Beautiful Pain

Srdce mi bilo neuveriteľnou rýchlosťou. Ani pred najťažšou skúškou za celé štúdium som nebola taká nervózna.

Dýchala som pekne zhlboka, no ani to ma neupokojilo. Nevedela som čo s rukami, s nohami, so sebou. Nedokázala som pokojne obstáť ani obsedieť, tak som to striedala. Momentálne som sedela na omrznutej zasneženej lavičke a podupávala nohou. Nemohla som už ani počúvať hudbu, hlavu som mala plnú obáv . Čo ak sa mu nebudem páčiť? Čo ak sa nebudeme mať o čom rozprávať? Čo ak to bude celé úplný trapas a ja ho potom stratím?

Písal, že bude meškať, pretože nestihol autobus. Na túto chvíľu som čakala rok a pol, nejakých desať minút navyše ma nezabije. Nevadila mi ani treskúca zima, ktorá von panovala.

Rok a pol. Ten čas tak rýchlo uteká. Zdá sa mi to ako včera, čo sme som s ním úplnou náhodou hrala hru cez internet, kde mi nedal pokoj a stále chcel rematch. Potom som od neho dostala tú osudnú správu. „Ak budeme hrať ešte trochu dlhšie, asi sa do teba zamilujem.“ Vtedy som sa zasmiala a najskôr mu ani neodpísala. Doteraz netuším, prečo som mu nakoniec odpovedala. „Osud chcel“, niekto by mohol povedať. Možno osud, možno Boh, možno to bola naozaj len náhoda. Je mi to jedno, pretože to jedno malé, vtedy bezvýznamné, rozhodnutie mi zmenilo život.

On mi ho zmenil.

Niečie ruky mi prekryli oči. Rýchlo bijúce srdce sa mi v tom momente zastavilo.

„Čau! Čo ty tu? Fakt by som ťa tu teraz nečakala, myslela som, že si doma!“ ozval sa spoza mňa veselý ženský soprán.

„Lucia bože! Vieš, ako si ma vyľakala?“ teatrálne som sa chytila za srdce, ktoré opäť chytalo svoj ultrarýchly rytmus. Trošku ma premohlo sklamanie, no snažila som sa, aby to na mne nebolo vidno. Na tvári som vyčarovala najširší úsmev, akého som bola schopná.

„Prepáč, nechcela som. Len som zbadala tú tvoju neprehliadnuteľnú bundu a povedala si, že idem trošku povyzvedať, čo tu robíš. Nevravela si, že už máš všetky skúšky hotové?“

„Skúšky mám už dávno, takmer si nepamätám, že nejaké boli. Prišiel za mnou kamarát, tak som kvôli nemu ostala dlhšie.“ Vysvetľovala som.

„Ten tvoj Američan?“

„Noah, yep. Ako vieš?“

„Označil ťa v príspevku na facebooku.“

„V akom príspevku?“ Vypleštila som na ňu oči.

„Že sa mu sen konečne stane skutočnosťou či čo.“

„Ou.“ Vyšlo zo mňa, no celé moje vnútro sa rozohrialo.

„Asi by som mala vypadnúť, určite tu každú chvíľu bude, čo?“

„No...“ zasmiala sa.

„Nemusíš nič hovoriť, už idem. Aj tak sa dosť ponáhľam. Rada som ťa videla, drž sa.“

„Aj ty sa drž. Nech ti tie skúšky už dajú pokoj.“

„Ďakujem.“ objala ma a bola fuč. Ešte chvíľu som za ňou hľadela, kým nezašla za roh. Blázon. Pousmiala som sa a pokrútila hlavou.

„Aj ja dostanem také objatie?“ ozvalo sa za mnou a ja som primrzla na mieste.

„Noah.“ Neveriacky som šepla. Akoby mi až teraz došlo, že to nebude len Skype, kde ho uvidím. Že sa ho budem môcť dotknúť, objať ho, ovoňať. Že je skutočný a skutočne čaká na to, kým ma zovrie v náručí.

