tag:blogger.com,1999:blog-23017798431115119312023-11-16T08:50:52.859+01:00Be STRONG when things fall apartHappiness is a decision. You are as happy as you decide to be.
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.comBlogger116125tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-45127557578978923942014-06-22T23:46:00.000+02:002014-06-22T23:46:43.861+02:00Beautiful Pain<div class="MsoNoSpacing">
Srdce mi bilo neuveriteľnou rýchlosťou. Ani pred
najťažšou skúškou za celé štúdium som nebola taká nervózna.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Dýchala som pekne zhlboka, no ani to ma neupokojilo.
Nevedela som čo s rukami, s nohami, so sebou. Nedokázala som pokojne
obstáť ani obsedieť, tak som to striedala. Momentálne som sedela na omrznutej
zasneženej lavičke a podupávala nohou. Nemohla som už ani počúvať hudbu,
hlavu som mala plnú obáv . Čo ak sa mu nebudem páčiť? Čo ak sa nebudeme mať
o čom rozprávať? Čo ak to bude celé úplný trapas a ja ho potom
stratím?</div>
<a name='more'></a><o:p></o:p><br />
<div class="MsoNoSpacing">
Písal, že bude meškať, pretože nestihol autobus. Na túto
chvíľu som čakala rok a pol, nejakých desať minút navyše ma nezabije. Nevadila
mi ani treskúca zima, ktorá von panovala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Rok a pol. Ten čas tak rýchlo uteká. Zdá sa mi to
ako včera, čo sme som s ním úplnou náhodou hrala hru cez internet, kde mi
nedal pokoj a stále chcel rematch. Potom som od neho dostala tú osudnú
správu. „<i>Ak budeme hrať ešte trochu
dlhšie, asi sa do teba zamilujem.“</i> Vtedy som sa zasmiala a najskôr mu
ani neodpísala. Doteraz netuším, prečo som mu nakoniec odpovedala. „Osud
chcel“, niekto by mohol povedať. Možno osud, možno Boh, možno to bola naozaj
len náhoda. Je mi to jedno, pretože to jedno malé, vtedy bezvýznamné,
rozhodnutie mi zmenilo život. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
On mi ho zmenil. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Niečie ruky mi prekryli oči. Rýchlo bijúce srdce sa mi
v tom momente zastavilo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čau! Čo ty tu? Fakt by som ťa tu teraz nečakala, myslela
som, že si doma!“ ozval sa spoza mňa veselý ženský soprán. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lucia bože! Vieš, ako si ma vyľakala?“ teatrálne som sa
chytila za srdce, ktoré opäť chytalo svoj ultrarýchly rytmus. Trošku ma
premohlo sklamanie, no snažila som sa, aby to na mne nebolo vidno. Na tvári som
vyčarovala najširší úsmev, akého som bola schopná.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč, nechcela som. Len som zbadala tú tvoju
neprehliadnuteľnú bundu a povedala si, že idem trošku povyzvedať, čo tu
robíš. Nevravela si, že už máš všetky skúšky hotové?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Skúšky mám už dávno, takmer si nepamätám, že nejaké
boli. Prišiel za mnou kamarát, tak som kvôli nemu ostala dlhšie.“ Vysvetľovala
som.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ten tvoj Američan?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Noah, yep. Ako vieš?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Označil ťa v príspevku na facebooku.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„V akom príspevku?“ Vypleštila som na ňu oči.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Že sa mu sen konečne stane skutočnosťou či čo.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ou.“ Vyšlo zo mňa, no celé moje vnútro sa rozohrialo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Asi by som mala vypadnúť, určite tu každú chvíľu bude,
čo?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No...“ zasmiala sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemusíš nič hovoriť, už idem. Aj tak sa dosť ponáhľam.
Rada som ťa videla, drž sa.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aj ty sa drž. Nech ti tie skúšky už dajú pokoj.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ďakujem.“ objala ma a bola fuč. Ešte chvíľu som za
ňou hľadela, kým nezašla za roh. <i>Blázon</i>.
Pousmiala som sa a pokrútila hlavou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aj ja dostanem také objatie?“ ozvalo sa za mnou
a ja som primrzla na mieste. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Noah.“ Neveriacky som šepla. Akoby mi až teraz došlo, že
to nebude len Skype, kde ho uvidím. Že sa ho budem môcť dotknúť, objať ho,
ovoňať. Že je skutočný a skutočne čaká na to, kým ma zovrie v náručí.
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Konečne som sa mu otočila tvárou a hneď mu aj padla
okolo krku. Do nosa mi udrel jeho parfum a do očí sa mi začali od toľkého
šťastia tlačiť slzy. Držal ma pevne, akoby sa bál, že mu utečiem. Zavŕtal si
tvár medzi moju sánku a šál a jeho teplý dych ma šteklil na krku. Ja som spravila
to isté.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Oh, baby.“ Vzdychol a pritúlil si ma ešte viac.
Takmer som nevedela dýchať, no vôbec mi to nevadilo. Práve naopak. Želala som
si byť pri ňom ešte bližšie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Po celom tele mi vyskočili zimomriavky, keď sa jeho pery
dotkli mojej pokožky na krku, ktorá bola doteraz skrytá pod šálom. Zavrela som
oči a snažila sa zatlačiť slzy späť tam, odkiaľ prišli. Nepodarilo sa,
jedna si našla cestičku a stekala mi po líci. V momente, kedy dopadla
na jeho kľúčnu kosť, ma Noah okamžite pustil. Postavil sa predo mňa a chytil
ma za bradu. Nesmelo som sa naňho pozerala, kým mi palcom druhej ruky utieral mokrú
cestičku, ktorá tá jedna neposlušná kvapka za sebou zanechala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neplač, prosím, lebo budem aj ja.“ Povedal s rukou
priloženou k môjmu lícu. Dlane mal veľké a teplé.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Keď ja nechcem, no nedá sa to kontrolovať. Taká som
šťastná.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Veď ja tiež honey, ja tiež.“ Opäť ma k sebe
privinul. Tento krát som bola schúlená pod jeho bradou. Neviem, ako dlho sme
tam tak stáli, nevnímala som nič okrem neho. Všetko ostatné mi bolo ukradnuté.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„It feels so good. Miliónkrát lepšie, ako som si
predstavoval.“ Pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Hlavne miliónkrát reálnejšie.“ Dodal. Zhlboka som sa
nadýchla. Ľadový vzduch, ktorý sa mi dostal do pľúc, ma prebral. Striaslo ma. Ihneď
na to zareagoval a začal mi rukou trieť chrbát. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Poď, vezmem si ťa niekam do tepla.“ Povedal, keď sa
trochu odtiahol a pozrel mi do očí. Nekonečná hĺbka jeho čierneho pohľadu
ma zhltla a ja som stratila reč. Len som prikývla a omámene
sledovala, ako sa natiahol po mojej ruke a ako naše prsty do seba dokonale
zapadli. Cítila som sa ako nadrogovaná, ako v sne či vo filme, proste
úplné klišé. Cez moje žily však nepretekala krv, ale čistý endorfín. Nemohla
som tomu odolať, ten pocit bol vysoko návykový a tak neuveriteľne úžasný. Úplne
som sa mu poddala a všetko ostatné vyhodila z hlavy. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aká bola cesta?“ nakoniec som predsa len našla reč.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dlhá a únavná, ale stopercentne stála za to.“ Stisol
mi ruku a doslova som počula úsmev, ktorý mu tkvel na tvári. Snažila som
sa sústrediť na cestu alebo aspoň na zimu, ktorá nás obklopovala, len aby som
začala trošku triezvejšie rozmýšľať. Opäť ma striaslo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja som ale, nechal som ťa tam tak vymrznúť, tak strašne
ma to mrzí.“ Ospravedlňoval sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemá ťa čo, stopercentne to stálo za to.“ Uškrnula som
sa. Zasmial sa. Ten zvuk mi znova spôsobil zimomriavky. Tak veľmi sa to líšilo
od toho vyumelkovaného sprostredkovaného Noaha, ktorého som doteraz poznala.
Táto verzia sa mi páčila ešte viac ako tá internetová a to už bolo čo
povedať. Zamilovávala som sa doňho znova a viac každou maličkosťou, ktorú
urobil, aj keď to pre mňa znamenalo len bolesť. Ak mi však bolo umožnené
prežívať s ním takéto okamihy, je to krásna bolesť a bude mi
potešením prežívať ju znovu a znovu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Používaš na mňa moje vlastné zbrane?“ podpichol do mňa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To robím najradšej.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja viem. Ale som radšej, keď používaš tie svoje.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako napríklad?“ zvedavo som sa opýtala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Napríklad toto! Že vieš, čo idem povedať, ale napriek
tomu chceš, aby som to aj tak povedal.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To aby som si bola istá, že myslíme na to isté.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Jasné, to si hovor vieš komu. Spravíš to len preto, lebo
to rada počúvaš.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Toto máš odkiaľ mladý pán?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Od teba predsa, naučila si ma.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre, dostal si ma. Spokojný?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dostal som ťa?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ehm, kam ma to berieš?“ skoro mi praskli líca, tak som
sa usmievala, keď som menila tému. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemysli si, že si sa z toho vyvliekla, vieš, že ja
nezabúdam. Poďme napríklad sem.“ Zatiahol ma do prvých vysvietených dverí, na
ktoré sme narazili. Vykľula sa z nich útulná cukráreň, ktorej príjemnú
atmosféru ešte dotvárala všadeprítomná vôňa horúcej čokolády a škorice. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vybrali sme si voľný stôl v kúte miestnosti a obaja
sa začali za sprievodu uštipačných poznámok odbaľovať zo zimnej výstroje. Bez čiapky,
šálu a poriadne hrubej bundy by sa to von nedalo vydržať. Január poriadne
okato ukazoval svoju silu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Oblečenie sme si zavesili na neďaleký vešiak a usadili
sa. Sedeli sme oproti sebe, kolená sa nám pod stolom dotýkali a kým sa on
stratil v menu, ja som si ho mohla konečne zblízka do detailov poobzerať. Nevynechala
som najmenšiu drobnosť. Oči mi kĺzali od záplavy čiernych kučier na hlave, cez
takmer neviditeľné mimické vrásky na čele a okolo úst, hustý závoj mihalníc,
možno trošku väčší nos posiaty niekoľkými pehami, ktoré však vďaka tmavšej
pokožke takmer nebolo vidno, mierne zimou sčervenané líca a výrazné lícne
kosti, až po plné pery, ktoré dokázali vykúzliť ten najkrajší úsmev, aký som
kedy videla. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Akoby presne vedel, čo sa mi ženie hlavou, zdvihol pohľad
a mojim obľúbeným úsmevom odhalil dva rady perfektne bielych zubov, ktoré
prudko kontrastovali s jeho hnedastou pokožkou. V bruchu sa mi
objavili tie povestné motýle a trochu mi zovrelo srdce. Bol taký krásny,
až to fyzicky zabolelo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vybrali ste si?“ pristavila sa pri nás čašníčka, keď
Noah už už otváral ústa, že mi niečo na to moje zízanie povie. Mala som sto
chutí vyplaziť mu jazyk, no radšej som to nechala tak.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo si dáš?“ posunula som otázku v angličtine na
druhý koniec stola. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To čo ty.“ Žmurkol na mňa. <i>Damn.</i> Spoliehala som sa na to, že si dám to, čo on, keďže som to
menu ešte ani nevidela.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dve orieškové horúce čokolády poprosím.“ Povedala som
nakoniec prvé, čo ma napadlo. Čašníčka prikývla a opäť sa vzdialila. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Kým sa vrátila aj s našou čokoládovou pochúťkou,
stihla som z neho vytiahnuť podrobnosti z cesty a opis hotelovej
izby, kde je ubytovaný. Po tom, čo pred nás položila veľké hrnčeky s pariacim
sa nápojom s kopou šľahačky a penových cukríkov, zavreli sme sa do vlastnej
bubliny, kde čas ako keby prestal existovať. Preto sme ostali obaja úplne
zaskočení, keď nám tá istá čašníčka prišla oznámiť, že už zatvárajú. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak skoro zatvárajú?“ začudovala som sa, kým nám šla po
účet. Pohľad na hodinky mi ale oznámil, že to skoro nie je ani náhodou. Sedeli sme
tam, rozprávali sa a zadúšali sa smiechom takmer päť hodín. Bolo pol jedenástej,
už to kvôli nám ťahali o polhodinu dlhšie. Našťastie sme neboli sami, kto
sa takto zabudol, z opačného konca miestnosti sa zbieral mladý zamilovaný
párik. Pri pohľade na tých dvoch som sa smutne usmiala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Rýchlo sme sa poobliekali, zaplatili, ospravedlnili sa a vybehli
von do treskúcej zimy. Akosi automaticky sa Noah natiahol po mojej ruke a preplietol
naše prsty. Takto spojené ich potom ukryl v teple vrecka svojej bundy. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vezmi ma niekam.“ Nariadil mi.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Taký bol plán, nemysli si, že ťa nechám ísť tak skoro.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dúfal som, že to povieš. Kam to teda bude?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Uvidíš.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je to ďaleko?“ vyzvedal ďalej.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vôbec nie, len trošku do kopca.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Berieš ma na hrad?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pšt! Si úplne strašný! Nemohol si sa aspoň chvíľu
tváriť, že nevieš, o čo ide?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale no, babe, aj tak by som na to onedlho prišiel.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako? Veď si tu nikdy nebol.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja možno nie, ale Google aj so svojim streetview áno a to
bohato stačí.“ Zasmial sa a ja spolu s ním.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak načo si tu, keď si už všetko videl? Myslela som, že
ti to pekne krásne poukazujem, čo teraz budem s tebou robiť?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vieš dobre, že kvôli mestu som sem neprišiel. A čo sa
týka toho, čo by sme mohli spolu robiť...“ hravo som ho buchla do pleca.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty! A že ja mám zvrátené myšlienky! Pokrytec jeden!“
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Heej! Ja som chcel povedať, že stále je tu prinajhoršom
veľa podnikov a že je to naživo predsa len úplne iné. Nič zvrátené na tom
nevidím, takže neviem, za čo si ma buchla!“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Asi si dostal za moje myšlienky.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Oprávnene.“ Priznal sa nakoniec.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Predsa ťa poznám.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslíš?“ opýtal sa provokatívne a spŕška snehu
dopadla do mojej tváre. Okamžite sa začal rehotať, pustil mi ruku a utekal
čo najďalej.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Len si bež.“ Povedala som si pre seba a pokračovala
v ceste oprašujúc si tvár skôr, ako sa sneh roztopí a mne už úplne
omrznú líca.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale no tak, s tebou nie je žiadna sranda.“ Ofučane poznamenal,
keď som okolo neho prešla bez toho, aby som sa naňho čo i len pozrela. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Že nie?“ zasmiala som sa a spravila mu presne to
isté, čo on mne pred chvíľou. Kým si sneh vyberal z očí, rozbehla som sa. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zastavila som až úplne hore pri zábradlí, odkiaľ bol
výhľad na celé mesto. Nestihla som sa ani poriadne vydýchať, počula som jeho
kroky za mnou. Vďaka pokročilej večernej hodine a zime bolo všade
ľudoprázdno, široko ďaleko sme boli len my dvaja.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Wow, toto je neskutočné.“ Vydýchol, keď podišiel
bližšie. Čakala som, že sa postaví vedľa mňa, jeho ruky sa však obtočili okolo
môjho pása a jeho hlava pristála na mojom pleci. Opäť si ma pevne pritúlil
a ja som sa spokojne usmiala a rukami oblapila tie jeho.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Moje najobľúbenejšie miesto.“ len tak mimochodom som prehodila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Úplne chápem prečo.“ Kútikom oka som zachytila jeho
blažený úsmev.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lepšie ako cez Google?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neporovnateľne.“ Už som nechcela nič hovoriť. Len sme
stáli a pozerali sa na tú vysvietenú nádheru pod nami. Bol to zvláštny, no
nezabudnuteľný okamih. Naplno som vnímala jeho prítomnosť, aj keď nás delilo
toľko vrstiev oblečenia. Jeho teplý dych ma hladil po líci a jeho prsty
zvierali moje. S Noahom za chrbtom a s mojím milovaným mestom
ako na dlani som sa cítila, akoby mi patril celý svet. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Z ničoho nič mi na nose pristála prvá vločka. Nasledovala
ju ďalšia a ďalšia, až svetlá oslabli a celé mesto stíchlo pod kvantom
zamrznutých kryštálikov, ktoré sa naň sypali. Tá atmosféra bola taká
neopísateľná, že mi to bralo dych.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dovolíš mi splniť ti sen?“ pošepol. Hlas sa mu mierne
zmenil a ja som nemala poňatia, o čom hovorí. Vymanila som sa z jeho
objatia a otočila sa mu tvárou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„O čom t-?“ zasekla som sa v polovici vety, pretože
mi to docvaklo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty si to pamätáš.“ Neveriacky som naňho hľadela. Ešte niekedy
v začiatkoch sme sa rozprávali o snehu a o tom, aké musí
byť úžasné niekoho pobozkať, kým sneží. Vtedy som mu povedala, že je to jeden z mojich
snov. Sama som na to úplne zabudla. On zjavne nie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale...ja som sa strašne dlho s nikým nebozkávala
a...“ cítila som, ako mi do líc stúpa červeň, ktorá nebola zapríčinená zimou.
