The Bright Side

Nepýtajte sa prečo, proste som ráno vstala s predstavou tej poslednej scény pred očami, sadla k notebooku a písala. 

Anyway...

Venujem mojej prekrásnej, milovanej, úžasnej pandažene ♥♥♥

Pretože ju ľúbim, nech má ktorúkoľvek zo svojich nálad :) 

Teším sa na úplne všetko, čo nás spolu ešte čaká, pus :*

111. príspevok! Úplne najšpeciálnejší pre teba :P

Konečne, pomyslela si Bea, keď si po vyčerpávajúcom dni v práci sadla na pohovku a s povzdychom vyložila nohy na konferenčný stolík pred sebou.

Niečo nebolo v poriadku, cítila to. Veľakrát mala oveľa namáhavejšie dni v práci a nechodila domov takáto unavená. Posledný mesiac to však bolo čoraz horšie. Ráno jej nebývalo najlepšie, ani cvičiť nevydržala už tak dlho, ako obvykle. Rýchlo sa zadýchala a po krátkej chvíli pociťovala únavu. Navyše ju začali prepadávať nepochopiteľné potreby jesť. Sladké, slané, kyslé, horké...niekedy aj všetko naraz. Nikdy sa v strave neobmedzovala, nepotrebovala to, ale takéto chúťky boli pre ňu naozaj nezvyčajné.

Zložila nohy zo stola a postavila sa. Potrebovala spánok. Vykašľala sa na sprchu, veď to má čas aj ráno. Prezliekla sa do pyžama a ľahla si do postele. Vankúš z druhej strany postele si pritlačila čo najbližšie k telu. Voňal, ako on. Ešte dva dni.

Aj napriek tomu, že večer šla spať pred ôsmou, vstala až okolo obeda. Odtiahla závesy a prižmúrila oči proti žiarivému svetlu, ktoré sa rinulo zvonka. Usmiala sa. Milovala slnko a teplo a dnes to vyzeralo na prvý skutočne jarný deň. Po depresívnej hmle a daždi posledných týždňov sa jej to neuveriteľne žiadalo.  Telo jej naplnila životodarná energia a ona mala chuť spievať a tancovať. Zapla stereo a aj tak učinila. Spievajúc dotancovala do sprchy a prúdy horúcej vody spravili jej začiatok dňa snáď ešte krajším.

Po sprche a raňajkách pozostávajúcich z Nutelly s chlebom a banánmi, sa pustila do upratovania. Z prachovky mala mikrofón a z mopu na podlahy tanečného partnera. Väčšinou bolo pre ňu upratovanie týraním, teraz to však robila s takým elánom, akoby to bola jej najobľúbenejšia činnosť na svete.

Keď bolo vyleštené aj posledné okienko na skrinke kuchynskej linky a doma nemala viac čo robiť, zdvihla telefón a zavolala človeku, ktorý by jej mohol s programom na zvyšok dňa pomôcť. Stále bola plná energie a chcela to využiť najviac, ako sa dalo.

„Čau zlato! Akurát som ti chcela volať! Tá naša telepatia je neskutočná! A stále pretrvávajúca, to je na nej najlepšie!“ hneď po prvom zvonení na ňu vychrlila príval slov jej najlepšia priateľka Mia. Teda Mária, ale to meno neznášala, takže jej už v škôlke prischla prezývka Mia. Odvtedy sa tak aj predstavovala.

„Takže, kedy sa vidíme?“ opýtala sa Mia bez toho, aby pustila svoju kamarátku k slovu.

„No, myslela som, či by si dnes nemala trochu času. Ešte stále som sama a mám obrovskú chuť užiť si to počasie!“

„Jasné, bez problému! Veď sme sa nevideli už asi stotridsať rokov! Čo tak najskôr obed? Či si už nebodaj jedla?“ Mia dobre vedela, že si jej spriaznená duša, ako Beu často nazývala, rada v sobotu dlhšie pospí a čas jej obeda sa neúprosne posúva do neskorších poobedných hodín.