Konečne som sa mu otočila tvárou a hneď mu aj padla okolo krku. Do nosa mi udrel jeho parfum a do očí sa mi začali od toľkého šťastia tlačiť slzy. Držal ma pevne, akoby sa bál, že mu utečiem. Zavŕtal si tvár medzi moju sánku a šál a jeho teplý dych ma šteklil na krku. Ja som spravila to isté.

„Oh, baby.“ Vzdychol a pritúlil si ma ešte viac. Takmer som nevedela dýchať, no vôbec mi to nevadilo. Práve naopak. Želala som si byť pri ňom ešte bližšie.

Po celom tele mi vyskočili zimomriavky, keď sa jeho pery dotkli mojej pokožky na krku, ktorá bola doteraz skrytá pod šálom. Zavrela som oči a snažila sa zatlačiť slzy späť tam, odkiaľ prišli. Nepodarilo sa, jedna si našla cestičku a stekala mi po líci. V momente, kedy dopadla na jeho kľúčnu kosť, ma Noah okamžite pustil. Postavil sa predo mňa a chytil ma za bradu. Nesmelo som sa naňho pozerala, kým mi palcom druhej ruky utieral mokrú cestičku, ktorá tá jedna neposlušná kvapka za sebou zanechala.

„Neplač, prosím, lebo budem aj ja.“ Povedal s rukou priloženou k môjmu lícu. Dlane mal veľké a teplé.

„Keď ja nechcem, no nedá sa to kontrolovať. Taká som šťastná.“

„Veď ja tiež honey, ja tiež.“ Opäť ma k sebe privinul. Tento krát som bola schúlená pod jeho bradou. Neviem, ako dlho sme tam tak stáli, nevnímala som nič okrem neho. Všetko ostatné mi bolo ukradnuté.

„It feels so good. Miliónkrát lepšie, ako som si predstavoval.“ Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu.

„Hlavne miliónkrát reálnejšie.“ Dodal. Zhlboka som sa nadýchla. Ľadový vzduch, ktorý sa mi dostal do pľúc, ma prebral. Striaslo ma. Ihneď na to zareagoval a začal mi rukou trieť chrbát.

„Poď, vezmem si ťa niekam do tepla.“ Povedal, keď sa trochu odtiahol a pozrel mi do očí. Nekonečná hĺbka jeho čierneho pohľadu ma zhltla a ja som stratila reč. Len som prikývla a omámene sledovala, ako sa natiahol po mojej ruke a ako naše prsty do seba dokonale zapadli. Cítila som sa ako nadrogovaná, ako v sne či vo filme, proste úplné klišé. Cez moje žily však nepretekala krv, ale čistý endorfín. Nemohla som tomu odolať, ten pocit bol vysoko návykový a tak neuveriteľne úžasný. Úplne som sa mu poddala a všetko ostatné vyhodila z hlavy.

„Aká bola cesta?“ nakoniec som predsa len našla reč.

„Dlhá a únavná, ale stopercentne stála za to.“ Stisol mi ruku a doslova som počula úsmev, ktorý mu tkvel na tvári. Snažila som sa sústrediť na cestu alebo aspoň na zimu, ktorá nás obklopovala, len aby som začala trošku triezvejšie rozmýšľať. Opäť ma striaslo.

„Ja som ale, nechal som ťa tam tak vymrznúť, tak strašne ma to mrzí.“ Ospravedlňoval sa.

„Nemá ťa čo, stopercentne to stálo za to.“ Uškrnula som sa. Zasmial sa. Ten zvuk mi znova spôsobil zimomriavky. Tak veľmi sa to líšilo od toho vyumelkovaného sprostredkovaného Noaha, ktorého som doteraz poznala. Táto verzia sa mi páčila ešte viac ako tá internetová a to už bolo čo povedať. Zamilovávala som sa doňho znova a viac každou maličkosťou, ktorú urobil, aj keď to pre mňa znamenalo len bolesť. Ak mi však bolo umožnené prežívať s ním takéto okamihy, je to krásna bolesť a bude mi potešením prežívať ju znovu a znovu.

„Používaš na mňa moje vlastné zbrane?“ podpichol do mňa.

