Confession

Som absolútne vyčerpaná a nemôžem v noci spávať. V procese prekonávania angíny, na ktorú beriem asi najsilnejšie antibiotiká, aké mi doktorka mohla predpísať by som mala ležať v posteli, spať a čo najmenej sa namáhať. Ja pobehujem po byte a po vonku (po škole) a popri tom sa modlím, aby sa ten zápal nedostal hlbšie do tela, ako to má (podľa Googlu) vo zvyku. Málo sa smejem, väčšinu dní trávim osamote a začínam sa báť, že na hlave budem mať onedlho plešinu aj napriek všetkým farmaceutickým zázrakom, ktoré na to vypadávanie vlasov užívam. Nechce sa mi čítať, písať, baviť sa s ľuďmi v akejkoľvek podobe a už aj z hudby ma bolí hlava. Učenia mám nad hlavu, ešte nezačatých projektov je ešte viac a mne to nejde. Ak sa aj prinútim, tak na to len zízam a nech sa akokoľvek snažím, pohnem s tým až dve hodiny pred deadlinom. Všetko mi lezie na nervy, cítim sa stiesnene a osamelo, pričom si tú samotu spôsobujem sama. Mám pocit, že ma nikto nechápe, že nikoho nezaujímam, že pomaly strácam samú seba. A netrvá to celé deň ani dva. Za poslednú dobu sa dosť často zamýšľam nad tým, kde zmizol môj pozitívny pohľad na svet, ktorý som však neprestala kázať všade dookola. Som ešte väčší pokrytec, ako som bola, miestami mám pocit, že sa zo seba fakt fyzicky povraciam. Všetky nálady filtrujem jedlom, lebo sa nemám na čom inom vybúriť, hlavne teraz, kým som chorá. Nedokážem sa zbaviť slovka "prečo" spojeným hlavne s "ním". Potom prídu výčitky a trojhodinové pokusy zaspať. Vyčítam si aj všetky ostatné myšlienky, ktoré sa mi poslednú dobu ženú hlavou. Ako súdim ľudí, čo si o nich myslím, ako mi stále niečo vadí. O chvíľu sa pravdepodobne dostavia aj výčitky z toho, že som to tu zavesila. A asi nie len od mojej hlavy. Vždy mi je vyčítané, že nikdy nič nepoviem (a.k.a že som proste taká a  v tomto iná fakt nebudem). Prečo nepoviem? Lebo aj tak sa nič nezmení, nič nepomôže. Je to boj v mojej hlave a počúvať všetky tie veci, ktoré ja sama tak rada opakujem, prípadne ešte aj ľútosť, ktorá mi len nakladá ešte viac, asi nie je moc pre mňa. Radšej sa vypnem, resp. ignorujem všetky správy ani nepozrúc na odosielateľa alebo sa jednoducho tvárim, že sa nič nedeje. A keď sa toho nazbiera už toľko, že fakt neviem ako ďalej, tak to dám zo seba von (napríklad takto) a dúfam, že pochopia. No nepochopia. Vyčítajú, ľutujú. Ja im chcem pritom len vysvetliť, prečo som ich tak zanedbávala, dostatočne sa im nevenovala či bola protivná. Neznamená to, že nie som rada, že Vás mám. Ja som za to najradšej na svete, len k týmto veciam mám trošku iný prístup. Žijem tým, že do mňa niekto vloží dôveru a povie mi o svojich problémoch, no s tými mojimi je to presný opak. A možno sa potajomky zvrátene teším z toho, že ma ani ten najbližší človek vlastne vôbec nepozná (jk, nevidím v tom nič, z čoho by sa dalo tešiť).

Trošku ľahšie sa mi dýcha, idem ešte skúšať vyprázdniť hlavu a znovuobjaviť môj pokoj a spokojnosť. Hlavne sa nevzdávať a nevešať hlavu, tak?
...nehnevajte sa na mňa za toto celé.
Blog?...uvidíme, čo bude.
Lots Of Love ♥