Položil mi ukazovák cez pery.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pššt, už o sebe toľko nepochybuj. Dovoľ mi to,
prosím.“ hlas sa mu triasol, keď mi rukou prekryl líce a zahľadel sa mi do
očí. Vyčkával, či mu dám súhlas. Pred stretnutím s ním som sa zaprisahala,
že neurobím nič, čo by som potom mohla ľutovať. Do konca života by som si
vyčítala, keby som mu povedala nie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Predtým, ako som jemne prikývla, som si dovolila pohladiť
ho po líci. Privrel oči, akoby ho niečo zabolelo. Sneh okolo nás nehlučne padal
a v ušiach mi tak silno búšilo srdce, že ku mne viac nedoliehali ani
zvuky mesta. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Striedavo mi hľadel do očí a na pery kým sa lenivo,
až mučivo pomaly, približoval. Pery mi brneli v očakávaní a viečka sa
zvoľna zavreli. Prvý dotyk bol ako pierko, no aj tak ma kopol ako elektrický
prúd. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Dovtedy som sa nebozkávala s veľa chlapmi, ale to,
čo nasledovalo potom by som určite považovala za výnimočné, aj keby som
pobozkala každého chlapa v republike. Ten bozk bol taký precítený a skrývalo
sa za ním toľko nevyjadriteľného, že sa mi doslova podlomili kolená. Noah si to
všimol a zakliesnil ma medzi seba a zábradlie, aby som mala
dostatočnú oporu. Nenáhlivo sa hral s mojimi ústami a ja som sa
vznášala. Moje telo nevážilo ani gram a moja myseľ pracovala naplno a bola
zároveň úplne prázdna. Všetky zmysly mi pracovali na tisíc percent a ja som
vnímala aj veci, ktoré by som si inak asi nevšimla. Skutočne som počula ako
okolo mňa padal sneh či ako Noahovi bije srdce. To moje mi šlo samozrejme vyskočiť
z hrude. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nemohla som si pomôcť a tichučko som vzdychla od všetkých
tých dokonalých pocitov, ktoré sa vo mne zmiešali. Ani to mu neušlo a usmial
sa do bozku. To som už fakt nezvládla a odtiahla sa. Prudko som dýchala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je niečo zle?“ opýtal sa neisto. Chytro som pokrútila
hlavou, aby si niečo zle nevyložil. Trochu dlhšie trvalo, kým som našla reč. Pri
pohľade naňho som mala čo robiť, aby som sa tam rovno nezložila. Napäto čakal,
čo mu poviem.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Práve naopak, všetko je až príliš dokonalé.“ Uistila som
ho. Jeho tvár sa v tom momente rázne zmenila. Zrazu celučký žiaril.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budem veľmi opovážlivý, ak ťa znova pobozkám?“ nesmelo
zažiadal. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Odpovedala som mu vlastnou opovážlivosťou. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i><br /></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>It was too perfect to be real.</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgkYP6Gw-XOq3j10zVClK0kTk8rn6Z2nakINyYt_qegVBNRIL9v83D7S1enX_fFTnEHNAGoI-0UjoLzFh25mYoE_bFUYTXa5dADgZVGhq26QicWyEaf8wTItKdffZSIei7hDa9tk1KiVGU/s1600/large.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgkYP6Gw-XOq3j10zVClK0kTk8rn6Z2nakINyYt_qegVBNRIL9v83D7S1enX_fFTnEHNAGoI-0UjoLzFh25mYoE_bFUYTXa5dADgZVGhq26QicWyEaf8wTItKdffZSIei7hDa9tk1KiVGU/s1600/large.jpg" height="316" width="320" /></a></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com5tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-77543439029199262182014-05-18T00:59:00.002+02:002014-05-18T01:05:10.636+02:00ConfessionSom absolútne vyčerpaná a nemôžem v noci spávať. V procese prekonávania angíny, na ktorú beriem asi najsilnejšie antibiotiká, aké mi doktorka mohla predpísať by som mala ležať v posteli, spať a čo najmenej sa namáhať. Ja pobehujem po byte a po vonku (po škole) a popri tom sa modlím, aby sa ten zápal nedostal hlbšie do tela, ako to má (podľa Googlu) vo zvyku. Málo sa smejem, väčšinu dní trávim osamote a začínam sa báť, že na hlave budem mať onedlho plešinu aj napriek všetkým farmaceutickým zázrakom, ktoré na to vypadávanie vlasov užívam. Nechce sa mi čítať, písať, baviť sa s ľuďmi v akejkoľvek podobe a už aj z hudby ma bolí hlava. Učenia mám nad hlavu, ešte nezačatých projektov je ešte viac a mne to nejde. Ak sa aj prinútim, tak na to len zízam a nech sa akokoľvek snažím, pohnem s tým až dve hodiny pred deadlinom. Všetko mi lezie na nervy, cítim sa stiesnene a osamelo, pričom si tú samotu spôsobujem sama. Mám pocit, že ma nikto nechápe, že nikoho nezaujímam, že pomaly strácam samú seba. A netrvá to celé deň ani dva. Za poslednú dobu sa dosť často zamýšľam nad tým, kde zmizol môj pozitívny pohľad na svet, ktorý som však neprestala kázať všade dookola. Som ešte väčší pokrytec, ako som bola, miestami mám pocit, že sa zo seba fakt fyzicky povraciam. Všetky nálady filtrujem jedlom, lebo sa nemám na čom inom vybúriť, hlavne teraz, kým som chorá. Nedokážem sa zbaviť slovka "prečo" spojeným hlavne s "ním". Potom prídu výčitky a trojhodinové pokusy zaspať. Vyčítam si aj všetky ostatné myšlienky, ktoré sa mi poslednú dobu ženú hlavou. Ako súdim ľudí, čo si o nich myslím, ako mi stále niečo vadí. O chvíľu sa pravdepodobne dostavia aj výčitky z toho, že som to tu zavesila. A asi nie len od mojej hlavy. Vždy mi je vyčítané, že nikdy nič nepoviem (a.k.a že som proste taká a v tomto iná fakt nebudem). Prečo nepoviem? Lebo aj tak sa nič nezmení, nič nepomôže. Je to boj v mojej hlave a počúvať všetky tie veci, ktoré ja sama tak rada opakujem, prípadne ešte aj ľútosť, ktorá mi len nakladá ešte viac, asi nie je moc pre mňa. Radšej sa vypnem, resp. ignorujem všetky správy ani nepozrúc na odosielateľa alebo sa jednoducho tvárim, že sa nič nedeje. A keď sa toho nazbiera už toľko, že fakt neviem ako ďalej, tak to dám zo seba von (napríklad takto) a dúfam, že pochopia. No nepochopia. Vyčítajú, ľutujú. Ja im chcem pritom len vysvetliť, prečo som ich tak zanedbávala, dostatočne sa im nevenovala či bola protivná. Neznamená to, že nie som rada, že Vás mám. Ja som za to najradšej na svete, len k týmto veciam mám trošku iný prístup. Žijem tým, že do mňa niekto vloží dôveru a povie mi o svojich problémoch, no s tými mojimi je to presný opak. A možno sa potajomky zvrátene teším z toho, že ma ani ten najbližší človek vlastne vôbec nepozná (jk, nevidím v tom nič, z čoho by sa dalo tešiť).<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://data2.whicdn.com/images/106249040/large.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img alt="(1) quotes | tagged" border="0" src="http://data2.whicdn.com/images/106249040/large.jpg" height="274" width="320" /></a></div>
Trošku ľahšie sa mi dýcha, idem ešte skúšať vyprázdniť hlavu a znovuobjaviť môj pokoj a spokojnosť. Hlavne sa nevzdávať a nevešať hlavu, tak?<br />
...nehnevajte sa na mňa za toto celé.<br />
Blog?...uvidíme, čo bude.<br />
Lots Of Love ♥<br />
<div style="text-align: center;">
</div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-83361982274192458582014-01-20T16:46:00.000+01:002014-01-20T17:29:07.874+01:00Innocent Greed 3<div class="MsoNoSpacing">
<i>Trošku zabolel ten jeden komentár...ale tak tu je koniec, keď už to mám napísané :)</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Mám trochu problém s dialógmi, ako som si stihla všimnúť, ale dúfam, že vám to až tak chýbať nebude :)</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>LOL ♥</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i><br /></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Už len hodina! Zdá
sa mi to ako večnosť, čo som ťa videl naposledy xxx<o:p></o:p></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nemohla som si pomôcť, moje pery sa roztiahli do širokého
úsmevu. Bez toho, aby som odpísala, položila som telefón späť na stôl
a pokračovala v žehlení vlasov. Ten chlap sa mi nebezpečne dostával
pod kožu. </div>
<a name='more'></a>Robila som, čo som mohla, aby som tomu zabránila, no bolo mu ťažké
odolávať. Bol vtipný, inteligentný, očarujúci. Dnes to bude piate rande
v priebehu dvoch týždňov, na ktoré ideme. Piatkový večer strávime večerou
a kinom. Premohla ma nedočkavosť a bezprostredná radosť, pripadala som si
ako dieťa na Vianoce tesne pred tým, ako otvorí svoj prvý darček. <o:p></o:p><br />
<div class="MsoNoSpacing">
Na svojom vzhľade som si dala záležať, chcela som sa mu
páčiť. Vyžívala som sa v každom komplimente, ktorý mi s iskrou
v očiach zakaždým skladal a rozhodne nimi nešetril. Precízne som si
spravila nie príliš výrazný makeup a prekvapivo, bola som s ním
spokojná na prvý krát. Od rána som rozmýšľala čo na seba, ťažko sa mi kvôli
tomu sústreďovalo na prácu. Nakoniec som sa rozhodla pre voľné, svetlozelené
letné šaty s viazaním okolo krku, potlačené drobnými tmavomodrými
kvietkami. Bižutériu som zvolila vo farbách kvietkov, rovnako aj svetrík, ktorý
som si zobrala pre prípad, keby sa teplé letné počasie, ktoré panovalo von,
prehuplo do studeného večera. Do kabelky som si vložila všetko potrebné, obula
som si balerínky a zamkla za sebou vchodové dvere. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Dohodli sme sa, že sa stretneme na zastávke. Nebolo to
najromantickejšie miesto na stretnutie, no nevadilo mi to. Bola som rada, že sa
naše stretnutie ešte o niečo predĺži spoločnou cestou v autobuse.
Rada som s ním trávila čas a čím dlhšie to trvalo, tým viac sa mi
žiadalo jeho prítomnosti.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď som dorazila, stál otočený chrbtom a akurát
pozeral na hodinky. Oblečený v tmavomodrých rifliach a bielom tričku,
ktoré mu prekrásne zvýrazňovalo široký vypracovaný chrbát a ramená
a úzky driek. V žalúdku som pocítila slabé chvenie. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Trošku som pobehla a zozadu mu prekryla dlaňami oči.
Cítila som, ako sa mu nadvihli líca v širokom úsmeve. Vymanil sa spod
mojich rúk a otočil sa tvárou ku mne. Prezrel si ma od hlavy po päty
a obdivne zapískal. Líca mi zrumeneli a ja som hanblivo sklopila zrak
na zem. Zasunul mi ukazovák pod bradu a zdvihol moju tvár späť
k nemu. Dlaň mi zľahka položil na líce a na druhé mi vtisol malý
bozk. Druhú ruku položil na moje kríže a pritiahol ma bližšie k nemu.
Naše pery sa spojili a ja som zľahka vydýchla do jeho úst. Je možné, aby
mi to takto chýbalo?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj.“ Šepol, keď sa odtiahol asi o pol centimetra,
aby mi mohol pozrieť do očí. Zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho
a mne sa z tohto gesta takmer podlomili kolená. Každú chvíľu som pri
ňom nadobúdala pocit, že to nie je skutočnosť, len som sa príliš vžila do
hlavnej postavy jedného z mnohých románov, ktoré som prečítala. Takéto
veci sa predsa v realite nedejú.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj.“ Prehodila som a pritiahla jeho ústa späť
k mojim. Usmial sa mi do pier a kolená to znova udržali len tak tak.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zastavil vedľa nás autobus. Jakub si so mnou preplietol
prsty a nastúpili sme. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako to robíš, že vyzeráš stále lepšie a lepšie?“
opýtal sa ma. Pokrčila som plecami. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Cesta ubehla rýchlo. Rozprával mi o práci,
o tom, ako ho to tam prestáva baviť, pretože sa nikdy nič nedeje a on
potreboval trochu akcie. Pracoval ako SBSkár v jednej súkromnej firme.
Týždeň robil denné a týždeň nočné. Vždy, keď mal nočnú, vypínala som si na
telefóne zvuky, aby som sa aspoň trochu vyspala, pretože každú chvíľu mi od
neho chodili správy. Vravel, že ho to drží od toho, aby zaspal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Doviezli sme sa do mesta a zapadli v blízkom
nákupnom centre. Sadli sme si do reštaurácie a objednali si. Väčšinu času
som rozprávala zase ja, o mojej práci korektorky. Vyzeral, že ho to
zaujíma aj napriek tomu, ako som stihla zistiť, že čítanie nepatrilo medzi jeho
preferované aktivity. Plynulo sme potom prešli na ďalšiu tému. Dozvedela som sa
niečo o jeho detstve, o strednej škole aj o tom, ako sa po dvoch
rokoch štúdia vykašľal na univerzitu. Toto postupné spoznávanie sa mi páčilo.
Vlastne som nemohla prísť na jedinú vec, ktorá by sa mi nepáčila. Bola som
spokojnejšia a šťastnejšia ako som si dokázala spomenúť za poslednú dobu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Mali by sme ísť, ak chceme stihnúť ten film.“ Povedal.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo preletel čas, až pohľad na mobil ma
presvedčil, že má pravdu. Po krátkych protestoch som za seba nechala zaplatiť
a presunuli sme sa do rady na lístky pred kinom. Čakanie sme strávili
podpichovaním sa navzájom a bozkávaním. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Veľa som z filmu nemala, Jakub do mňa stále pre
niečo rýpal. Ostatní diváci z nás museli mať veľkú radosť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Už s tebou do kina nikdy nejdem!“ vyhlásila som,
keď sme sa odtiaľ dostali. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To som bol až taký strašný?“ zaklipkal na mňa očami.
