil do reči.
„Poď ku mne, tam počkáš, kým to prejde. Bude to len prehánka, veď nedávno bola ešte obloha bez jediného mraku.“ Navrhol mi. Na malý moment som zaváhala, či je to dobrý nápad. Predsa len sa ešte nepoznáme až tak dobre.  Chcela som však vidieť jeho byt, ktorý mi nedávno opisoval. Zvedavosť a možnosť predĺžiť čas strávený s ním ma presvedčili.
„Tak dobre.“ Zdráhavo som povedala. Chytil ma za ruku a viedol ma hore schodmi k dverám do bytovky.
„Prepáč, ale máme pokazený výťah, budeme musieť ísť pešo.“ Objasnil mi.
„Veď je to len šesť poschodí, nie?“ pokrčila som plecami. Usmial sa na mňa a stále držiac moju ruku ma ťahal do nevinne vyzerajúcich schodov.
„Uf, myslela som si, že mám lepšiu kondičku.“ Zadýchane som hovorila opretá o stenu, kým Jakub odomykal dvere od bytu.
„Zvykla by si si.“
„To vám ten výťah vypadáva až tak často?“ prikývol.
„Tak teda vitaj.“ Povedal, keď sa mu podarilo otvoriť dvere a voviedol ma dnu. Bol to jednoduchý, za to veľmi vkusne zariadený, jednoizbový byt. Všade bolo cítiť jeho typickú vôňu a celý bol presne taký, aký mi ho opísal.
„Ponúknem ti niečo?“ opýtal sa, kým som sa vyzúvala.
„Pohár vody, keby som mohla poprosiť.“ Vkročila som do miestnosti a obzerala sa okolo. Počula som zabuchnutie dvierok a napúšťanie vody.
„Máš to tu pekné.“ Skonštatovala som. Pristúpil ku mne zozadu, odhrnul mi vlasy nabok a pobozkal ma na krk. Privrela som oči a usmiala sa.
„Si taká krásna.“ Otočila som sa k nemu. Zmocnil sa mojich pier a mne na celom tele naskočili zimomriavky. Chvíľu sme sa len tak bozkávali, no potom ma jemne zatlačil dozadu, až kým moje nohy nenarazili na niečo mäkké. Podlomili sa mi kolená a spolu sme spadli na gauč. Priľahol ma a bozkami prešiel na krk. Jednou rukou sa podopieral a druhou mi prechádzal po stehne. Stlačil ho a pokračoval vyššie. Prstami som mu zašla do vlasov a prehrabovala sa v nich. Jeho ústa zatiaľ kusali a sali môj krk. Ruku presunul až k mojim prsiam, ktoré po jednom pohladil. Opäť skĺzol dole a vyhrnul mi šaty. Dlaňou prekryl môj rozkrok a palcom prešiel po hornom okraji mojich nohavičiek.
„Jakub, počkaj.“ Snažila som sa ho zastaviť. Nechcela som, aby to zašlo až tak ďaleko. Môj prvý krát som chcela prežiť s niekým, koho som milovala. Možno to bola naivná a zastaraná predstava, no chcela som, aby to bolo niečo špeciálne, na čo nikdy nezabudnem.
„Ale notak, zlato, uvoľni sa trochu.“ Zamrmlal a neprestával. Namiesto toho presunul svoje pery späť na moje a ja som nemohla viac namietať. Vybrala som prsty z jeho vlasov a snažila som sa ho odstrčiť, no jeho mohutné telo sa ani nepohlo.
„Prestaň sa brániť. Vždy dostanem, čo chcem, pamätáš?“ po týchto slovách ma premohla panika. Oči sa mi doširoka roztvorili a postupne sa začali zapĺňať slzami. Počula som, ako si odopína opasok a rozopína zips. Do jednej ruky chytil moje zápästia a druhou mi násilne roztiahol stehná. Vopchal medzi ne koleno, aby som ich nemohla dať späť k sebe. Nevydala som ani hláska, aj keď jeho pery už neokupovali moje. Na to som bola príliš vystrašená.
„Viem dobre, že to chceš tiež.“ Mumlal, kým si jednou rukou sťahoval boxerky. Hneď potom mi odhrnul nohavičky na stranu a vrazil do mňa celú svoju dĺžku. Zaručala som od bolesti. Moje telo sa prehlo a slzy doslova vytryskli z očí. Jakub vydýchol úľavou a začal prirážať. S každým prírazom som zo seba vydala vzlyk spojený s výkrikom.
„Áno krič zlato, ani nevieš, ako ma tým rozpaľuješ. Vedel som, že to chceš tiež.“ Zjavne si mylne vysvetlil moje výkriky. Rukami prechádzal po mojom tele a tu a tam niečo silno stlačil. Pocítila som, ako mi po stehne steká nejaká tekutina. Prestala som kričať a pokúšať sa dostať sa odtiaľ, sústredila som sa len na to, aby už bolo potom. Už som len rezignovane ležala s odvrátenou hlavou. Kvôli bolesti sa mi pred očami začali objavovať čierne fľaky.
„Lea, už.“ Vzdychol a ešte dvakrát prirazil. Cítila som, ako mi vnútro naplnilo niečo teplé. Jeho obrovské telo sa na mňa zvalilo a tým mi vyrazil dych. Snažila som sa prinútiť pľúca, aby sa dostatočne roztiahli a nabrali do seba potrebný vzduch.
Nakoniec sa zo mňa odvalil. Stavala som sa na nohy ako rýchlo to šlo. Celé telo ma pálilo od bolesti.
„Už odchádzaš?“ Začudovane sa opýtal, keď sa mi konečne podarilo postaviť sa a rozbehla som sa k dverám. Počula som, ako sa vybral za mnou. Topánky a tašku som zobrala do ruky a snažila sa otvoriť dvere. Kľúč bol v zámku, no nedalo sa ním otočiť. Pristúpil ku mne a chytil ma za rameno.
„Nedotýkaj sa ma!“ zavrešťala som naňho. Vyzeral, že ho to na chvíľu vyviedlo z miery a pustil ma.
„Dobre dobre, nebuď taká netýkavka.“
„Netýkavka?! Práve si ma znásilnil a ja som netýkavka?!“ zasmial sa. Spodná čeľusť mi skoro padla na podlahu. Tak jemu to ešte príde vtipné!
„Ja som ťa neznásilnil moja pekná. Ty sa mi tu už druhý týždeň premávaš pred nosom v tých ultrakrátkych handrách a doslova si pýtaš, aby ťa niekto pretiahol. Túžil som po tom, odkedy som ťa prvý krát zbadal. A nehraj sa mi tu teraz na ublíženú. Z toho, ako si po mne šla mi je jasné, že si to chcela tiež.“ Neveriacky som naňho zízala.
„Si hnusné zviera, psychopat!!!“ konečne sa mi podarilo odomknúť tie porazené dvere. Rozbehla som sa dole po schodoch a uľavilo sa mi, keď som za sebou nepočula ďalšie kroky. Dvakrát som si skoro vykĺbila členok a od bolesti sa mi sústavne podlamovali nohy, no nestarala som sa o to. Hlavné bolo, aby som bola čo najďalej z tohto hnusného miesta a od človeka, ktorý mi práve dokurvil celý život.