„To robím najradšej.“

„Ja viem. Ale som radšej, keď používaš tie svoje.“

„Ako napríklad?“ zvedavo som sa opýtala.

„Napríklad toto! Že vieš, čo idem povedať, ale napriek tomu chceš, aby som to aj tak povedal.“

„To aby som si bola istá, že myslíme na to isté.“

„Jasné, to si hovor vieš komu. Spravíš to len preto, lebo to rada počúvaš.“

„Toto máš odkiaľ mladý pán?“

„Od teba predsa, naučila si ma.“

„Dobre, dostal si ma. Spokojný?“

„Dostal som ťa?“

„Ehm, kam ma to berieš?“ skoro mi praskli líca, tak som sa usmievala, keď som menila tému.

„Nemysli si, že si sa z toho vyvliekla, vieš, že ja nezabúdam. Poďme napríklad sem.“ Zatiahol ma do prvých vysvietených dverí, na ktoré sme narazili. Vykľula sa z nich útulná cukráreň, ktorej príjemnú atmosféru ešte dotvárala všadeprítomná vôňa horúcej čokolády a škorice.

Vybrali sme si voľný stôl v kúte miestnosti a obaja sa začali za sprievodu uštipačných poznámok odbaľovať zo zimnej výstroje. Bez čiapky, šálu a poriadne hrubej bundy by sa to von nedalo vydržať. Január poriadne okato ukazoval svoju silu.

Oblečenie sme si zavesili na neďaleký vešiak a usadili sa. Sedeli sme oproti sebe, kolená sa nám pod stolom dotýkali a kým sa on stratil v menu, ja som si ho mohla konečne zblízka do detailov poobzerať. Nevynechala som najmenšiu drobnosť. Oči mi kĺzali od záplavy čiernych kučier na hlave, cez takmer neviditeľné mimické vrásky na čele a okolo úst, hustý závoj mihalníc, možno trošku väčší nos posiaty niekoľkými pehami, ktoré však vďaka tmavšej pokožke takmer nebolo vidno, mierne zimou sčervenané líca a výrazné lícne kosti, až po plné pery, ktoré dokázali vykúzliť ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla.

Akoby presne vedel, čo sa mi ženie hlavou, zdvihol pohľad a mojim obľúbeným úsmevom odhalil dva rady perfektne bielych zubov, ktoré prudko kontrastovali s jeho hnedastou pokožkou. V bruchu sa mi objavili tie povestné motýle a trochu mi zovrelo srdce. Bol taký krásny, až to fyzicky zabolelo.

„Vybrali ste si?“ pristavila sa pri nás čašníčka, keď Noah už už otváral ústa, že mi niečo na to moje zízanie povie. Mala som sto chutí vyplaziť mu jazyk, no radšej som to nechala tak.

„Čo si dáš?“ posunula som otázku v angličtine na druhý koniec stola.

„To čo ty.“ Žmurkol na mňa. Damn. Spoliehala som sa na to, že si dám to, čo on, keďže som to menu ešte ani nevidela.

„Dve orieškové horúce čokolády poprosím.“ Povedala som nakoniec prvé, čo ma napadlo. Čašníčka prikývla a opäť sa vzdialila.

Kým sa vrátila aj s našou čokoládovou pochúťkou, stihla som z neho vytiahnuť podrobnosti z cesty a opis hotelovej izby, kde je ubytovaný. Po tom, čo pred nás položila veľké hrnčeky s pariacim sa nápojom s kopou šľahačky a penových cukríkov, zavreli sme sa do vlastnej bubliny, kde čas ako keby prestal existovať. Preto sme ostali obaja úplne zaskočení, keď nám tá istá čašníčka prišla oznámiť, že už zatvárajú.

„Tak skoro zatvárajú?“ začudovala som sa, kým nám šla po účet. Pohľad na hodinky mi ale oznámil, že to skoro nie je ani náhodou. Sedeli sme tam, rozprávali sa a zadúšali sa smiechom takmer päť hodín. Bolo pol jedenástej, už to kvôli nám ťahali o polhodinu dlhšie. Našťastie sme neboli sami, kto sa takto zabudol, z opačného konca miestnosti sa zbieral mladý zamilovaný párik. Pri pohľade na tých dvoch som sa smutne usmiala.