Smiala som sa z toho asi päť minút vkuse. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Urob to ešte raz, prosím! Chcem si to vyfotiť.“ Prosila
som so slzami v očiach a hneď som aj vyberala telefón z tašky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neviem, čo ti na tom prišlo také smiešne, ale poslúž
si.“ A urobil to znova. Triasli sa mi ruky, tak som sa smiala, no nakoniec
sa mi jedna nerozmazaná fotka podarila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre, uznávam, že mi to moc nejde k môjmu
celkovému zjavu.“ Zhodnotil, keď som mu pod nos strčila mobil.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Že ti to moc nejde? Vyzeráš ako bábo na steroidoch.“
Ďalší záchvat smiechu. Uťahovala som si z neho preto, až kým sme
nevystúpili na našej zastávke. To už mi až tak do smiechu nebolo, keď som si
uvedomila, že sa náš večer končí. Vlastne sa už pomaly aj tak prehupol do noci,
mohlo byť tak pol jedenástej. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bolo mi s tebou krásne.“ Chytil do dlaní moju tvár,
keď sme stáli pred jeho bytovkou. Mala som ju po ceste domov, takže som
protestovala, aby ma chodil odprevádzať. Radšej sme pred jeho vchodom postáli o pol
hodinu dlhšie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Sklonil hlavu a pobozkal ma. Jazykom mi prešiel po
spodnej pere a ja som pootvorila ústa. Držal ma za kríže a pomaly rukou
prechádzal k môjmu zadku. Pohladil ho a ruka opäť putovala po chrbte
hore. Dýchanie sa mi zrýchlilo a naše jazyky sa začali o seba trieť s väčšou
intenzitou. Vtedy som na ramenách pocítila prvé kvapky dažďa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Mala by som ísť.“ Nedobrovoľne som sa od neho odtrhla, keď
začal dážď silnieť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemám dáždnik a zmoknúť a prechladnúť je to
posled-„ vysvetľovala som, keď mi skočil do reči.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Poď ku mne, tam počkáš, kým to prejde. Bude to len prehánka,
veď nedávno bola ešte obloha bez jediného mraku.“ Navrhol mi. Na malý moment
som zaváhala, či je to dobrý nápad. Predsa len sa ešte nepoznáme až tak dobre. Chcela som však vidieť jeho byt, ktorý mi
nedávno opisoval. Zvedavosť a možnosť predĺžiť čas strávený s ním ma
presvedčili.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak dobre.“ Zdráhavo som povedala. Chytil ma za ruku a viedol
ma hore schodmi k dverám do bytovky. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč, ale máme pokazený výťah, budeme musieť ísť pešo.“
Objasnil mi.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Veď je to len šesť poschodí, nie?“ pokrčila som plecami.
Usmial sa na mňa a stále držiac moju ruku ma ťahal do nevinne vyzerajúcich
schodov.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Uf, myslela som si, že mám lepšiu kondičku.“ Zadýchane som
hovorila opretá o stenu, kým Jakub odomykal dvere od bytu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zvykla by si si.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To vám ten výťah vypadáva až tak často?“ prikývol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak teda vitaj.“ Povedal, keď sa mu podarilo otvoriť
dvere a voviedol ma dnu. Bol to jednoduchý, za to veľmi vkusne zariadený,
jednoizbový byt. Všade bolo cítiť jeho typickú vôňu a celý bol presne
taký, aký mi ho opísal. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ponúknem ti niečo?“ opýtal sa, kým som sa vyzúvala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pohár vody, keby som mohla poprosiť.“ Vkročila som do
miestnosti a obzerala sa okolo. Počula som zabuchnutie dvierok a napúšťanie
vody.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Máš to tu pekné.“ Skonštatovala som. Pristúpil ku mne
zozadu, odhrnul mi vlasy nabok a pobozkal ma na krk. Privrela som oči a usmiala
sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Si taká krásna.“ Otočila som sa k nemu. Zmocnil sa
mojich pier a mne na celom tele naskočili zimomriavky. Chvíľu sme sa len tak bozkávali, no potom ma jemne zatlačil
dozadu, až kým moje nohy nenarazili na niečo mäkké. Podlomili sa mi kolená a spolu
sme spadli na gauč. Priľahol ma a bozkami prešiel na krk. Jednou rukou sa
podopieral a druhou mi prechádzal po stehne. Stlačil ho a pokračoval vyššie.
Prstami som mu zašla do vlasov a prehrabovala sa v nich. Jeho ústa
zatiaľ kusali a sali môj krk. Ruku presunul až k mojim prsiam, ktoré
po jednom pohladil. Opäť skĺzol dole a vyhrnul mi šaty. Dlaňou prekryl môj
rozkrok a palcom prešiel po hornom okraji mojich nohavičiek. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Jakub, počkaj.“ Snažila som sa ho zastaviť. Nechcela som,
aby to zašlo až tak ďaleko. Môj prvý krát som chcela prežiť s niekým, koho
som milovala. Možno to bola naivná a zastaraná predstava, no chcela som,
aby to bolo niečo špeciálne, na čo nikdy nezabudnem. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale notak, zlato, uvoľni sa trochu.“ Zamrmlal a neprestával.
Namiesto toho presunul svoje pery späť na moje a ja som nemohla viac
namietať. Vybrala som prsty z jeho vlasov a snažila som sa ho odstrčiť, no
jeho mohutné telo sa ani nepohlo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prestaň sa brániť. Vždy dostanem, čo chcem, pamätáš?“ po
týchto slovách ma premohla panika. Oči sa mi doširoka roztvorili a postupne
sa začali zapĺňať slzami. Počula som, ako si odopína opasok a rozopína zips.
Do jednej ruky chytil moje zápästia a druhou mi násilne roztiahol stehná. Vopchal
medzi ne koleno, aby som ich nemohla dať späť k sebe. Nevydala som ani
hláska, aj keď jeho pery už neokupovali moje. Na to som bola príliš vystrašená.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Viem dobre, že to chceš tiež.“ Mumlal, kým si jednou
rukou sťahoval boxerky. Hneď potom mi odhrnul nohavičky na stranu a vrazil
do mňa celú svoju dĺžku. Zaručala som od bolesti. Moje telo sa prehlo a slzy
doslova vytryskli z očí. Jakub vydýchol úľavou a začal prirážať. S každým
prírazom som zo seba vydala vzlyk spojený s výkrikom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Áno krič zlato, ani nevieš, ako ma tým rozpaľuješ. Vedel
som, že to chceš tiež.“ Zjavne si mylne vysvetlil moje výkriky. Rukami
prechádzal po mojom tele a tu a tam niečo silno stlačil. Pocítila som,
ako mi po stehne steká nejaká tekutina. Prestala som kričať a pokúšať sa
dostať sa odtiaľ, sústredila som sa len na to, aby už bolo potom. Už som len rezignovane
ležala s odvrátenou hlavou. Kvôli bolesti sa mi pred očami začali
objavovať čierne fľaky. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lea, už.“ Vzdychol a ešte dvakrát prirazil. Cítila som,
ako mi vnútro naplnilo niečo teplé. Jeho obrovské telo sa na mňa zvalilo a tým
mi vyrazil dych. Snažila som sa prinútiť pľúca, aby sa dostatočne roztiahli a nabrali
do seba potrebný vzduch. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nakoniec sa zo mňa odvalil. Stavala som sa na nohy ako
rýchlo to šlo. Celé telo ma pálilo od bolesti. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Už odchádzaš?“ Začudovane sa opýtal, keď sa mi konečne
podarilo postaviť sa a rozbehla som sa k dverám. Počula som, ako sa
vybral za mnou. Topánky a tašku som zobrala do ruky a snažila sa
otvoriť dvere. Kľúč bol v zámku, no nedalo sa ním otočiť. Pristúpil ku mne
a chytil ma za rameno.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nedotýkaj sa ma!“ zavrešťala som naňho. Vyzeral, že ho
to na chvíľu vyviedlo z miery a pustil ma. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre dobre, nebuď taká netýkavka.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Netýkavka?! Práve si ma znásilnil a ja som netýkavka?!“
zasmial sa. Spodná čeľusť mi skoro padla na podlahu. Tak jemu to ešte príde
vtipné!<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja som ťa neznásilnil moja pekná. Ty sa mi tu už druhý
týždeň premávaš pred nosom v tých ultrakrátkych handrách a doslova si
pýtaš, aby ťa niekto pretiahol. Túžil som po tom, odkedy som ťa prvý krát
zbadal. A nehraj sa mi tu teraz na ublíženú. Z toho, ako si po mne
šla mi je jasné, že si to chcela tiež.“ Neveriacky som naňho zízala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Si hnusné zviera, psychopat!!!“ konečne sa mi podarilo
odomknúť tie porazené dvere. Rozbehla som sa dole po schodoch a uľavilo sa
mi, keď som za sebou nepočula ďalšie kroky. Dvakrát som si skoro vykĺbila
členok a od bolesti sa mi sústavne podlamovali nohy, no nestarala som sa o to.
Hlavné bolo, aby som bola čo najďalej z tohto hnusného miesta a od človeka,
ktorý mi práve dokurvil celý život. <o:p></o:p></div>
<br />
<div class="MsoNoSpacing">
Von stále pršalo, nebo plakalo spolu so mnou. Ani dážď ani slzy však zo mňa nemohli zmyť ten pocit špiny a poníženia, ktorý ma premohol.<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-76907395493494522292014-01-18T12:30:00.000+01:002014-01-18T12:30:00.475+01:00Innocent Greed 2<div class="MsoNoSpacing">
<i>Druhá! </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Get ready for the grand finale ;)</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Lots Of Love ♥</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lea, notak! Veď ťa čaká už len jedna skúška, všetko
ostatné si už spravila! Zaslúžiš si odmenu za všetku tú snahu, rovnako ako
trochu iné myšlienky.“ Naliehala na mňa Gabi.</div>
<a name='more'></a>„Ja ti neviem, mala by som sa do toho ešte pozrieť.
Takéto party tu už boli a ešte ich aj veľa bude, no skúšky som chcela mať
z krku čo najskôr. A nemám ani náladu ísť dnes večer niekam.“<o:p></o:p><br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prosím! Už je to mesiac, čo sme nikde neboli a ja
potrebujem zúfalo vypnúť a vytancovať zo seba všetok ten stres.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prečo musíš byť vždy taká dotieravá? Dobre vieš, že
neviem dlho odolávať tvojmu prosíkaniu.“ Kapitulovala som.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zbožňujem ťa!“ zvýskla do telefónu tak, že som si ho
musela dať ďalej od ucha.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre dobre, len sa nepoto. O deviatej budem
u teba.“ Zložila som. S povzdychom som vstala od písacieho stola
a zavrela skriptá, do ktorých čumím už tretí deň. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zavrela som sa v kúpeľni a nechala horúcu vodu,
aby uvoľnila moje, sedením stuhnuté, svaly na krku. Umyla som si vlasy
a rozotrela po tele spenený sprchový gél. Vdychovala som lahodnú ovocnú
vôňu a na chvíľu vypla myšlienky o škole. Gabi má pravdu, potrebujem
sa trochu uvoľniť. Poškodiť mi to nemôže, aj tak by som sa večer už neučila,
ale pozrela nejaký film alebo niečo podobné. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Niekto zabúchal na dvere do kúpeľne a ja som
s povzdychom vypla prúd tečúcej vody. Cez paru som ani nedovidela na
dvere. Bolo mi tak dobre, že som si ani neuvedomila, koľko času som v tej
malej miestnosti strávila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Už!“ zakričala som, keď sa buchot ozval znovu. Rozrazila
som dvere a skoro tak rozbila hlavu Nine, najotravnejšej spolubývajúcej,
akú si človek dokáže predstaviť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No konečne, myslela som, že tam budeš aj spať.“ Radšej
som si zahryzla do jazyka a obišla túto jej poznámku bez komentára. Prešla
som okolo nej a hlasno zabuchla dvere do mojej izby.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Silnejšie sa nedalo? Ešte trochu omietky okolo tých
verají máš.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pojeb sa.“ Uľavila som si potichu. Pripomenula som si,
že už to nebudem musieť dlho trpieť. Od júla budem bývať s Gabi, ďaleko od
tohto nevrlého stvorenia. Už len niečo viac ako mesiac.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nemala som rada, keď sa ľudia ku mne správali zle bez
toho, aby na to mali dôvod. Keď som sa nasťahovala, trápila som sa tým, čo som
Nine spravila, že je ku mne taká protivná. Po týždni bývania s ňou som
pochopila, že ona nepotrebuje dôvody, k ničomu. Správala sa tak ku
každému, bez rozdielu. Hrozná povaha alebo zlé detstvo? Ťažko povedať. Niečo sa
na nej však nepekne podpísalo a nikoho si k sebe nepustila tak
blízko, aby to zistil. Aspoň ja osobne som o nikom takom nevedela.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Otvorila som skriňu a moje myšlienky sa ubrali iným
smerom. Čo na seba? Bol koniec mája, takže vonkajšie teploty sa pohybovali
okolo dvadsiatky. V noci to však ešte stále nebola veľká sláva. Nakoniec
som sa rozhodla pre čierne obtiahnuté šaty, ktoré siahali do polovice stehien
a dobre prezentovali moju ťažko vydretú postavu. Kým som sa k nej
dopracovala, veľakrát som si poplakala, ale výsledok stál rozhodne za to.
Ručička na váhe šla dole, moje sebavedomie a pozornosť od opačného
pohlavia zase hore. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Doplnky, tyrkysový náhrdelník tesne ku krku, výrazné
náušnice, náramok, kabelku a lodičky rovnakej farby, som si vybrala až
potom, čo som si vysušila a následne natočila moje tmavohnedé vlasy do
splývajúcich vĺn a naniesla na tvár makeup. Obula som sa a bol
najvyšší čas ísť, ak som chcela prísť na čas. Príprava mi stále trvala príliš
dlho, pretože som nikdy nebola úplne spokojná. Väčšinou som sa však po treťom
pokuse niečo napraviť vzdala, lebo som si musela pripustiť, že aj tak tomu
veľmi nepomáham.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
O polhodinu som dorazila ku Gabriele. Nahodená
v podobných čiernych šatách, no doladených červenými doplnkami tak,
aby ladila s jej ohnivými vlasmi, mi prišla s úsmevom otvoriť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Wow, dobre vyzeráš.“ Zložila mi kompliment.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty takisto.“ Oplatila som jej ho.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Chlapi, traste sa!“ Nadšene sa zasmiala, zobrala si
kabelku, obula sa a vyrazili sme do ulíc. Skončili sme v bare asi na
desať minút vzdialeného od jej bytu a objednali si dva panáky a džús.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Na čo si pripijeme?“ zdvihla svoj pohárik do vzduchu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Na našu neodolateľnosť.“ Jednoznačne som vyhlásila
a jemne štrngla mojim o ten jej. Vypili sme to na ex a pustili
sa do rozhovoru. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Od nášho stola sa ozýval smiech a hlasný hovor.
Ľudia sa za nami obzerali, no nám to bolo jedno. Gabi mi rozprávala
o svojom dni, o nejakej novej telenovele, ktorú začala nedávno
pozerať, o knihe, ktorú prečítala, o chlapoch, ktorých stretla. Ja
som jej na oplátku porozprávala všetky pikošky, ktoré som sa posledne dozvedela
od Mati. Zabávali sme sa na hlúposti ľudí, na ich naivite a na tragickosti
ich životov, ktorú si sami privodili alebo vytvorili. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pred polnocou sme
bar opustili a zviezli sa busom do mesta, do nášho obľúbeného klubu. Bol tam
nátresk, plno hemžiacich sa priam polonahých ženských tiel a postávajúcich
chlapov, ktorí si bez ostychu vychutnávali výhľad. Z reproduktorov dunela
hlasná hudba a človek nepočul takmer ani vlastné myšlienky. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Idem nám zobrať drink!“ zakričala som priateľke do ucha,
keď sme si v šatni odložili saká a predierali sa davom hlbšie
dovnútra klubu. Len prikývla a ukázala prstom na dve blondíny stojace
obďaleč pri vysokom stole. Paula s Evou. Tiež som prikývla, ukazujúc, že
som pochopila, kde ju mám potom hľadať. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Rum s kolou.“ Naklonila som sa cez bar k barmanovi.