„Obed by bol fajn, ešte som sa k nemu nedostala.“

„Tak o štvrtej v tej novo otvorenej reštaurácii tam pri tebe? Vieš, čo sme sa minule bavili, že tam zájdeme.“

„Tak dohodnuté, teším sa!“

„Ja tiež, poklad. Čauky!“ Mia zložila a Bea len bezradne, s úsmevom od ucha k uchu, krútila hlavou. Na hodinách bolo pol štvrtej, takže sa vybrala do kúpeľne, aby sa skultúrnila. Svoje červené vlasy si rýchlo zaplietla do francúzskeho vrkoča, na oči naniesla trochu špirály a na tvár trochu púdru. Potom vybrala zo šatníka prvé šaty, ktoré jej padli pod ruku, natiahla na seba svoj modrý jarný kabát, okolo krku si narýchlo obmotala žltú šatku, obula si kotníkové čižmičky rovnakej farby ako bola šatka, zhrabla kabelku a vybehla z bytu. Svedomito za sebou zamkla a zbehla tých pár schodov z piateho poschodia.

Keď prišla pred dohodnutú reštauráciu, Mia na ňu už čakala. Hodila rýchly pohľad na hodinky, či náhodou nemešká, no bolo o dve minúty štyri.

„Ako to robíš, že si vždy všade prvá? Dúfam, že nečakáš dlho.“ Na privítanie si teatrálne zacmukali najskôr pri jednom a potom pri druhom uchu.

„Nie, prišla som len nedávno a dobre vieš, že vždy idem radšej skôr, ako neskôr.“ Odvetila Mia.

„To ja tiež, no aj tak si stále, už dobrých dvadsať rokov, stále prvá.“ Bea si spomenula na jednu príhodu, keď mali obe asi pätnásť rokov a ju už neskutočne štvalo, že je Mia stále prvá. Raz sa na dohodnutú schôdzku vybrala o hodinu skôr a Mia tam už aj tak bola! Bea na ňu vtedy pozerala s otvorenými ústami. Mia sa len smiala na celé kolo, keď začala jej kamarátka nadávať, že to snáď nie je možné. Bea doteraz nepochopila, ako to vtedy jej najdrahšia spravila, no nerozprávala sa s ňou preto skoro týždeň.

Čašník ich usadil k stolu pre dvoch ďaleko od dverí. Mali krásny výhľad na park vedľa reštaurácie, no ani jedna ho nevnímala. Akonáhle čašník odišiel aj s ich objednávkami, pustili sa do rapotania.

„Veľmi dobre vyzeráš, Bi, ako to robíš? Naozaj, si opeknela, odkedy som ťa naposledy videla, dokonca sa ti zväčšili aj prsia! Nejaký tajný recept, ktorý predo mnou tajíš?“

„Ale netrep! Nič pred tebou netajím, všetko je tak, ako bolo, to sa ti len zdá. Ale ty nevyzeráš na zahodenie. Nato, že ti ťahá na tridsať ba až bravúrne, povedala by som.“ Neodpustila si podpichnúť do Miinho slabého miesta. Už od svojich dvadsiatych tretích narodenín mala Mia panický strach z tridsiatky. S chlapmi sa jej nedarilo, stále hľadala svojho princa na bielom koni a žiaden zatiaľ nezvládol jej temperament dlhšie ako pol roka a to často viedlo k zmrzlinovým večerom. Vtedy dievčatá zašli k Mii domov, pustili si nejaký romantický film, jedli kilá zmrzliny, rozprávali sa a Mia plakala. Veľa a dosť nahlas. Bea často ľutovala jej susedov.

„Prestaň, dobre? Tebe sa smeje, keď si zasnúbená a máš po svojom boku chlapa, ktorý by ti zniesol modré z neba, keby mohol. Ale čo ja? Ostanem naveky na ocot! Minule som si všimla, ako sa mi začínajú tvoriť vrásky na tvári aj na dekolte. Šla som ku kozmetičke, vieš, k tej Mariane, čo mi ju Ľubka odporučila, a tá mi povedala, že som dobre spravila, že som ju prišla navštíviť. Vraj je potrebné začať s bojom proti vráskam čím skôr. Ak chceš, dám ti na ňu číslo. Odporučila mi aj nejaký extradrahý krém, ale vraj zaručene pomáha. Musím sa doma pozrieť na značku a potom ti pošlem správou názov, dobre?“ Bea len sedela a usmievala sa, zatiaľ čo jej kamarátka bľabotala. Zbožňovala všetok čas strávený s ňou. Rada počúvala jej preháňanie a častokrát nezmyselné asociácie medzi jednotlivými témami. Už si bez toho všetkého nedokázala predstaviť svoj život.