Rýchlo sme sa poobliekali, zaplatili, ospravedlnili sa a vybehli von do treskúcej zimy. Akosi automaticky sa Noah natiahol po mojej ruke a preplietol naše prsty. Takto spojené ich potom ukryl v teple vrecka svojej bundy.

„Vezmi ma niekam.“ Nariadil mi.

„Taký bol plán, nemysli si, že ťa nechám ísť tak skoro.“

„Dúfal som, že to povieš. Kam to teda bude?“

„Uvidíš.“

„Je to ďaleko?“ vyzvedal ďalej.

„Vôbec nie, len trošku do kopca.“

„Berieš ma na hrad?“

„Pšt! Si úplne strašný! Nemohol si sa aspoň chvíľu tváriť, že nevieš, o čo ide?“

„Ale no, babe, aj tak by som na to onedlho prišiel.“

„Ako? Veď si tu nikdy nebol.“

„Ja možno nie, ale Google aj so svojim streetview áno a to bohato stačí.“ Zasmial sa a ja spolu s ním.

„Tak načo si tu, keď si už všetko videl? Myslela som, že ti to pekne krásne poukazujem, čo teraz budem s tebou robiť?“

„Vieš dobre, že kvôli mestu som sem neprišiel. A čo sa týka toho, čo by sme mohli spolu robiť...“ hravo som ho buchla do pleca.

„Ty! A že ja mám zvrátené myšlienky! Pokrytec jeden!“

„Heej! Ja som chcel povedať, že stále je tu prinajhoršom veľa podnikov a že je to naživo predsa len úplne iné. Nič zvrátené na tom nevidím, takže neviem, za čo si ma buchla!“

„Asi si dostal za moje myšlienky.“

„Oprávnene.“ Priznal sa nakoniec.

„Predsa ťa poznám.“

„Myslíš?“ opýtal sa provokatívne a spŕška snehu dopadla do mojej tváre. Okamžite sa začal rehotať, pustil mi ruku a utekal čo najďalej.

„Len si bež.“ Povedala som si pre seba a pokračovala v ceste oprašujúc si tvár skôr, ako sa sneh roztopí a mne už úplne omrznú líca.

„Ale no tak, s tebou nie je žiadna sranda.“ Ofučane poznamenal, keď som okolo neho prešla bez toho, aby som sa naňho čo i len pozrela.

„Že nie?“ zasmiala som sa a spravila mu presne to isté, čo on mne pred chvíľou. Kým si sneh vyberal z očí, rozbehla som sa.

Zastavila som až úplne hore pri zábradlí, odkiaľ bol výhľad na celé mesto. Nestihla som sa ani poriadne vydýchať, počula som jeho kroky za mnou. Vďaka pokročilej večernej hodine a zime bolo všade ľudoprázdno, široko ďaleko sme boli len my dvaja.

„Wow, toto je neskutočné.“ Vydýchol, keď podišiel bližšie. Čakala som, že sa postaví vedľa mňa, jeho ruky sa však obtočili okolo môjho pása a jeho hlava pristála na mojom pleci. Opäť si ma pevne pritúlil a ja som sa spokojne usmiala a rukami oblapila tie jeho.

„Moje najobľúbenejšie miesto.“ len tak mimochodom som prehodila.

„Úplne chápem prečo.“ Kútikom oka som zachytila jeho blažený úsmev.

„Lepšie ako cez Google?“

„Neporovnateľne.“ Už som nechcela nič hovoriť. Len sme stáli a pozerali sa na tú vysvietenú nádheru pod nami. Bol to zvláštny, no nezabudnuteľný okamih. Naplno som vnímala jeho prítomnosť, aj keď nás delilo toľko vrstiev oblečenia. Jeho teplý dych ma hladil po líci a jeho prsty zvierali moje. S Noahom za chrbtom a s mojím milovaným mestom ako na dlani som sa cítila, akoby mi patril celý svet.