Usmial sa na mňa a o dve minúty mi doniesol drinky. Zaplatila som a predrala
sa hromadou ľudí k stolu, kde stáli dve blondíny a červenovláska. Tej
som podala drink a snažila sa započuť aspoň niečo z toho, o čom tie
tri hovorili. Márne. Začala som sa obzerať dookola, pomaly popíjajúc chladený
nápoj. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď začali hrať prvé tóny <i><a href="http://www.youtube.com/watch?v=QCyIY10KBnk" target="_blank">Booyah</a></i>, pozreli sme sa s Gabi na
seba a naraz sme zvýskli. Zdrapila som ju za ruku a ťahala na tanečný
parket. Začali sme sa hýbať v rytme dunivej hudby a obe sme stratili
hlavu. Netrvalo dlho a na svojich bokoch som pocítila teplé dlane. Aj za
Gabi objavil vysoký blondiak. Žmurkli sme na seba a otočili sa k svojim
novým tanečným partnerom. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Toho môjho som zhodnotila ako vyhovujúceho. Bol môj typ,
hnedé vlasy, hnedé oči, tmavšia pokožka. Tancovali sme ešte asi na tri pesničky
a potom ma pozval na drink. Dala som si minerálku, na čo len dvihol jedno
obočie, no viac to nekomentoval. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Som Ivan.“ Predstavil sa, keď sme našli miesto, kde sme
sa aspoň trochu počuli bez toho, aby sme si museli vykričať hlasivky. Nastavil mi
ruku a ja som ju prijala. Bol sympatický.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lea.“ Jednoducho som povedala. To trápne ticho po
predstavovaní som mala najradšej, bavila som sa na ňom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Hm, takže, chodíš tu často?“ opýtal sa. Klasická otázka.
Len som prikývla. Nechcelo sa mi veľmi rozprávať, na to som tu neprišla.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aha.“ A bolo. Zapálil si. Tiež ma ponúkol, tak som
vytiahla jednu cigaretu zo škatuľky. Pripálil mi. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To je tvoj kamoš?“ opýtala som sa, hlavou kývnuc smerom
ku Gabi a jej, už teraz bozkávaciemu, partnerovi. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ten s tou červenovláskou? Hej, to je Matúš, môj
spolužiak. Fajn chlapec, nemusíš sa báť.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak to dúfam.“ Podotkla som a udusila zvyšok
cigarety v popolníku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ten song mám rada, ideš?“ pozrela som naňho. Prikývol. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
DJ hral skvelo, ako obvykle. Stratila som prehľad o čase,
rovnako o tom, kde je Gabi. Povedala som Ivanovi, že musím na toaletu. Neochotne
odtrhol ruky z môjho zadku a oznámil mi, že on ide k baru. Kým som
čakala v rade, skontrolovala som telefón. Bolo pol štvrtej a mala som
SMSku od Gabi, že sa nemám báť, je v poriadku a mám ísť domov sama, ona
už odišla. Nemala som rada, keď mi toto spravila a ona to dobre vedela. Tak
ako vedela, že sa na ňu nebudem dlho hnevať. Ja som zas vedela, ako rada mala
chlapskú spoločnosť, tak som len pokrútila hlavou a hodila mobil späť do
tašky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ivana som našla fajčiť na mieste, kde sme predtým stáli.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslím, že mi na dnes stačilo. Gabi už odišla s tým
tvojim kamarátom a ja sa tiež poberiem.“ Neprotestoval. Dokonca sa ma ani
neopýtal, či ma nemá odprevadiť na autobus alebo hocikam inam. Posledný krát v tú
noc mi vtlačil jazyk do úst a neodpustil si ani dlhé, dôkladné pohladenie
môjho pozadia. Nechala som ho, pravdepodobne ho aj tak už nikdy neuvidím, nemal
ani moje číslo a vedel len prvé meno, čo mu bolo na nič. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nakoniec som ho od seba odtlačila a šla si do šatne
po sako. Našťastie tam nestálo veľa ľudí a ja som vyšla z klubu včas
na to, aby som stihla autobus domov.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď som nastúpila a sadla si, bola som rada, že konečne
sedím, pretože moje chodidlá v lodičkách
opäť raz rázne protestovali. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ťažká noc?“ opýtal sa ma chlapský hlas, patriaci človeku,
ktorý si sadol vedľa mňa, zjavne apelujúc na môj trpiteľský výraz. Známy
chlapský hlas. Oviala ma povedomá vôňa. Pozrela som sa vedľa seba a skoro som
zabudla zavrieť ústa, keď som narazila na úsmev, ktorý som týždeň nemohla
dostať z hlavy. Potom som celú tú situáciu spred mesiaca nejako vypustila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To nemyslíš vážne!“ zvolala som trošku nahlas a tým
upriamila pozornosť zvyšných cestujúcich na moju osobu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho už tichšie. Moja otázka
ho, zdá sa, pobavila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Cestujem domov, ako každý druhý týždeň o takomto čase
už skoro pol roka.“ Vysvetlil a mne až potom došla absurdnosť mojej
otázky. Cítila som, ako sa červenám, tak som sa tvárila, že vidím niečo
neskutočne zaujímavé vonku a zakryla som rumenec na lícach vlasmi.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vieš, vedel som, že ťa ešte niekedy stretnem.“ Pokračoval
v rozprávaní.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako?“ zaujímalo ma.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neviem, proste som to vedel. A volám sa Jakub.“ Akoby
mimochodom povedal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže teraz, keď už vieš moje meno a ja viem tvoje
a stretli sme sa druhý krát, myslíš, že by to s tým číslom šlo?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty sa tak ľahko nevzdáš, čo?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, povedzme to takto. Ak ho od teba nedostanem
teraz, budem ťa prenasledovať domov, sadnem si pred dvere tvojho bytu a neodídem,
kým mi ho nedáš. Nebudem sa viac spoliehať na vlastné šťastie, ktoré je
miestami dosť vrtkavé.“ Žartoval, oči mu len tak hrali. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bolo niekedy v tvojom živote niečo, čo si nedostal?“
zasmiala som sa. Prikývol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„S takým prístupom? Fuh, tak to muselo byť niečo fakt
nedosiahnuteľné.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, ak mi to číslo napíšeš dnes, tak sa to ani nebude
rátať.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bolo to moje číslo?“ neveriacky som naňho zízala. So smiechom
prikývol a ja som zavrela ústa. Krútiac hlavou som k nemu nastavila
ruku a on do nej vložil svoj mobil. Takmer som počula, ako jeho ego spokojne
pradie. Chvíľu som rozmýšľala nad tým, že mu tam napíšem vymyslené číslo, no
hneď, ako som mu podala telefón späť, prezvonil ma. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Musel som si overiť, či si neklamala.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nezvyknem klamať, dokonca ani cudzincom, ktorí po mne najskôr
kričia na ulici, že chcú moje číslo a potom ma ešte aj obťažujú v autobuse.“
Zasmial sa. Bol to pekný zvuk. Nákazlivý, rovnako ako jeho úsmev.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„S takými ľuďmi by si nemala ani hovoriť. Ešteže nie som
cudzinec.“ Naoko si vydýchol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, tak to máš jediné šťastie.“ Odvetila som. Autobus začal
brzdiť, názov našej zastávky svietil na podlhovastej tabuli v prednej časti
dopravného prostriedku. Cesta ubehla prirýchlo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Postavil sa a ja som ho nasledovala. Vystúpili sme.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak teda dovidenia niekedy v blízkej budúcnosti.“ Usmial
sa na mňa. Nič som nepovedala, len som sa prihlúplo usmiala, otočila sa a pobrala
sa domov. Keď som zabočila za roh, zapípal mi mobil. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Zabudol som
zdôrazniť, ako dychberúco si dnes vyzerala </i><i><span style="font-family: Wingdings; mso-ascii-font-family: Calibri; mso-ascii-theme-font: minor-latin; mso-char-type: symbol; mso-hansi-font-family: Calibri; mso-hansi-theme-font: minor-latin; mso-symbol-font-family: Wingdings;">J</span> Dobrú noc, Lea xx</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zahryzla som si do spodnej pery, aby som sa nezačala
škeriť ešte viac. Moja hlava bola z nejakého dôvodu v oblakoch, čo sa
často nestávalo. Bola som realista, naučila som sa nič od nikoho neočakávať. Za
tým, čo sa práve stalo, som však cítila skrytý prísľub. Možno som bola
ovplyvnená mojimi milovanými knihami, pretože toto bola situácia, s ktorou som sa často stretávala práve tam. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-4694812830208275512014-01-16T17:00:00.000+01:002014-01-16T17:00:10.764+01:00Innocent Greed 1<div class="MsoNoSpacing">
<i>Keď namiesto učenia čítam After a píšem takéto bludy. </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Vítam nové čitateľky! Hope youll like it...</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Lots Of Love ♥</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>PS: Prvá z troch.</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tento je môj.“ Ukázala som na autobus, ktorý práve
zastavil neďaleko.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak bež, ďakujem za dnešok. Takú dobrú party som už dlho
predlho nezažila.“ Objala ma Gabi na rozlúčku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To ja ďakujem, presne takéto odreagovanie som teraz
potrebovala.“ Ešte som jej zakývala a pobehla k dverám autobusu,
ktoré už pípali, že sa idú zatvárať.<br />
<a name='more'></a><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Sadla som si na voľné sedadlo a vypustila zo seba
prúd vzduchu. Nohy ma boleli z vysokých opätkov a hlavu som mala
ťažkú, akoby som namiesto mozgu mala riadny balvan. Únava a alkohol si
začínali pýtať svoju daň. Vyčerpane som oprela čelo o chladné okno
a tak sa snažila aspoň trochu zmierniť ten tlak, ktorý som v hlave
pociťovala. Pomohlo to, po chvíli sa mi ľahšie dýchalo, no začínala mi byť
zima. Odlepila som sa teda od skla a porozhliadla sa po autobuse. Bol
poloprázdny. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Cestujúcich tvorili len dva typy ľudí. Pracujúci, čo sa
vracali z nočnej zmeny, respektíve išli do práce skoro ráno a potom
ľudia ako ja, študenti vracajúci sa zo žúru. Kto iný by mohol cestovať
autobusom vo štvrtok o štvrtej ráno?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Očami som sa zastavila na spiacej dievčine dve sedadlá
predo mnou. Bola rovnako opretá o okno autobusu ako ja pred chvíľou. Hlava
jej však lietala o trochu viac, z čoho som usúdila, že buď zaspala
alebo toho trochu viac vypila. Jej spolusediaca na tom bola podobne, akurát
bola opretá o kamarátkino plece. Obe boli strapaté a stavím sa, že o nič
neprichádzam, keď im nevidím do tváre. Nepatrne som pokrútila hlavou. Načo tí
ľudia pijú, keď to nevedia? Ožrať sa môžu predsa aj doma. Preletelo mi hlavou,
či si niečo také myslel niekto aj o mne ten jediný raz, čo som sa viezla
v rovnakom, ak nie horšom, stave domov po oslave, na ktorú mi veľa
spomienok neostalo. Teda až na cucflek na krku a ozvracané tenisky. Ale
ten jeden raz mi ako poučenie bohato stačil. Predstava samej seba takto ma
zahanbuje a znechucuje zároveň, preto alkohol obmedzujem v maximálnej
možnej miere. Dva panáky na dobrú náladu, k tomu neskôr pivo alebo drink
a spokojne si žijem celú noc. Navyše ma ráno nečakajú suchoty ani bolehlav.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zrak som presunula ďalej a narazila na pár hnedých
očí, ktoré na mňa skúmavo pozerali. Patrili chlapíkovi sediacemu oproti,
o uličku a asi päť sedadiel ďalej. Usmial sa. Mal krátke hnedé vlasy
a na tvári jemné strnisko. Mohol byť tak o tri roky starší odo mňa,
no nevyzeral ako študent, skôr by som ho priradila k tej pracujúcej časti
cestujúcich. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa tiež, odvracajúc
pohľad. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ďalej som si prezerala ľudí v autobuse, znova
a znova narážajúc na tie tmavohnedé oči. Úsmev mu z tváre nemizol
a bolo to tak trochu nákazlivé, takže som sa zakaždým usmiala tiež
a rýchlo sa pozrela niekam inam. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
V reproduktore sa ozval ženský hlas, oznamujúci, že
ďalšia zastávka je moja. Cudzinec sa postavil a prešiel k zadným
dverám. Bol vysoký, na sebe mal čierne rifle, čiernu mikinu a čierne
tenisky. Vyzeral dobre, naozaj dobre. Autobus začal brzdiť a ja som sa
postavila, znova si pripomínajúc, aby som si nabudúce nezabudla vziať niečo na
prezutie. Chytila som sa tyče pri stredných dverách a stlačila tlačidlo.
Dvere sa so sykavým zvukom otvorili a ja som so sklonenou hlavou
vystúpila. A do niekoho narazila. Do nosa mi udrel sladkastý mužský
parfum.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pardon.“ Zamrmlala som a pozrela sa hore. Nad
golierom čiernej mikiny sa črtal už známy úsmev. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja sa ospravedlňujem.“ Preniesol bez toho, aby mu kútiky
úst čo i len trochu upadli. Naopak, zdvihol ich ešte vyššie. Zahryzla som
si do spodnej pery, aby som sa tak isto nezačala usmievať ešte viac. Sklonila
som hlavu a snažila sa obísť ho sprava. Presne v ten istý okamih sa
pokúsil urobiť to isté, hýbajúc sa tým istým smerom. Skúsila som to
z druhej strany, on tiež. Zasmial sa, ja s ním. Pozreli sme sa na
seba, škeriac sa ako dvaja blázni. Autobus sa vedľa nás sťažka pohol
a odišiel.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dámy majú prednosť.“ Povedal nakoniec a ostal stáť
na mieste.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ďakujem.“ Obišla som ho a vybrala sa po chodníku
smerom k môjmu bytu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vlastne, nemohla by si mi dať tvoje číslo alebo facebook
alebo čokoľvek?“ zavolal za mnou, keď som bola tak na štyri kroky od neho.
Zastavila som a otočila sa. Stál presne na tom istom mieste, akurát
otočený mojim smerom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nedávam číslo ani facebook cudzím ľuďom.“ Skoro som mu
vyplazila jazyk. Cítila som sa tak nejako ľahko, mozog som mala dávno vypnutý.
Ovládala ma len dobrá nálada z tohto malého...flirtu? ak to tak môžem
nazvať. A z jeho úsmevu. Zvrtla som sa a pokračovala v mojej
ceste.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak aspoň meno a prísľub, že ťa ešte niekedy
uvidím?“ zakričal po chvíli, asi zaskočený mojou predošlou odpoveďou. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lea a nezvyknem sľubovať niečo, čo neviem ovplyvniť.“
Odkričala som späť, tento krát len cez plece. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak teda dobrú noc a niekedy nabudúce, Lea!“ Ako
som kráčala ďalej, doslova som cítila jeho oči zabodnuté do môjho chrbta
a stavila by som čokoľvek na to, že sa stále usmieval. Onedlho som
zabočila za roh, viac sa neobzrúc. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Doma som potichu zabuchla vchodové dvere, snažiac sa
nezobudiť spolubývajúce. Konečne som si vyzula lodičky a viac ako
privítala chlad sálajúci z podlahy, ktorý tlmil bolesť mojich otlačených
chodidiel. Na opätky som síce zvyknutá, no po pretancovanej noci som vždy viac
ako rada, keď ich môžem dať konečne dole.<o:p></o:p></div>
Zamierila som do mojej izby. Odlíčila som sa, prezliekla
sa do pyžama a ľahla si do postele. Von akurát svitalo, no bola som príliš
unavená a lenivá, aby som vstala z postele a zatiahla žalúzie.
Radšej som si perinu natiahla až na hlavu a pevne stisla viečka
k sebe. Zaspala som do piatich minút. Snívalo sa mi o hnedých očiach,
nákazlivých úsmevoch a čiernej mikine.<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-25536614732616712372014-01-12T01:48:00.002+01:002014-01-12T10:44:31.037+01:00The Bright Side <div class="MsoNoSpacing">
<i>Nepýtajte sa prečo, proste som ráno vstala s predstavou tej poslednej scény pred očami, sadla k notebooku a písala. </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Anyway...</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Venujem mojej prekrásnej, milovanej, úžasnej pandažene ♥♥♥</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Pretože ju ľúbim, nech má ktorúkoľvek zo svojich nálad :) </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Teším sa na úplne všetko, čo nás spolu ešte čaká, pus :*</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>111. príspevok! Úplne najšpeciálnejší pre teba :P</i><br />
<i><br /></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Konečne, </i>pomyslela
si Bea, keď si po vyčerpávajúcom dni v práci sadla na pohovku
a s povzdychom vyložila nohy na konferenčný stolík pred sebou.</div>
<a name='more'></a>Niečo nebolo v poriadku, cítila to. Veľakrát mala
oveľa namáhavejšie dni v práci a nechodila domov takáto unavená.