Poznali sa od troch rokov a už v ten prvý deň v škôlke si padli do oka. Obe chceli tú istú bábiku, tak sa pre ňu pobili. Kým sa ony naťahovali, ich šikovná spolužiačka im ju uchmatla. Ale to nemala robiť. Spikli sa proti nej a obe verili, že z toho dňa má dotyčná doteraz traumu. Celé tri roky strávené v spoločnej triede sa im vyhýbala obrovským oblúkom. Ich dve to však spojilo, ako sa zdalo, navždy.

Doniesli im jedlo. Bea sa s chuťou pustila do svojich lazaní, pomaly popíjala multivitamínový džús a popritom odpovedala na občasné otázky svojej spoločníčky, sem tam ešte súhlasne alebo nesúhlasne zamraučala.

„Bože, prečo ma nikdy nezastavíš, keď toľko rozprávam? Čo máš nové ty? A čo Daniel?“ opýtala sa Mia, keď dojedli a čakali na dezert a kávu.

„Lebo ťa rada počúvam, preto ťa nikdy nepreruším. Ja ti vlastne nemám ani čo povedať. Všetko je po starom. V práci sa nič záživné nedeje, od toho incidentu, so šéfom, čo som ti minule spomínala sa neudialo vôbec nič. Daniel je stále preč, zajtra by sa mal konečne vrátiť. Asi má toho veľa, lebo sa mi už dva dni neozval. Ja som mu tiež nevolala, lebo...neviem, v poslednom čase prídem domov z práce a som taká vyčerpaná, že len sa zvalím do postele a som mŕtva, ledva sa prezlečiem.“

„Nie si tehotná?“ vyletelo z Mie. Beáte skoro zabehlo.

„Čo prosím?“ neveriacky sa opýtala.

„No, keď si to všetko pospájam, tak mi z toho vychádza jediný záver, a to, že si tehotná. Opeknela si, zväčšili sa ti prsia, bývaš unavená, dnes si ešte aj zjedla za dvoch. Kedy si mala naposledy menzes?“ Vysvetľovala Mia a Bea na ňu neveriacky zízala. Urputne sa snažila rozpomenúť sa a zodpovedať otázku, ktorá jej bola položená. Siahla do tašky a vybrala odtiaľ diár. V tom každodennom zhone ani nepostrehla, že si doň už akosi dlho nezapísala svoj cyklus. Naposledy koncom januára. Teraz bol pätnásty apríl.

„Tak kedy?“ zopakovala Mia otázku.

„V januári.“ Šepla Bea, v šoku.

„Len nepanikár, vôbec to tak nemusí byť. Musíme nájsť najbližšiu lekáreň a kúpiť tehotenský test, až tak budeme mať istotu. Možno ti to mešká len kvôli stresu. Veď si spomínala, že máš toho v poslednom čase veľa. Je vôbec nejaká možnosť, že sa to mohlo prihodiť? Berieš ešte antikoncepciu, že? “ Bea počúvala len na pol ucha. Mozog jej pracoval na plné obrátky. V hlave mala ozvenu tej poslednej otázky. Ako sa to stalo? Antikoncepciu brala pravidelne už päť rokov a fungovala stopercentne. Vedela, že tam určité riziko je, ale bolo minimálne. Jedine ak...

„To nie je možné.“ Krútila hlavou. Ten jeden raz predsa nemohol spôsobiť, že je teraz tehotná.

„Čo nie je možné, zlato?“  

„Vtedy, na Danielove narodeniny...keď sme boli na tej dovolenke, vieš...zabudla som si doma tabletky. Dávali sme si však pozor, no raz sme prišli z party, obaja opití a neviem, ani jeden z nás nemohol s určitosťou povedať, ako to skončilo. Ako čas šiel ďalej, zabudli sme na to...“

„Stačí, viac počuť nepotrebujem. Ideme do tej lekárne. Zaplatím!“ zavolala na čašníka.

Dieťa. Mimovoľne sa pohladila po bruchu. Naozaj bolo o niečo väčšie alebo sa jej to len zazdalo? Len nerobiť paniku. Všetko bude v poriadku. Čo to Mia vravela? Stres? Áno, určite za všetko bude môcť len stres.

Vyšli z reštaurácie a zamierili rovno do lekárne cez ulicu.

Domov skoro utekala. Musela si byť istá, či už to bolo tak alebo tak. Kým čakala na výsledok, plakala svojej kamarátke na pleci. Keď sa k jednej čiarke pridala aj druhá, rozplakala sa ešte viac.

„Ale notak, zlatíčko, prečo plačeš? Dieťa je predsa dobrá správa.“ Utešovala ju značne nadšená Mia.

„Ja viem.“ Vzlykala Bea.