Z ničoho nič mi na nose pristála prvá vločka. Nasledovala ju ďalšia a ďalšia, až svetlá oslabli a celé mesto stíchlo pod kvantom zamrznutých kryštálikov, ktoré sa naň sypali. Tá atmosféra bola taká neopísateľná, že mi to bralo dych.

„Dovolíš mi splniť ti sen?“ pošepol. Hlas sa mu mierne zmenil a ja som nemala poňatia, o čom hovorí. Vymanila som sa z jeho objatia a otočila sa mu tvárou.

„O čom t-?“ zasekla som sa v polovici vety, pretože mi to docvaklo.

„Ty si to pamätáš.“ Neveriacky som naňho hľadela. Ešte niekedy v začiatkoch sme sa rozprávali o snehu a o tom, aké musí byť úžasné niekoho pobozkať, kým sneží. Vtedy som mu povedala, že je to jeden z mojich snov. Sama som na to úplne zabudla. On zjavne nie.

„Ale...ja som sa strašne dlho s nikým nebozkávala a...“ cítila som, ako mi do líc stúpa červeň, ktorá nebola zapríčinená zimou. Položil mi ukazovák cez pery.

„Pššt, už o sebe toľko nepochybuj. Dovoľ mi to, prosím.“ hlas sa mu triasol, keď mi rukou prekryl líce a zahľadel sa mi do očí. Vyčkával, či mu dám súhlas. Pred stretnutím s ním som sa zaprisahala, že neurobím nič, čo by som potom mohla ľutovať. Do konca života by som si vyčítala, keby som mu povedala nie.

Predtým, ako som jemne prikývla, som si dovolila pohladiť ho po líci. Privrel oči, akoby ho niečo zabolelo. Sneh okolo nás nehlučne padal a v ušiach mi tak silno búšilo srdce, že ku mne viac nedoliehali ani zvuky mesta.

Striedavo mi hľadel do očí a na pery kým sa lenivo, až mučivo pomaly, približoval. Pery mi brneli v očakávaní a viečka sa zvoľna zavreli. Prvý dotyk bol ako pierko, no aj tak ma kopol ako elektrický prúd.

Dovtedy som sa nebozkávala s veľa chlapmi, ale to, čo nasledovalo potom by som určite považovala za výnimočné, aj keby som pobozkala každého chlapa v republike. Ten bozk bol taký precítený a skrývalo sa za ním toľko nevyjadriteľného, že sa mi doslova podlomili kolená. Noah si to všimol a zakliesnil ma medzi seba a zábradlie, aby som mala dostatočnú oporu. Nenáhlivo sa hral s mojimi ústami a ja som sa vznášala. Moje telo nevážilo ani gram a moja myseľ pracovala naplno a bola zároveň úplne prázdna. Všetky zmysly mi pracovali na tisíc percent a ja som vnímala aj veci, ktoré by som si inak asi nevšimla. Skutočne som počula ako okolo mňa padal sneh či ako Noahovi bije srdce. To moje mi šlo samozrejme vyskočiť z hrude.

Nemohla som si pomôcť a tichučko som vzdychla od všetkých tých dokonalých pocitov, ktoré sa vo mne zmiešali. Ani to mu neušlo a usmial sa do bozku. To som už fakt nezvládla a odtiahla sa. Prudko som dýchala.

„Je niečo zle?“ opýtal sa neisto. Chytro som pokrútila hlavou, aby si niečo zle nevyložil. Trochu dlhšie trvalo, kým som našla reč. Pri pohľade naňho som mala čo robiť, aby som sa tam rovno nezložila. Napäto čakal, čo mu poviem.

„Práve naopak, všetko je až príliš dokonalé.“ Uistila som ho. Jeho tvár sa v tom momente rázne zmenila. Zrazu celučký žiaril.

„Budem veľmi opovážlivý, ak ťa znova pobozkám?“ nesmelo zažiadal.

Odpovedala som mu vlastnou opovážlivosťou.

It was too perfect to be real.