Posledný mesiac to však bolo čoraz horšie. Ráno jej nebývalo najlepšie, ani
cvičiť nevydržala už tak dlho, ako obvykle. Rýchlo sa zadýchala a po
krátkej chvíli pociťovala únavu. Navyše ju začali prepadávať nepochopiteľné
potreby jesť. Sladké, slané, kyslé, horké...niekedy aj všetko naraz. Nikdy sa
v strave neobmedzovala, nepotrebovala to, ale takéto chúťky boli pre ňu
naozaj nezvyčajné.<o:p></o:p><br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zložila nohy zo stola a postavila sa. Potrebovala
spánok. Vykašľala sa na sprchu, veď to má čas aj ráno. Prezliekla sa do pyžama
a ľahla si do postele. Vankúš z druhej strany postele si pritlačila
čo najbližšie k telu. Voňal, ako on. <i>Ešte
dva dni.</i><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Aj napriek tomu, že večer šla spať pred ôsmou, vstala až
okolo obeda. Odtiahla závesy a prižmúrila oči proti žiarivému svetlu,
ktoré sa rinulo zvonka. Usmiala sa. Milovala slnko a teplo a dnes to
vyzeralo na prvý skutočne jarný deň. Po depresívnej hmle a daždi
posledných týždňov sa jej to neuveriteľne žiadalo. Telo jej naplnila životodarná energia
a ona mala chuť spievať a tancovať. Zapla stereo a aj tak
učinila. Spievajúc dotancovala do sprchy a prúdy horúcej vody spravili jej
začiatok dňa snáď ešte krajším.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Po sprche a raňajkách pozostávajúcich z Nutelly
s chlebom a banánmi, sa pustila do upratovania. Z prachovky mala
mikrofón a z mopu na podlahy tanečného partnera. Väčšinou bolo pre ňu
upratovanie týraním, teraz to však robila s takým elánom, akoby to bola
jej najobľúbenejšia činnosť na svete. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď bolo vyleštené aj posledné okienko na skrinke
kuchynskej linky a doma nemala viac čo robiť, zdvihla telefón
a zavolala človeku, ktorý by jej mohol s programom na zvyšok dňa
pomôcť. Stále bola plná energie a chcela to využiť najviac, ako sa dalo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čau zlato! Akurát som ti chcela volať! Tá naša telepatia
je neskutočná! A stále pretrvávajúca, to je na nej najlepšie!“ hneď po prvom
zvonení na ňu vychrlila príval slov jej najlepšia priateľka Mia. Teda Mária,
ale to meno neznášala, takže jej už v škôlke prischla prezývka Mia. Odvtedy
sa tak aj predstavovala. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže, kedy sa vidíme?“ opýtala sa Mia bez toho, aby
pustila svoju kamarátku k slovu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, myslela som, či by si dnes nemala trochu času. Ešte
stále som sama a mám obrovskú chuť užiť si to počasie!“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Jasné, bez problému! Veď sme sa nevideli už asi
stotridsať rokov! Čo tak najskôr obed? Či si už nebodaj jedla?“ Mia dobre
vedela, že si jej spriaznená duša, ako Beu často nazývala, rada v sobotu
dlhšie pospí a čas jej obeda sa neúprosne posúva do neskorších poobedných
hodín.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Obed by bol fajn, ešte som sa k nemu nedostala.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak o štvrtej v tej novo otvorenej reštaurácii
tam pri tebe? Vieš, čo sme sa minule bavili, že tam zájdeme.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak dohodnuté, teším sa!“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja tiež, poklad. Čauky!“ Mia zložila a Bea len
bezradne, s úsmevom od ucha k uchu, krútila hlavou. Na hodinách bolo
pol štvrtej, takže sa vybrala do kúpeľne, aby sa skultúrnila. Svoje červené
vlasy si rýchlo zaplietla do francúzskeho vrkoča, na oči naniesla trochu
špirály a na tvár trochu púdru. Potom vybrala zo šatníka prvé šaty, ktoré
jej padli pod ruku, natiahla na seba svoj modrý jarný kabát, okolo krku si
narýchlo obmotala žltú šatku, obula si kotníkové čižmičky rovnakej farby ako
bola šatka, zhrabla kabelku a vybehla z bytu. Svedomito za sebou
zamkla a zbehla tých pár schodov z piateho poschodia. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď prišla pred dohodnutú reštauráciu, Mia na ňu už
čakala. Hodila rýchly pohľad na hodinky, či náhodou nemešká, no bolo o dve
minúty štyri.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako to robíš, že si vždy všade prvá? Dúfam, že nečakáš
dlho.“ Na privítanie si teatrálne zacmukali najskôr pri jednom a potom pri
druhom uchu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, prišla som len nedávno a dobre vieš, že vždy
idem radšej skôr, ako neskôr.“ Odvetila Mia. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To ja tiež, no aj tak si stále, už dobrých dvadsať rokov,
stále prvá.“ Bea si spomenula na jednu príhodu, keď mali obe asi pätnásť rokov
a ju už neskutočne štvalo, že je Mia stále prvá. Raz sa na dohodnutú
schôdzku vybrala o hodinu skôr a Mia tam už aj tak bola! Bea na ňu
vtedy pozerala s otvorenými ústami. Mia sa len smiala na celé kolo, keď
začala jej kamarátka nadávať, že to snáď nie je možné. Bea doteraz nepochopila,
ako to vtedy jej najdrahšia spravila, no nerozprávala sa s ňou
preto skoro týždeň.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Čašník ich usadil k stolu pre dvoch ďaleko od dverí.
Mali krásny výhľad na park vedľa reštaurácie, no ani jedna ho nevnímala.
Akonáhle čašník odišiel aj s ich objednávkami, pustili sa do rapotania.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Veľmi dobre vyzeráš, Bi, ako to robíš? Naozaj, si
opeknela, odkedy som ťa naposledy videla, dokonca sa ti zväčšili aj prsia!
Nejaký tajný recept, ktorý predo mnou tajíš?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale netrep! Nič pred tebou netajím, všetko je tak, ako
bolo, to sa ti len zdá. Ale ty nevyzeráš na zahodenie. Nato, že ti ťahá na
tridsať ba až bravúrne, povedala by som.“ Neodpustila si podpichnúť do Miinho
slabého miesta. Už od svojich dvadsiatych tretích narodenín mala Mia panický
strach z tridsiatky. S chlapmi sa jej nedarilo, stále hľadala svojho
princa na bielom koni a žiaden zatiaľ nezvládol jej temperament dlhšie ako
pol roka a to často viedlo k zmrzlinovým večerom. Vtedy dievčatá
zašli k Mii domov, pustili si nejaký romantický film, jedli kilá zmrzliny,
rozprávali sa a Mia plakala. Veľa a dosť nahlas. Bea často ľutovala
jej susedov.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prestaň, dobre? Tebe sa smeje, keď si zasnúbená
a máš po svojom boku chlapa, ktorý by ti zniesol modré z neba, keby
mohol. Ale čo ja? Ostanem naveky na ocot! Minule som si všimla, ako sa mi
začínajú tvoriť vrásky na tvári aj na dekolte. Šla som ku kozmetičke, vieš, k
tej Mariane, čo mi ju Ľubka odporučila, a tá mi povedala, že som dobre
spravila, že som ju prišla navštíviť. Vraj je potrebné začať s bojom proti
vráskam čím skôr. Ak chceš, dám ti na ňu číslo. Odporučila mi aj nejaký
extradrahý krém, ale vraj zaručene pomáha. Musím sa doma pozrieť na značku
a potom ti pošlem správou názov, dobre?“ Bea len sedela a usmievala
sa, zatiaľ čo jej kamarátka bľabotala. Zbožňovala všetok čas strávený
s ňou. Rada počúvala jej preháňanie a častokrát nezmyselné asociácie
medzi jednotlivými témami. Už si bez toho všetkého nedokázala predstaviť svoj
život. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Poznali sa od troch rokov a už v ten prvý deň
v škôlke si padli do oka. Obe chceli tú istú bábiku, tak sa pre ňu pobili.
Kým sa ony naťahovali, ich šikovná spolužiačka im ju uchmatla. Ale to nemala
robiť. Spikli sa proti nej a obe verili, že z toho dňa má dotyčná
doteraz traumu. Celé tri roky strávené v spoločnej triede sa im vyhýbala
obrovským oblúkom. Ich dve to však spojilo, ako sa zdalo, navždy.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Doniesli im jedlo. Bea sa s chuťou pustila do
svojich lazaní, pomaly popíjala multivitamínový džús a popritom odpovedala
na občasné otázky svojej spoločníčky, sem tam ešte súhlasne alebo nesúhlasne
zamraučala. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bože, prečo ma nikdy nezastavíš, keď toľko rozprávam? Čo
máš nové ty? A čo Daniel?“ opýtala sa Mia, keď dojedli a čakali na
dezert a kávu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lebo ťa rada počúvam, preto ťa nikdy nepreruším. Ja ti
vlastne nemám ani čo povedať. Všetko je po starom. V práci sa nič záživné
nedeje, od toho incidentu, so šéfom, čo som ti minule spomínala sa neudialo
vôbec nič. Daniel je stále preč, zajtra by sa mal konečne vrátiť. Asi má toho
veľa, lebo sa mi už dva dni neozval. Ja som mu tiež nevolala, lebo...neviem,
v poslednom čase prídem domov z práce a som taká vyčerpaná, že
len sa zvalím do postele a som mŕtva, ledva sa prezlečiem.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie si tehotná?“ vyletelo z Mie. Beáte skoro
zabehlo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo prosím?“ neveriacky sa opýtala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, keď si to všetko pospájam, tak mi z toho
vychádza jediný záver, a to, že si tehotná. Opeknela si, zväčšili sa ti
prsia, bývaš unavená, dnes si ešte aj zjedla za dvoch. Kedy si mala naposledy
menzes?“ Vysvetľovala Mia a Bea na ňu neveriacky zízala. Urputne sa
snažila rozpomenúť sa a zodpovedať otázku, ktorá jej bola položená. Siahla
do tašky a vybrala odtiaľ diár. V tom každodennom zhone ani nepostrehla,
že si doň už akosi dlho nezapísala svoj cyklus. Naposledy koncom januára. Teraz
bol pätnásty apríl. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak kedy?“ zopakovala Mia otázku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„V januári.“ Šepla Bea, v šoku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Len nepanikár, vôbec to tak nemusí byť. Musíme nájsť
najbližšiu lekáreň a kúpiť tehotenský test, až tak budeme mať istotu.
Možno ti to mešká len kvôli stresu. Veď si spomínala, že máš toho
v poslednom čase veľa. Je vôbec nejaká možnosť, že sa to mohlo prihodiť?
Berieš ešte antikoncepciu, že? “ Bea počúvala len na pol ucha. Mozog jej
pracoval na plné obrátky. V hlave mala ozvenu tej poslednej otázky. Ako sa
to stalo? Antikoncepciu brala pravidelne už päť rokov a fungovala
stopercentne. Vedela, že tam určité riziko je, ale bolo minimálne. Jedine ak...<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To nie je možné.“ Krútila hlavou. Ten jeden raz predsa
nemohol spôsobiť, že je teraz tehotná.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo nie je možné, zlato?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vtedy, na Danielove narodeniny...keď sme boli na tej
dovolenke, vieš...zabudla som si doma tabletky. Dávali sme si však pozor, no
raz sme prišli z party, obaja opití a neviem, ani jeden z nás
nemohol s určitosťou povedať, ako to skončilo. Ako čas šiel ďalej, zabudli
sme na to...“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Stačí, viac počuť nepotrebujem. Ideme do tej lekárne. Zaplatím!“
zavolala na čašníka. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Dieťa. Mimovoľne sa pohladila po bruchu. Naozaj bolo
o niečo väčšie alebo sa jej to len zazdalo? Len nerobiť paniku. Všetko
bude v poriadku. Čo to Mia vravela? Stres? Áno, určite za všetko bude môcť
len stres.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vyšli z reštaurácie a zamierili rovno do
lekárne cez ulicu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Domov skoro utekala. Musela si byť istá, či už to bolo
tak alebo tak. Kým čakala na výsledok, plakala svojej kamarátke na pleci. Keď sa
k jednej čiarke pridala aj druhá, rozplakala sa ešte viac.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale notak, zlatíčko, prečo plačeš? Dieťa je predsa dobrá
správa.“ Utešovala ju značne nadšená Mia.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja viem.“ Vzlykala Bea.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Len sa bojím. Čo mi na to povie Daniel? Obaja máme
skvelú prácu a dieťa sme si plánovali až neskôr a ono to prišlo takto.
Čo ak nebudem vedieť byť mama? Veď ja nemám poňatie, čo to obnáša.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Daniel bude určite rád. A bude skvelým otcom, rovnako,
ako ty budeš skvelou matkou. A ja tou najlepšou krstnou! So všetkým ti
budem pomáhať!“ zvýskla. Aj napriek všetkej snahe sa nemohla ubrániť nadšeniu,
ktoré ju ovládlo. Bea to na nej videla a nemala jej to za zlé. Aj napriek
obavám, ktoré ju mátali, sa časť toho nadšenia prenieslo nakoniec aj na ňu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Kým Mia odišla, boli obe špecialistky na tehotenstvo a mali
takmer vybraté aj meno. Zavrela za svojou priateľkou dvere a hlasno vypustila
z pľúc vzduch. Zrazu bolo všade ticho a Bea opäť začala rozmýšľať. Nadšenie
ju neopúšťalo, no obavy si k nej znova našli cestu. Keď si ľahla do
postele, dlho nemohla zaspať. Dookola si v hlave premietala, čo bude
ďalej, ako bude reagovať Daniel, čo bude s jej prácou, čo jej povedia
rodičia. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Rodičia. Už teraz sa nevedela dočkať tej kázne o tom,
aká je nezodpovedná a ako také niečo mohla dopustiť. Ešte sa cítili byť príliš
mladí na vnúča a pri každej návšteve jej pripomínali, nech si dáva pozor. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nakoniec upadla do oslobodzujúceho spánku. Snívalo sa
jej, že v zámku zaštrngotali kľúče, Daniel ju pobozkal do vlasov a ľahol
si vedľa nej.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ráno si nebola istá, či sa jej splnil sen alebo to sen
vôbec nebol. Daniel však naozaj ležal vedľa nej, nalepený k jej chrbtu. Rukou
prehodenou cez jej pás si ju tlačil bližšie k sebe. Bolo jej horúco, ale
príjemne. Chýbal jej. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Služobné cesty boli uňho na poriadku a ona si pomaly
zvykala na to, že často býva v ich veľkej posteli sama. Zo začiatku to
bolo ťažké, teraz jej to už až tak nevadilo. Aspoň si viac dokázala vážiť
chvíle, keď mohli byť spolu. Obaja sa snažili spraviť ich čo
najnezabudnuteľnejšími. Keď mohli, boli spolu a vymýšľali bláznivé,
romantické a prekrásne činnosti, na ktoré bolo nemožné zabudnúť. Jeho jej
nikto nikdy nenahradí. Povedať mu áno vtedy pred rokom, keď pred ňou kľačal s prsteňom
v ruke, bolo najlepšie rozhodnutie, aké kedy spravila. Neboli síce svoji
papierovo, no boli svoji pred sebou. Naveky spútaní tým malým prstienkom, ktorý
pre nich oboch znamenal záväznú zmluvu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pomaly, tak, aby ho nezobudila, mu ruku odtlačila z pásu
a šikovne vyskočila z postele. Daniel nesúhlasne zamrnčal a pritiahol
si k sebe prikrývku, pod ktorou ona pred chvíľou spala. Vydýchla si,
nezobudila ho. Prešla do kúpeľne a rýchlo sa osprchovala. Potom, len v Danielovom
starom tričku a nohavičkách, spravila v kuchyni kávu a raňajky. Dve
omelety preniesla spolu s kávou do spálne. Položila tácku na svoj nočný
stolík a sadla si na posteľ. Vôňa sa postupne rozptyľovala po miestnosti a ona
vedela, že nebude trvať dlho, kým to zobudí jej najdrahšiu polovičku. Trpezlivo
čakala na ten moment. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zatiaľ pohľadom hladila tvár, ktorú tak dokonale poznala.