„Len sa bojím. Čo mi na to povie Daniel? Obaja máme skvelú prácu a dieťa sme si plánovali až neskôr a ono to prišlo takto. Čo ak nebudem vedieť byť mama? Veď ja nemám poňatie, čo to obnáša.“

„Daniel bude určite rád. A bude skvelým otcom, rovnako, ako ty budeš skvelou matkou. A ja tou najlepšou krstnou! So všetkým ti budem pomáhať!“ zvýskla. Aj napriek všetkej snahe sa nemohla ubrániť nadšeniu, ktoré ju ovládlo. Bea to na nej videla a nemala jej to za zlé. Aj napriek obavám, ktoré ju mátali, sa časť toho nadšenia prenieslo nakoniec aj na ňu.

Kým Mia odišla, boli obe špecialistky na tehotenstvo a mali takmer vybraté aj meno. Zavrela za svojou priateľkou dvere a hlasno vypustila z pľúc vzduch. Zrazu bolo všade ticho a Bea opäť začala rozmýšľať. Nadšenie ju neopúšťalo, no obavy si k nej znova našli cestu. Keď si ľahla do postele, dlho nemohla zaspať. Dookola si v hlave premietala, čo bude ďalej, ako bude reagovať Daniel, čo bude s jej prácou, čo jej povedia rodičia.

Rodičia. Už teraz sa nevedela dočkať tej kázne o tom, aká je nezodpovedná a ako také niečo mohla dopustiť. Ešte sa cítili byť príliš mladí na vnúča a pri každej návšteve jej pripomínali, nech si dáva pozor.

Nakoniec upadla do oslobodzujúceho spánku. Snívalo sa jej, že v zámku zaštrngotali kľúče, Daniel ju pobozkal do vlasov a ľahol si vedľa nej.

Ráno si nebola istá, či sa jej splnil sen alebo to sen vôbec nebol. Daniel však naozaj ležal vedľa nej, nalepený k jej chrbtu. Rukou prehodenou cez jej pás si ju tlačil bližšie k sebe. Bolo jej horúco, ale príjemne. Chýbal jej.

Služobné cesty boli uňho na poriadku a ona si pomaly zvykala na to, že často býva v ich veľkej posteli sama. Zo začiatku to bolo ťažké, teraz jej to už až tak nevadilo. Aspoň si viac dokázala vážiť chvíle, keď mohli byť spolu. Obaja sa snažili spraviť ich čo najnezabudnuteľnejšími. Keď mohli, boli spolu a vymýšľali bláznivé, romantické a prekrásne činnosti, na ktoré bolo nemožné zabudnúť. Jeho jej nikto nikdy nenahradí. Povedať mu áno vtedy pred rokom, keď pred ňou kľačal s prsteňom v ruke, bolo najlepšie rozhodnutie, aké kedy spravila. Neboli síce svoji papierovo, no boli svoji pred sebou. Naveky spútaní tým malým prstienkom, ktorý pre nich oboch znamenal záväznú zmluvu.

Pomaly, tak, aby ho nezobudila, mu ruku odtlačila z pásu a šikovne vyskočila z postele. Daniel nesúhlasne zamrnčal a pritiahol si k sebe prikrývku, pod ktorou ona pred chvíľou spala. Vydýchla si, nezobudila ho. Prešla do kúpeľne a rýchlo sa osprchovala. Potom, len v Danielovom starom tričku a nohavičkách, spravila v kuchyni kávu a raňajky. Dve omelety preniesla spolu s kávou do spálne. Položila tácku na svoj nočný stolík a sadla si na posteľ. Vôňa sa postupne rozptyľovala po miestnosti a ona vedela, že nebude trvať dlho, kým to zobudí jej najdrahšiu polovičku. Trpezlivo čakala na ten moment.

Zatiaľ pohľadom hladila tvár, ktorú tak dokonale poznala. Bola taká nádherná a tak anjelsky pokojná, že jej až stislo srdce. Zdalo sa jej, že je ešte krajší, ako si ho pamätala.

Kučeravé hnedé vlasy, ktoré by potrebovali trochu skrátiť, mu stáli na každú svetovú stranu. Oči mal síce zatvorené, no živo pred sebou videla ich nežnosť a hĺbku. Nikdy  ju neprestali fascinovať a zakaždým, keď sa pozrela do tej najtmavšej hnedej, s akou sa doteraz stretla, sa jej roztriaslo celé vnútro. Plné, neuveriteľne úžasne rezané pery jej zasa spôsobovali zimomriavky po celom tele, stačil jeden pohľad. Telom jej prebehla túžba, pri spomienke na to, aké je to cítiť ich na vlastnej pokožke.