Von stále pršalo, nebo plakalo spolu so mnou. Ani dážď ani slzy však zo mňa nemohli zmyť ten pocit špiny a poníženia, ktorý ma premohol.

6 komentárov:

  1. Koniec!!!! Panebože, takto som určite nečakala, že sa to skončí :( :( To je také smutné, sviniar, hajzel hnusný, odporný, slizký, všivavý, zdegenerovaný...
    Sorry, normálne ma naštval! :p
    Chúďatko Lea (inak za to meno Ti dávam obrovskú pochalu! vieš prečo :) )
    "Bábo na steroidoch" - vieš, čo ma napadlo? Vyrastený jednorožec :D :D :D
    Prekvapivo si to zakončila, zároveň sa mi to neuveriteľne páči! ♥ ♥ ♥
    Môj muco ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥
    Teším sa na všetko ďalšie, čo napíšeš ♥
    ♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
    Celý komentár som Ti osrdiečkovala, prepáč :) ♥♥♥ :D
    Love love love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nechcela som ťa naštvať o.O
      viem prečo :3
      :D :D :D ty si trúbka :D veď to nemá nič spoločné :P
      ďakujem :) za podporu honey, za pochvalné slová, a tak ♥♥♥
      môžeš srdiečkovať koľko sa ti zažiada :3
      luv ya back ♥

      Odstrániť
  2. Veľmi.. zaujímavý koniec. Nečakala som ho.. Vies, mi to pripomenulo mudru vetu -nie je vsetko zlato (ci striebro ci aka ona vec) co sa ligoce..
    :D dobre, neviem ani ako je presne ta veta, ale chapeme sa .. snad :D
    A vlastne sa mi 'pacilo' ako to skoncilo, lebo taka byva realita. Nevieme co bude dalej. Nemusi to byt podla nasich predstav. Je to na nas, ci sa nechame zaslepit ligotom(? :D) 'striebra'.
    Dobre dobre, je to odveci co ti pisem, ale moj unaveny brain ma kvoli skole divne myslienkove pochody.
    Takze aby si vedela, davam ti thumb up za toto.
    -Tins

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :) a viem, čo si chcela povedať :) (je to zlato :D) a je to fakt tak, myslím v realite, hneď sa zobudíš zo sna, často to dlho netrvá...pravda pravdúca, čo si napísala :)

      Odstrániť
    2. :) som rada, ze si ma pochopila :D
      inak skoda, ze sem nic nepridavas, ale asi mas toho vela co? Kazdopadne dufam, ze sa mas dobre (ak sa odmysli skola :D)

      Odstrániť
    3. fuj mi, že Ti až teraz odpisujem!
      je toho dosť no, ale nevyhováram sa na nič, nemala som náladu písať a bolo aj lepšie, som ešte celkom vďačná za tú školu :) ďakujem za opýtanie každopádne a za to, že si tu bola, aj keď som tu ja nebola :3

      Odstrániť