Bola taká nádherná a tak anjelsky pokojná, že jej až stislo srdce. Zdalo sa
jej, že je ešte krajší, ako si ho pamätala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Kučeravé hnedé vlasy, ktoré by potrebovali trochu skrátiť,
mu stáli na každú svetovú stranu. Oči mal síce zatvorené, no živo pred sebou
videla ich nežnosť a hĺbku. Nikdy ju
neprestali fascinovať a zakaždým, keď sa pozrela do tej najtmavšej hnedej,
s akou sa doteraz stretla, sa jej roztriaslo celé vnútro. Plné, neuveriteľne
úžasne rezané pery jej zasa spôsobovali zimomriavky po celom tele, stačil jeden
pohľad. Telom jej prebehla túžba, pri spomienke na to, aké je to cítiť ich na
vlastnej pokožke.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Jeho dýchanie sa zmenilo a Bea už vedela, že tak o tridsať
sekúnd otvorí oči. V duchu si to rátala. Keď bola na dvadsať päťke, zhlboka
sa nadýchol a prevalil sa na chrbát. Jedno po druhom otvoril obe očné
viečka. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval a kým postrehol, že v izbe
nie je sám. Keď zaregistroval prítomnosť druhej osoby, otočil hlavu jej smerom.
Uvedomil si, kto to je a kde je a usmial sa. Bea sa k nemu naklonila
a konečne, po nekonečne dlhom čase, spojila ich pery v bozku. Oblapil
ju oboma rukami okolo jej útleho pása a celú si ju k sebe pritiahol. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj, láska.“ Zašepkal jej do pier. Usmiala sa a on
sa trochu odtiahol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako mi len chýbal tento úsmev.“ Prehodil. Bea sa usmiala
ešte širšie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako si sa mal?“ povzdychol si.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Hrozne. Vybavil som síce, čo som mal, no vyžmýkalo to zo
mňa aj posledné zvyšky energie. A nemal som tam ani teba.“ Prstom jej
cvrnkol po nose.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo ty? Aký si mala týždeň?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Rovnako hektický. A...mám novinku.“ Čím skôr, tým
lepšie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Konečne ťa povýšili? Alebo si nebodaj Mia našla vhodného
priateľa?“ zasmial sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Kiežby to bolo hocičo z toho.“ Zamumlala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Notak, nenaťahuj ma toľko.“ Nedočkavo naliehal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budeme musieť začať trošku šetriť. Čakáme bábo.“ Bea
pozerala, ako sa Daniel z prvotného momentu prekvapenia prepadáva do šoku.
Posadil sa a ona spravila to isté.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Si si istá?“ šepol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No, robila som si len jeden tehotenský test, ten však
jednoznačne ukázal dve čiarky a aj všetky zmeny v mojom živote tomu
nasvedčujú.“ Vysvetľovala. Čo bude teraz? Vybuchne hnevom alebo odíde bez slova
z izby? <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To je...skvelé!!! Panebože! Ja budem otcom! Otcom!!!“
výskal ako malý chlapec. Celá tvár sa mu rozžiarila a on tak prudko objal
Beu, až jej to vyrazilo dych. Potom sa strhol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč! Neublížil som ti nejako? Musím s tebou teraz
zaobchádzať jemnejšie.“ Pohladil ju po líci.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Môžem?“ ukázal na brucho. Prikývla. Zohol sa k nemu
a začal ho hladkať.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je to síce neplánovane a trocha skoro, ale čo tam
potom? Máme to malé z čoho uživiť a máme jeden druhého, čo viac bude
potrebovať? Moje malé jabĺčko.“ Prihováral sa brušku, potom upriamil pozornosť
na budúcu mamičku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zlato moje, som taký šťastný, najšťastnejší na svete.“ Kľačali
oproti sebe v strede ich spoločnej postele, z oboch strán držal v dlaniach
jej tvár a pozeral sa jej do očí. V tých jeho sa objavili slzy. Pobozkal
ju na čelo a následne ukryl jej telo v bezpečí svojho náručia. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bála som sa, ako budeš reagovať.“ Priznala ticho,
zahanbene. Ako o ňom mohla pochybovať?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako som mal? Milujem ťa viac ako čokoľvek a to malé
budem rovnako.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja viem, prepáč.“ Podvihol jej bradu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Mám na teba pár otázok,
ale na to máme čas. Teraz ťa chcem pomilovať, aby som ti ukázal, ako veľa pre
mňa znamenáš a ako veľmi ťa milujem. Slovami sa to totižto vyjadriť nedá. Chcem ti
ukázať, aký som šťastný a ako sa teším. Chcem ti ukázať celé moje vnútro presýtené všetkými pozitívnymi pocitmi, ktoré na svete existujú.“
Posledné slová hovoril už pomedzi bozky. Obsypal nimi každý kúsok tela svojej
milovanej. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ukázal jej, že kým sú spolu, tak bude všetko v tom najlepšom
poriadku. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zvládnu nezvládnuteľné a prekonajú neprekonateľné. <o:p></o:p></div>
Prvá skúška na seba nenechala dlho čakať.<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-87390824604710795022014-01-10T23:26:00.002+01:002014-01-10T23:29:02.695+01:00Just like that.<i>Hey Guys, whats goin on?</i><br />
Chcem vám písať, ale vlastne nemám ani o čom. Dnes by to bola predposledná skúška, ktorá na mňa čaká, keby som ju spravila, čo neviem, lebo 80% na Fko je celkom dosť. Tak si tu teda pobudnem ďalšie dva týždne, budem čumieť do tých papierov a aj tak si nič nezapamätám. Výborná vyhliadka, really.<br />
<a name='more'></a>Ale odbáčam od tejto zákeráckej témy, vďaka ktorej som sa v posledných dňoch zmenila na neustále sa sťažujúceho jedinca a...(teraz malo nasledovať, že prejdem k niečomu príjemnejšiemu, ale neviem presne, čo by to malo byť, keďže sa tieto dni ťažko točím okolo iných vecí, ako je škola)<br />
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhAMhQBYK3K2nlb-Qw5EyzKBkgvRxyHV9gZf-0hS-KhnvlheIUqNlm7JxaavYO7RRrV1QRBZM2DAzsSTSGQmA1kORue8rpzRgaBsv1CS4PHhoZ5s32mMehTw57HbpVymnenNAfCJu0Fozg/s1600/DSCN8890.JPG" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhAMhQBYK3K2nlb-Qw5EyzKBkgvRxyHV9gZf-0hS-KhnvlheIUqNlm7JxaavYO7RRrV1QRBZM2DAzsSTSGQmA1kORue8rpzRgaBsv1CS4PHhoZ5s32mMehTw57HbpVymnenNAfCJu0Fozg/s1600/DSCN8890.JPG" height="200" width="150" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Blatitá cestička malebným lesom</td></tr>
</tbody></table>
Pozitívum roka! Dnes svietilo slnko :3 Po tých posledných dvoch týždňov neustálych hmiel a mrholenia som sa naozaj potešila :) Boli sme sa so spolubývajúcou trošku prevetrať, predsa by sme si tie úžasné slnečné lúče nenechali ujsť, a poviem vám, že mi to dobre padlo. Trošku sa nadýchať čerstvého vzduchu (boli sme v takom lesíku, pic vpravo) a prísť na iné myšlienky, to je presne to, čo som po dnešnej rannej nervovačke potrebovala. Chcelo by to ešte sneh, nie len preto, že ho úplne zbožňujem, ale aj preto, že o chvíľu začnú pučať stromy a tráva je tu nehorázne zelená, čo mi nepríde ani trochu zdravé. Čo bude potom na jar? A čo bude v lete? Asi sa bojím vôbec si to predstaviť. Nech len nasneží alebo nech aspoň mrzne.<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
</div>
<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhrkb9hhPN-AAJHgFj3rY3T5A8K6f0hygqmi6UT5uudouGTpxudIGg5x-BP-4FFF9OKubTv92bU6vyE2pPE_AKRIzjevRaYrgvJ4kk33Cu6luG-C0gPNXk9uQfFQvKMqzj_NrWRRKPO4bI/s1600/c1fc44c3-e612-4d0b-a5dc-0022aeec0424_veronicamars_watermark_gs.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhrkb9hhPN-AAJHgFj3rY3T5A8K6f0hygqmi6UT5uudouGTpxudIGg5x-BP-4FFF9OKubTv92bU6vyE2pPE_AKRIzjevRaYrgvJ4kk33Cu6luG-C0gPNXk9uQfFQvKMqzj_NrWRRKPO4bI/s1600/c1fc44c3-e612-4d0b-a5dc-0022aeec0424_veronicamars_watermark_gs.jpg" height="200" width="135" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Oficiálny plagát!</td></tr>
</tbody></table>
Ďalej. Každé skúškové mám nejaký seriál. To prvé to boli Upírske denníky, druhé som závislačila na Gossip Girl a tento semester tu máme (tadá) Veronicu Mars! Najlepší seriál ever made. Pozeráme ho so spolubývajúcou na dávky, každý deň maximálne dve časti, aby sme sa aj niečo poučili. Ešteže ju mám, inak by som to pozerala od rána do večera a učenie by šlo na takú stú koľaj. <i>Poznáte VM? Resp. aké seriály máte najradšej? </i><br />
14. marca bude v kinách film! Cannot wait! (áno, za nadbytočné užívanie anglických výrazov môže seriál čisto v američtine, ktorá mi príde maximálne návyková) V kútiku duše dúfam, že aspoň niečo s tým Loganom bude, lebo ako <a href="http://www.youtube.com/watch?v=wq1R93UMqlk" target="_blank">TAM</a> ten vyzerá, to nie je normálne o.O Tá jeho charizma a prístup a vnútro a to, ako žmurká očami a správa sa k ľuďom, ktorých má rád (k Veronice), namotaná som riadne a neviem si predstaviť lepšieho Logana, akým je on ;)<br />
Hm. Just to let you guys know, dnes som HO stretla/videla takmer po mesiaci, takže je dosť možné, že čoskoro tu bude opäť raz nejaká zaláskovaná zasnívaná jednodielovka ;)<br />
Ešte nakoniec taká malá otázočka na vaše drahocenné osoby...<i>Čo robím zle?</i> Čitateľky ubúdajú či niečo pridávam či nie...Stále mám taký boom a potom to opadáva a neviem, či tak veľmi odrádza moje písanie alebo neaktivita alebo neatraktívnosť blogu...Bola by som naozaj rada, keby ste sa vyjadrili, lebo ako rozmýšľam, tak rozmýšľam, neviem si vybrať, čo by to mohlo byť. Skritizujte to tu trošku (aj trošku viac), aby som vedela, čo zlepšiť :)<br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.youtube.com/embed/moSFlvxnbgk?feature=player_embedded' frameborder='0'></iframe></div>
<div style="text-align: center;">
Maximálne zamilovaná do tej rozprávky a do toho songu ♥</div>
<div style="text-align: center;">
<br /></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.youtube.com/embed/j9i35d9R5YA?feature=player_embedded' frameborder='0'></iframe></div>
<div style="text-align: center;">
Môj najnovší objav (áno, veľmi skoro) ♥</div>
<div style="text-align: center;">
<br /></div>
<table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody>
<tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtZ7VaaVrhX8z3NAdYnVHa606yeZnObZGmup-j0wRmk26gOjmISt1YHpC1gi3xQ0fpMfYB40GA-BVQT9ehK_f_NjhyphenhyphenNu-zslgLFFTFTyk-3wdkyDIY7kDOZEFCEFOE3wYSlScDovOiAkA/s1600/large+(1).jpg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtZ7VaaVrhX8z3NAdYnVHa606yeZnObZGmup-j0wRmk26gOjmISt1YHpC1gi3xQ0fpMfYB40GA-BVQT9ehK_f_NjhyphenhyphenNu-zslgLFFTFTyk-3wdkyDIY7kDOZEFCEFOE3wYSlScDovOiAkA/s1600/large+(1).jpg" height="320" width="210" /></a></td></tr>
<tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Každý jeden, aj keď je taký trápny, ako môj :)<br />
Lebo ho cením a zbožňujem aj napriek tej trápnosti :3</td></tr>
</tbody></table>
<div style="text-align: left;">
Jaj, pusy moje, ľúbim vás, viete o tom? Veľmi veľmi ♥</div>
Na akékoľvek otázky a dotazy budem rada odpovedať v komentároch, ako obvykle :)<br />
Lots Of Love! ♥Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-74573521120749499272014-01-06T00:43:00.001+01:002014-01-06T01:01:01.695+01:00SelfTormenting<div class="MsoNoSpacing">
<i>Písané narýchlo, bola som poháňaná hnevom a frustráciou ;) </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Venované všetkým sebatrýzniteľkám (teda asi všetkým ženám).</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Ľúbim vás, preto by ste s tým mali konečne prestať. Dosť vám bude ubližované aj bez toho, aby ste sa museli samé pričiniť. </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Lebo je fajn zachovať si svoju hrdosť, nebyť len niečou bábkou, dokázať povedať "dosť", aj keď to bolí, a posunúť sa niekam inam, za niečím lepším, čo na vás čaká... </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i><br /></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
</div>
<a name='more'></a><br />
<div class="MsoNoSpacing">
Bol kamarátom jedného jej kamaráta.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
V jeden letný, príjemný večer sa stretli na
festivale. Kamarát ich zoznámil, padli si do oka. Ona pokukovala po ňom, on po
nej. Po piatom pive a pár šlukoch z trávy sa všetok ostych niekam
stratil a oni sa začali po sebe lepiť. Neskôr pokračovali bozkávaním, až
si to nakoniec rozdali niekde pri strome neďaleko stanového mestečka.<br />
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vtedy si ešte nič nesľubovala, brala to ako takú
rýchlovku, čo sa jednoducho stala. Veď sú mladí, prečo si z toho robiť
ťažkú hlavu? Jej život pokračoval ďalej, až kým ho opäť nestretla. Na oslave
narodenín toho ich spoločného kamaráta. Pozdravil sa, opýtal sa, ako sa má. Povedala,
že dobre a oplatila mu otázku. Odpovedal rovnako. Ešte chvíľu tam tak
stáli, rozoberali banality. Vypýtal si jej číslo. Dala mu ho, bez akéhokoľvek
očakávania.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Udalosti sa zopakovali. Alkohol, tráva, dotyky, bozky, sex.
Rozlúčka, ktorú si ani nepamätá. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Na druhý deň správa z neznámeho čísla. <i>Ako si spala?</i> Bez podpisu. Tušila však,
že je to on. Začali si písať. Najskôr SMSky, potom na facebooku. Po týždni sa
opäť stretli. Zašli na obed, do parku. Dlho sa rozprávali, nemohli s tým prestať.