Jeho dýchanie sa zmenilo a Bea už vedela, že tak o tridsať sekúnd otvorí oči. V duchu si to rátala. Keď bola na dvadsať päťke, zhlboka sa nadýchol a prevalil sa na chrbát. Jedno po druhom otvoril obe očné viečka. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a kým postrehol, že v izbe nie je sám. Keď zaregistroval prítomnosť druhej osoby, otočil hlavu jej smerom. Uvedomil si, kto to je a kde je a usmial sa. Bea sa k nemu naklonila a konečne, po nekonečne dlhom čase, spojila ich pery v bozku. Oblapil ju oboma rukami okolo jej útleho pása a celú si ju k sebe pritiahol.

„Ahoj, láska.“ Zašepkal jej do pier. Usmiala sa a on sa trochu odtiahol.

„Ako mi len chýbal tento úsmev.“ Prehodil. Bea sa usmiala ešte širšie.

„Ako si sa mal?“ povzdychol si.

„Hrozne. Vybavil som síce, čo som mal, no vyžmýkalo to zo mňa aj posledné zvyšky energie. A nemal som tam ani teba.“ Prstom jej cvrnkol po nose.

„Čo ty? Aký si mala týždeň?“

„Rovnako hektický. A...mám novinku.“ Čím skôr, tým lepšie.

„Konečne ťa povýšili? Alebo si nebodaj Mia našla vhodného priateľa?“ zasmial sa.

„Kiežby to bolo hocičo z toho.“ Zamumlala.

„Notak, nenaťahuj ma toľko.“ Nedočkavo naliehal.

„Budeme musieť začať trošku šetriť. Čakáme bábo.“ Bea pozerala, ako sa Daniel z prvotného momentu prekvapenia prepadáva do šoku. Posadil sa a ona spravila to isté.

„Si si istá?“ šepol.

„No, robila som si len jeden tehotenský test, ten však jednoznačne ukázal dve čiarky a aj všetky zmeny v mojom živote tomu nasvedčujú.“ Vysvetľovala. Čo bude teraz? Vybuchne hnevom alebo odíde bez slova z izby?

„To je...skvelé!!! Panebože! Ja budem otcom! Otcom!!!“ výskal ako malý chlapec. Celá tvár sa mu rozžiarila a on tak prudko objal Beu, až jej to vyrazilo dych. Potom sa strhol.

„Prepáč! Neublížil som ti nejako? Musím s tebou teraz zaobchádzať jemnejšie.“ Pohladil ju po líci.

„Môžem?“ ukázal na brucho. Prikývla. Zohol sa k nemu a začal ho hladkať.

„Je to síce neplánovane a trocha skoro, ale čo tam potom? Máme to malé z čoho uživiť a máme jeden druhého, čo viac bude potrebovať? Moje malé jabĺčko.“ Prihováral sa brušku, potom upriamil pozornosť na budúcu mamičku.

„Zlato moje, som taký šťastný, najšťastnejší na svete.“ Kľačali oproti sebe v strede ich spoločnej postele, z oboch strán držal v dlaniach jej tvár a pozeral sa jej do očí. V tých jeho sa objavili slzy. Pobozkal ju na čelo a následne ukryl jej telo v bezpečí svojho náručia.

„Bála som sa, ako budeš reagovať.“ Priznala ticho, zahanbene. Ako o ňom mohla pochybovať?

„Ako som mal? Milujem ťa viac ako čokoľvek a to malé budem rovnako.“

„Ja viem, prepáč.“ Podvihol jej bradu.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Mám na teba pár otázok, ale na to máme čas. Teraz ťa chcem pomilovať, aby som ti ukázal, ako veľa pre mňa znamenáš a ako veľmi ťa milujem. Slovami sa to totižto vyjadriť nedá. Chcem ti ukázať, aký som šťastný a ako sa teším. Chcem ti ukázať celé moje vnútro presýtené všetkými pozitívnymi pocitmi, ktoré na svete existujú.“ Posledné slová hovoril už pomedzi bozky. Obsypal nimi každý kúsok tela svojej milovanej.

Ukázal jej, že kým sú spolu, tak bude všetko v tom najlepšom poriadku.

Zvládnu nezvládnuteľné a prekonajú neprekonateľné.

Prvá skúška na seba nenechala dlho čakať.