Rozlúčili sa cudnou pusou. <i>Páčilo sa mi
to, kedy zopakujeme?</i> Robila všetko, čo mohla, aby zostala nohami stáť pevne
na zemi. Ešte sa jej to ako tak darilo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Odvtedy sa stretávali skoro každý deň. Pomedzi to si ešte
písali. Jej sebakontrola povolila po dvoch týždňoch jeho intenzívnej
prítomnosti. Namiesto chodenia lietala, namiesto žitia snívala. Dokonalejšieho chlapa
si predsa nevedela ani predstaviť. Ako by aj mohla? Veď taký neexistoval.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ich vzťah sa posúval stále ďalej a ona bola stále
hlbšie v tej ilúzii zvanej láska. Často uňho prespávala, robila, čo mu
videla na očiach. Raz mu to odmietla spraviť ústami. Udrel ju, celou silou. Nechápavo
naňho pozerala, ústa otvorené. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Keď si uvedomil, čo
spravil, začal s ospravedlňovaním. Sladké slovíčka, prosíkanie. Zaspali pritúlení
k sebe, hneď potom, ako mu to tými ústami spravila. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nosil jej kvety, bol pozorný, milý, dokonalý a celý len
jej. Asi po dvoch mesiacoch tejto rozprávky sa pohádali. Obvinil ju, že niekoho
má. Takú žiarlivostnú scénu nevidela ani vo filme, nieto, aby si ju vedela predstaviť
v reálnom živote. Opäť ju udrel, hneď dvakrát. Vraj to má za to, že sa
kurví. S plačom utekala domov. Ľudia v autobuse na ňu zvedavo
pozerali, no ani jeden jej neponúkol pomoc. <i>Prepáč,
nemyslel som to tak. Veď vieš, že ťa ľúbim.</i> Dvadsať správ v podobnom znení,
päťdesiat zmeškaných hovorov. Ráno stál pred jej dverami s kyticou ruží a psím
pohľadom. Udobrovací sex je predsa najlepší, nie?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Kým mohli osláviť pol roka ich vzťahu, ešte sa to párkrát
zopakovalo. Každý deň mu hlásila, čo presne robila a s kým bola. Niekedy si
to aj overoval telefonátom daným osobám. Lichotilo jej to. Žiarli, tak sa o ňu
zaujíma. Miluje ju. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Asi osem mesiacov od ich prvého stretnutia mu našla na
košeli fľak od rúžu. Opýtala sa ho na to, opäť sa pohádali. Kvôli monoklu,
ktorý jej ostal, nemohla ráno otvoriť pravé oko. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pracovné cesty, príchody neskoro v noci, dni, kedy
sa ani nevideli, lebo nemal čas. Prestala jesť, trápila sa. Bála sa ho znova sa
na to opýtať. Robila všetko pre to, aby bola preňho dostatočne atraktívna. Začala
chodiť do fitka, výraznejšie sa maľovala, nosila vyzývavé oblečenie. Chcela ho
späť, chcela byť lepšia, ako tá druhá. Mátali ju depresie, v noci nespávala.
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Všetko z ich vzťahu sa postupne strácalo. Dôvera, harmónia,
láska. Namiesto toho pribúdali hádky, bitky. Ona ho milovala, on ju využíval. Snažila
sa ako vedela, aj tak mu bolo stále málo. Nikam však neodišla, poslušne robila
všetko, čo si zažiadal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Raz sedela uňho v obývačke a čakala ho. Dovalil
sa domov trochu pripitý a vrhol sa na ňu. Nemala na sex chuť, povedala mu
nie. Aj tak si ju zobral. Keď jej tesne pred svojim vrcholom vzdychal do ucha,
jej tiekli po tvári len slzy znechutenia a poníženia. Zaspal. Ona nehybne
ležala vedľa neho, neschopná ani len zavrieť oči.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ráno ju odprosoval, v očiach mal slzy, vyhováral sa
na alkohol. Odpustila mu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Odpúšťala mu, až
kým sa na ich ročné výročie znova nepohádali a on ju v amoku nezaškrtil.
Ležala na podlahe, s prázdnym pohľadom, dobabraným životom, modrajúcimi
odtlačkami jeho rúk na krku, v krátkych napasovaných šatách, mŕtva. Dal jej
do ruky nôž, jej ochabnutou rukou si vytvoril na tele pár rezov a zavolal políciu. Bola žiarlivá,
chcela ho zabiť, bránil sa. Nemohol za to. Bolo mu to ľúto, veľmi ju miloval.<o:p></o:p></div>
<br />
<div class="MsoNoSpacing">
V čase jej pohrebu
pozeral doma futbal s nohami vyloženými na pohovke a s pivom v ruke. <o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-64350671340962185722014-01-04T13:48:00.001+01:002014-01-04T13:50:28.648+01:002013Kým som bola doma, nemala som veľa času na písanie. Na premýšľanie sa ho však našlo viac ako dosť. Pred spaním, po zobudení, pri upratovaní, umývaní riadu, čakaní na kamarátov, keď sme mali ísť von, a tak ďalej.<br />
Teraz, pri pití "rannej" kávy, je asi najvyšší čas to všetko zhrnúť a utriediť si v hlave tak, že to dám do písmen a viet, pretože lepší spôsob, ako si spraviť v niečom poriadok, nepoznám.<br />
<a name='more'></a>2013. Ten rok bol pre mňa špeciálny, svojím spôsobom. Stále ma neprestáva udivovať, koľko zmien sa môže udiať za tak krátke obdobie. Ako vám napríklad človek v jeden deň napíše, že mu chýbate a o pol roka je už niekde úplne inde, na vás dávno zabudol a nestojíte mu ani za obyčajné "ďakujem" na narodeninové prianie. Alebo ako sa zmeníte vy sám.<br />
Ani neviem, kde vlastne začať. Najlepšie na začiatku, ni?<br />
Minulý rok som Silvester a Nový rok trávila so skvelými ľuďmi, na ktorých mi maximálne záležalo. Neviem si predstaviť lepší začiatok. Pokračovanie bolo takisto skvelé, skúšky šli viac menej odruky, no iné veci sa komplikovali. Hádky s najmilšími, ktoré sa opakovali v nepravidelných intervaloch a tak trocha zo mňa sali energiu. Každá jedna ma však niečo naučila, rovnako ako knihy, ktoré som minulý rok prečítala. Ani neviem, komu by som mala ďakovať za to všetko. Toto, noví ľudia, ktorí mi za ten rok vstúpili do života a neviem, čo všetko ešte, zo mňa spravili osobu, ktorou som dnes. Ktorej sa človek, s ktorým sme neboli tri mesiace v kontakte, opýta, kto vlastne som. Ten človek, ktorý o mne vedel tak veľa, ako málokto (ak vôbec niekto).<br />
Zamotala som sa do seba, neviem, či má ten predchádzajúci odsek vôbec zmysel. Jednoducho, po Novom roku bolo všetko viac menej po starom. Pamätám sa, že som sa presne rovnako čudovala, ako sa mohlo všetko tak rýchlo zmeniť. V takom duchu prešiel január, február, vlastne aj marec (pri ktorom ale dávam obrovský výkričník, lebo sa k nemu ešte budem vracať), apríl, máj (ďalší výkričník), dokonca aj jún. A v júli bolo zrazu všetko inak. Nič už nebolo ako predtým. Hore spomínané narodeninové prianie, prebytok nových ľudí v mojom okolí, práca, nové priority. Cez to leto sa veľa zmenilo. Toľko lásky, koľko sa mi vtedy dostalo, som asi za celý život nezažila. Pochopila som rozdiel medzi tým, keď vám niekto povie, že vás má rád a keď vám to niekto dennodenne dokazuje skutkami. Spokojnejšia som dovtedy nebola. Veď čo viac som potrebovala?<br />
Potom prišiel september. Vrátila som sa do Brna a opäť sa začali veci meniť. Chvíľu mi to "preprogramovanie" na život tu trvalo, ťažko sa mi zvykalo hlavne na absenciu živých ľudí, keďže tu žijem hlavne s tými virtuálnymi. Október prešiel ani neviem ako, no skončil sa najkrajšie, ako som si mohla želať, splneným prianím (aké krajšie prianie môže človek mať, ako stretnutie s niekým, kto preňho veľa znamená?). Potom prišiel november, trošku šokový a prekvapujúci, ale aj tak krásny. A ostal už len pohodovo-stresový december, ktorý sa končil tiež v kruhu ľudí, na ktorých mi záleží, no boli to diametrálne odlišní ľudia, ako rok predtým.<br />
Tak toto bola moja "dvanulajednatrojka". Viem, že som sloveso "zmeniť sa" použila v tomto článku veľa krát, ale pre mňa bol rok 2013 viac menej práve o tom. Určite som zabudla spomenúť veľa dôležitých udalostí, ktoré sa stali, no držím sa tých, pre mňa kľúčových.<br />
Chcela by som sa osobitne poďakovať pár ľuďom.<br />
<b><i>Ivke</i></b>, môjmu prvému výkričníku. Už si bez teba neviem predstaviť deň. Ďakujem, a aj vždy budem, že som Ťa mohla spoznať, stretnúť a že si mi v ten predposledný októbrový deň splnila prianie. Ďakujem za každé jedno slovo, ktoré si mi kedy napísala či povedala. Ďakujem za všetky povzbudenia, potešenia aj zarmútenia. Ďakujem za Teba celú, každý jeden kúsoček Tvojej osoby.<br />
<b><i>Julke</i></b>, môjmu druhému výkričníku, môjmu slniečku. Ďakujem, že si si ma vtedy pridala do priateľov. Ďakujem, že mi dôveruješ. Si strašné silná osoba, ktorú si veľmi cením, vážim a obdivujem ju. Ďakujem, že bol aj vďaka Tebe môj predchádzajúci rok krajší.<br />
<b><i>Zuz</i></b>, môjmu minuloročnému silvovskému parťákovi a novembrovému prekvapeniu. Ďakujem za všetko. Aj za dobré, aj za to zlé. Veľa si ma naučila a veľa si vo mne zmenila. Za to Ti budem navždy dlžná. A ešte aj za to leto.<br />
<b><i>Slečny, ďakujem, že ste, a že ste tu pre mňa.</i></b><br />
Zvyšok, ktorý môže za moje nové ja, si toto nikdy neprečíta, no som si istá, že všetci vedia, čo pre mňa znamenajú. Nikdy sa im nebudem vedieť dostatočne zavďačiť.<br />
Ďakujem <b><i>každej jednej z vás</i></b>, ktorá kedy prišla na môj blog a aspoň niečo prečítala. Ešte viac ďakujem za to, ak sa vám to páčilo, nechali ste reakciu či komentár.<br />
Veľká vďaka patrí aj tým, ktorých som konkrétne nemenovala, no sú súčasťou môjho života. Každý človek doňho priniesol niečo unikátne, niečo, bez čoho by som tu teraz takto nesedela a nebola by som tým, kým som.<br />
Všetkým, ktorým som spôsobila akúkoľvek strasť, ktorých som zarmútila, sklamala alebo niečo podobné, sa z celého srdca ospravedlňujem.<br />
Vo všeobecnosti ďakujem za predchádzajúci rok viac, ako za ktorýkoľvek iný. Veľa životných skúšok, pádov, nových priateľov, úspechov, sklamaní, zo mňa spravili opäť niečo lepšie (aspoň ja to tak vnímam a som s tým spokojná).<br />
Akurát mi z rádia hrá Midnight Memories, tak to takto symbolicky ukončím.<br />
<i>Dievčatá, prajem vám všetko len to najlepšie do roku 2014. Nech je omnoho lepší, ako bol ten predchádzajúci, nech ste šťastné, spokojné, milované a nech máte okolo seba len tých najlepších ľudí, ktorí Vás niekam buď posunú alebo Vám spríjemnia existovanie. Ľúbim Vás strašne moc a veľmi si prajem, aby som Vám mohla niekedy odplatiť to, čo ste pre mňa spravili Vy.</i><br />
<b>Lots Of Love ♥ </b>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com8tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-72467327438740130952013-12-29T23:58:00.001+01:002013-12-30T00:04:12.364+01:00Fate In Motion 3<div class="MsoNoSpacing">
<i>Tak tu teda máte ten dlho sľubovaný koniec. Neviem, či som naplnila vaše predstavy alebo som sklamala, ale tichučko dúfam v to prvé :) Ak nastal druhý prípad, tak sa veľmi ospravedlňujem...</i><br />
<i>Lots Of Love ♥</i><br />
<br />
Laura prechádzala ulicami Verony a pozorne sa obzerala
okolo seba. Kde len môže byť? V klube neostal, na internát sa nevrátil
a nedvíha ani telefón. Začínala sa oňho báť. Modlila sa, aby sa mu nič
nestalo. Nikdy by si to neodpustila. Pred očami sa jej vybavila jeho zakrvavená
tvár, ktorú zazrela, kým bola s Harrym ešte na chodbe v klube.
Striaslo ju. Uvedomovala si, ako veľmi mu dnes ublížila, no nedalo sa to už vrátiť späť.<br />
<a name='more'></a>Mohla mu však
všetko vysvetliť, a tak mu dať na výber. Aspoň sa o to teda pokúsiť,
ak bude ochotný počúvať. Nečudovala by sa mu, keby ju už nechcel v živote
vidieť. Skúsiť to ale musí, nechce ho stratiť, už pre ňu znamenal príliš veľa.</div>
A zrazu ho zbadala. Podvedome sa vybrala na miesto,
kde spolu trávili tak veľa času. Pred očami sa jej vybavili spomienky, ktoré sa
k tej obyčajnej hnedej lavičke viazali. Okamihy, kedy sa na nej spoločne
učili, doťahovali, smiali. Myslela, že jej pukne srdce od pocitov, ktoré sa v nej
nakopili. Bolo to „ich“ miesto. Teraz sedel
na tej lavičke a pozeral na rieku. V okolí nebolo o takom čase
ani živej duše.<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Potichu prišla až k lavičke. Zdalo sa, že si ju
nevšimol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„David.“ Prehodila pevným hlasom. Na chvíľu odtrhol
pohľad od rieky a uprel ho na Lauru. Neusmial sa, ako by to spravil ešte
pred troma hodinami. Oči mal červené, zrejme plakal. Stislo jej srdce. Čo to
len spôsobila? Znova sa zapozeral do rieky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Môžem?“ hlavou kývla na lavičku, no odpoveď neprišla. Aj
tak si prisadla. Nedá sa odbiť. Pár minút sedeli v tichosti. Potom Laura začala
rozprávať.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Chcela by som ti toho toľko povedať, no ani neviem, kde
by som mala začať. Harry...on...to, ako sa dnes správal...je to môj bývalý. Rozišli
sme sa takmer pred rokom. Teda on sa rozišiel so mnou, dosť nepekným spôsobom. Povedal
mi, že ma už nemiluje, že to preňho stratilo zmysel a že si našiel niekoho
iného. Dostávala som sa z toho pol roka. Ani raz sa mi za ten čas neozval.
Vôbec. Bola som trocha v kontakte s jeho kamarátmi, ktorí mi za ten
čas, čo som bola s ním, neuveriteľne prirástli k srdcu, ale nikdy sme
sa o ňom nerozprávali. Ja som sa naňho nepýtala a oni s tým nezačínali.
V deň, keď sme sa spoznali my
dvaja, mi poslal správu. Že mi chce všetko vysvetliť, že to, čo mi vtedy
povedal, nebola pravda. No ja som sa presne v ten istý deň rozhodla, že už
mu viac nedovolím kaziť mi život. Tú správu som si prečítala až ráno na ďalší
deň. Celá som sa roztriasla, no našla som v sebe dostatok sily, aby som ju
vymazala bez akejkoľvek reakcie na ňu. Tých správ prišlo potom viac. Všetky som
mazala, niektoré som ani nečítala. Chcela som sa konečne posunúť ďalej. A ty
si mi v tom pomáhal.“ Urobila malú pauzu. Bolo prekvapivo jednoduché
rozprávať o tom všetkom. Trochu sa jej uľavilo. David však nijako
nereagoval, stále zízal do vody. Nebola si istá, či ju vôbec počúva. Aj napriek
tomu pokračovala. Slová z nej už vychádzali samé.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bol si mi obrovskou oporou, o čom si možno ani
nevedel. Začínala som ťa mať radšej a radšej a nech som sa tomu
akokoľvek bránila, čoraz viac si sa dostával do môjho srdca. A dnes...na
tej party...keď si za mnou prišiel...to, čo sa stalo potom...konečne som
dostala zo seba von všetko, čo som k tebe cítila. Opäť len vďaka tebe,
sama by som sa na to asi nikdy neodhodlala. Keď prišiel Harry...je mi ľúto, že
si počul, čo mi hovoril. A čo som povedala ja. Prepáč mi to. Bola som však
v takom šoku, že to bola prvá vec, čo ma napadla. Odtiahla som ho preč,
lebo som sa bála, čo zo mňa ešte vyletí. Bola som v koncoch. Začala som o všetkom
pochybovať, hlavne o mojich citoch k tebe, k nemu. A potom začal
rozprávať. O tom, ako nezvládal ten tlak okolia, ten neustály hate voči
mne, ako veľmi mu ubližovalo, keď som plakala kvôli nenávistným tweetom, ktoré
som pravidelne dostávala. Že bol ten rozchod pre moje dobro, no stále ma
miluje a nedokáže na mňa zabudnúť. Potom
ma začal bozkávať. Na okamih som stratila hlavu. Potom som však pred očami
videla teba. Odsunula som sa od neho a dala mu facku. Z celej sily,
za všetku bolesť, ktorú mi spôsobil. Začala som naňho kričať, aký je sebec, že
či si teraz myslí, že sa mu hodím okolo krku po všetkom, čo som si kvôli nemu
vytrpela. Spýtala som sa ho, či bolo také ťažké porozprávať sa o tom so
mnou alebo mi to aspoň povedať, napísať, hocičo. Začal nariekať, aký bol
hlupák, že sa to už viackrát nestane. Na to som mu povedala, že má pravdu,
nestane, pretože už na to nebude príležitosť. Otočila som sa na odchod, no
zdrapil ma za ruku a začal prosíkať. Bolo mi ho ľúto. Aj to som mu
povedala. A ešte že mal na to všetko myslieť skôr. Odišla som. Šla som ťa
hľadať. Pretože som si vybrala teba. Pretože
ty si svoju šancu ešte nepremárnil. Pretože ťa ľúbim.“ A bolo to. Dostala zo
seba všetko. Posledné slová už len zašepkala, po tvári jej stekali slzy, ledva
dokázala rozprávať. David sa stále nehýbal. Ani len na ňu nepozrel. Čo čakala? Aj
posledná nádej, ktorú v sebe ešte mala, práve vyhasla. Stratila ho, kvôli
svojej minulosti, ktorú pred ním tak dlho tajila. „Tajomstvá nikdy neveštia nič
dobré“ stále jej hovorila mama a ona teraz plne pochopila význam tej vety.
Nemohla spraviť nič viac.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč mi to.“ Postavila sa a rozutekala sa preč. Nešiel
za ňou. Keď zabočila do najbližšej uličky, popri múriku sa spustila na zem. Slzy
jej z očí tiekli prúdom. Zaborila hlavu do dlaní a hlasno vzlykala. Nedokázala
to v sebe viac držať, žiadnu z emócií, ktoré sa v nej miešali. Lásku,
sklamanie, ani znova zlomené srdce. Sľúbila si, že už kvôli chlapcovi plakať
nikdy nebude. Toto však nebolo kvôli nemu, ale kvôli nej samej. Ako mohla byť
taká naivná? Teraz jej ostali len oči pre plač. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nie! Musí byť silná. Musí to zvládnuť. Nemôže viac
dopustiť, aby ju niekto tak hlboko ranil. Už bolo predsa aj horšie a preniesla
sa cez to. Chvatne si zotrela slzy z líc a prudko sa postavila. Počula
za sebou rýchle kroky. Aj ona pridala do kroku. Nevedela, prečo sa za ňou David
vybral, no neverila, že to mohlo znamenať niečo dobré. Trochu pobehol a schmatol
ju za plece. Otočil ju tvárou k sebe, dych mal zrýchlený a z úst
mu stúpala para. Chytil jej líca do dlaní a pozrel sa jej do očí.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslíš, že ťa po tých posledných slovách nechám len tak
ísť? Nevieš si predstaviť, ako dlho ich už túžim počuť.“ Povedal naliehavo a ešte
naliehavejšie sa jej prilepil na pery. Tentoraz bola ona tá, čo chvíľu len
zaskočene stála. Keď mu bozk opätovala, pritlačil ju medzi múr, po ktorom sa
pred chvíľou zviezla na zem, a jeho telo. Až keď ju jemne hryzol do
spodnej pery, až vtedy uverila, že si to len nepredstavovala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak veľmi som sa snažil predstierať, že sa ma to netýka,
no nedokážem to. Predstava, že môžeš byť konečne len a len moja, tak, ako
som po tom túžil, prebila všetky moje snahy, aby som voči tebe zostal chladný. Priveľmi
ťa ľúbim.“ Šepkal jej do ucha, keď sa od pier po sánke presunul na pokožku pod
uchom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Chcem ťa zahrnúť láskou, chcem, aby si už nikdy
nepomyslela na to, ako ti <i>ten druhý</i>
ublížil. Chcem spoznať aj tie najtmavšie stránky tvojho ja. Chcem každému, každučkému
kúsočku tvojho tela i duše ukázať, čo to znamená byť milovaný.“ Z tých
slov Laure nabehli zimomriavky a trochu sa preľakla, či bude schopná
všetku tú lásku prijať a vrátiť späť. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Spolu to zvládneme.“ Povedal, akoby jej čítal myšlienky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nevedela si spomenúť, či niekedy zažila niečo krajšie a silnejšie.
Nemyslela na Harryho, ani na nič, čo sa len nedávno odohralo. Celú jej myseľ
zamestnával David, bezprostredne. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ešte pred chvíľou stáli na okraji hlbokej priepasti
zvanej láska. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Teraz sa ruka v ruke rútili dole. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Na konci ich možno čaká náraz, ktorý ich zvnútra doláme a poznačí
na celý život. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Mali však v pláne užiť si voľný pád, ktorý mali pred
sebou, ako najväčšmi to šlo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Čo bude, bude, dôležité je to, čo je teraz. <o:p></o:p></div>
A práve v tej chvíli, v tom okamihu, bol ich svet dokonalejší než
dokonalý.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-87975779234724263462013-12-28T23:55:00.003+01:002013-12-29T21:47:00.984+01:00Christmas Wish<div class="MsoNoSpacing">
<i>Juliii, spešl for jú ♥ Ivik, ty dostaneš hmotný darček, tak snáď mi to odpustíš...FIM zítra, ok? O:)</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Trochu klišé, hlavne u mňa, ale má to pre mňa zvláštny význam :) Tak teda štipka rozprávky....</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Sedela na polnočnej omši. Kňaz vykladal kázeň, no ona ho
nevnímala. Nevnímala ani ľudí okolo seba, dokonca pozabudla aj to, že je
v kostole. Pohľad upierala na svoje ruky skrížené v lone a bola
ponorená v myšlienkach.<br />
<a name='more'></a><br />
<a href="" name="more"></a><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Premietala si v hlave deň, čo mala za sebou. Cítila
sa hrozne, menejcenne, ponížene. Po psychickej aj fyzickej stránke bola
zúbožená. Pokožka pod pravým okom jej postupne modrala a v bruchu
mala kŕče. Pozostatky dnešného výprasku od otca. Dostala bitku len tak, vraj
z lásky, na prevýchovu. Mama zas dorazila jej psychiku. Od rána jej
vyčítala, aká je neschopná, nepodarená, ako nerozumie, ako mohla porodiť také
sprosté decko a podobne. Toto bol jej Štedrý deň. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
V kútiku duše dúfala, že aspoň v tento deň,
v taký veľký, špeciálny deň, sa stane zázrak a oni ho prežijú
pokojne, ako rodina. Tak, ako ho spoločne prežili minulý rok, ten predminulý aj
ten pred ním, vlastne odkedy sa pamätala. Tak, ako ho prežili, kým sa
z jej rodičov nestali pijani a trosky. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Po letných prázdninách odišla na internát a doma
bolo všetko v poriadku. Keď sa o mesiac vrátila, nespoznávala to tam.
Jej, predtým starostlivý, rodičia prišli z práce, najskôr na ňu nakričali,
ako ich vyciciava, že si ich vôbec neváži a sú pre ňu len banka, ako aj
pre jej brata, potom chytili do ruky fľašu a v opitosti ešte viac
vykrikovali, aké majú nevďačné deti. Stále dokola. Ten víkend bol pre ňu
strašný a odvtedy vlastne doma nebola. Dom, v ktorom vyrástla, teraz pripomínal
jej osobné peklo na zemi.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Od malička mala problém so sebadôverou a bola veľmi
citlivá. Deti v škôlke sa jej zvykli posmievať a odcudzovať ju,
pretože bola tučná. Ako rástla, jej telo sa ťahalo do výšky a zužovalo sa.
Začala cvičiť a vyzerala naozaj dobre, no aj tak si neverila. Až vysoká
škola a pobyt ďaleko od domova jej pomohli a jej sebavedomie sa
pomaly zväčšovalo. Konečne začínala žiť medzi ľuďmi a nebola stále
zalezená len v knihách a v izbe. Nachádzala si nových priateľov,
postupne spoznala všetkých spolužiakov a konečne mala pocit, že niekam
patrí. Z prestrašeného dievčatka sa stávala sebavedomá žena. Niekde
vnútri však to dievčatko stále ostávalo a keď vtedy prišla domov, všetko sa
v nej zrútilo a ona sa vrátila k svojmu starému ja. Názor
a podpora rodičov boli pre ňu základ. Keď padlo toto, aj jej sebaistota sa
zrútila ako domček z karát. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Každá výčitka, každé hanlivé slovo, každá rana sa jej
zabodávala hlboko do srdca a ona trpela oveľa viac, ako kedykoľvek
predtým. Vysmievanie v škôlke bolo oproti tejto bolesti pohladenie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nerozumela hlavne tomu, čo takúto ráznu zmenu spôsobilo. Čím
viac nad tým uvažovala, tým bola zmätenejšia. Chcela požiadať o pomoc
brata, no ten mal dosť svojich problémov. V lete sa oženil a teraz
čakajú s Luciou bábo. Povedala o tom vlastne len jedinému človeku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pri spomienke naňho sa jej do očí natlačili slzy. Tak
veľmi si želala, aby tu bol teraz s ňou! On bol však tisíce kilometrov
vzdialený a neexistovala žiadna sila, ktorá by ju k nemu práve teraz
zaniesla. Srdce jej stislo pod náporom úzkosti a jedna neposlušná slzička
sa jej skotúľala po líci. Rýchlo, kým to nezbadali dievčatá vedľa nej, ju
zotrela a vzhliadla. Ľudia okolo nej vstávali, takže kázeň už musela
skončiť. Postavila sa tiež a v hlave sa jej mierne zatočilo. Chytila
sa lavice a snažila sa upokojiť. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Myšlienky sústredila na niečo príjemnejšie. Na to, ako ho
stretla. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>„Kto to je?“
opýtala sa svojej spolubývajúcej. Boli na party, kde oslavovali úspešné
ukončenie prvého semestra. Hneď jej padol do oka. Tmavé vlasy, hnedé oči,
tmavšia pokožka, modrá prúžkovaná košeľa, čierne nohavice. Stál v hlúčiku
chlapcov, ktorí pokukovali po okolitom svete a pohľadom hľadali dievča, ktoré
vyzeralo ako správna adeptka na sex na jednu noc. To, že nechcú žiadne záväzky
im sršalo snáď aj z posturiky. <o:p></o:p></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>„Myslíš tú partičku
namyslených erazmákov?“ uchechtla sa Katka, popíjajúc už tretí drink
a rozhliadajúc sa po miestnosti podobným spôsobom, ako tí chlapci. </i><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Lucas bol erazmák, no nebol namyslený a ako nakoniec
vysvitlo, nehľadal ani zábavku na jednu noc. Chvíľu pokukovala ona po ňom,
potom začal on po nej. Prihovoril sa, dali sa do reči. Rozumeli si, tancovali,
smiali sa. Vysvitlo, že je to aj ich posledná party pred odchodom domov, ich
pobyt sa práve končil. Na rozlúčku si vypýtal facebook a daroval jej bozk.
Len jeden, ale bol to najkrajší bozk, aký kedy dostala. Bola očarená, týždeň
nechodila, ale lietala. Potom si začali písať. Dlho, po nociach, celé dni.
V lete pracovala, čo jej sily stačili, aby za ním mohla aspoň na týždeň
prísť. Doma povedala, že musí ísť niečo vybaviť do školy, preto odchádza skôr a odcestovala.
Bol to najkrajší týždeň v celom jej živote, to mohla tvrdiť bez
akéhokoľvek prikrášľovania. Potom začala škola a ona tvrdo dopadla na zem.
Láska bola návyková a ona jej potrebovala stále viac, no dostávalo sa jej
menej. Lucas mal na ňu čoraz menej času, začal sa stretávať s inými
dievčatami. Žiarlila. Neuveriteľne. No bolo jej to na nič. Jediné, čo mohla
robiť, bolo dúfať a veriť mu. A hlavne držať sa pri zemi, aby si
ušetrila zbytočné trápenie.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Bol tu pre ňu. I keď nie tak často a veľa, ako by si
možno priala, ale bol. Vypočul ju, podporil, pomohol ako vedel. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Teraz by dala hocičo za jediné objatie. V stave,
v akom sa nachádzala, boli slová málo, nech boli akokoľvek krásne
a povzbudzujúce. Potrebovala cítiť, že je niečoho hodná, že aj ju dokáže
niekto ľúbiť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Bolo to jej jediné vianočné prianie. V ušiach jej
znela Tichá noc, ktorá sa ozývala kostolom a ona sa modlila za svojich
rodičov, za seba, za zázrak.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Po omši si s kamarátkami vzájomne popriali šťastné
a veselé a pobrala sa domov. Vlasy
cez oko našťastie zakryli čo mali a nikto sa nič nepýtal. Kráčala pomaly,
nemala sa kam ponáhľať. Rodičia určite dávno spia, množstvo alkoholu, čo dnes
vypili by zložilo aj slona. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ulica bola ľudoprázdna. So sklonenou hlavou a zaborená
v myšlienkach si ani nevšimla, že niekto vyšiel z tieňa od domu,
okolo ktorého práve prešla. Oči jej zakryli studené ruky a do nosa jej
udrela známa vôňa. Nemohla tomu uveriť. Čo? Ako? <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lucas.“ Takmer nečujne vydýchla a otočila hlavu. Stál
tam, naozaj to bol on.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj.“ Pozdravil ju. Stála v šoku, nedokázala sa
ani pohnúť. Chvíľu na seba bez slova hľadeli, vpíjali sa do seba očami. Vo vnútri
sa jej vzbúrili všetky city a emócie, ktoré boli tak dlho potláčané. Do očí
sa jej natlačili slzy a ona ich nechala stekať po lícach. Už viac nemala
síl ich zadržiavať. Padla mu do náručia a tvár skryla v jeho kabáte. Hladil
ju po chrbte a do ucha jej šepkal upokojujúce slová. Stáli tak uprostred
ulice nevnímajúc čas ani snehové vločky, ktoré potichu začali padať do ich
vlasov.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„No tak, zlato, som tu, už bude všetko len dobré.“ Jemne ju
odtlačil od svojho tela a podvihol jej bradu tak, aby na ňu videl. Odhrnul
jej vlasy z tváre a pevne zomkol pery. Monokel už musel nabrať celkom
pekné farby. Odvrátila tvár. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To ti spravil dnes?“ opýtal sa tvrdým hlasom. Slabo prikývla.
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prečo ma nepočúvneš a neodídeš odtiaľ?“ nebolo to
prvý krát, čo jej to povedal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vieš dobre, že nemôžem. Sú to moji rodičia, potrebujú
len pomoc.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„A ja potrebujem, aby ti prestali ubližovať. Ľúbim ťa, čo
tomu nerozumieš? Nedokážem sa na to pozerať.“ Už tiekli slzy obom. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty ma ľúbiš?“ takmer vydesene naňho zízala. Vedela, že
ľúbila ona jeho, no netrúfla si ani len dúfať, že by to mohlo byť obojstranné. Jasné,
boli viac ako kamaráti, no netušila, že z jeho strany to môže byť láska. Záporne
krútila hlavou, znova a znova.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„A čo si si myslela, hlupáčik? Že sa s tebou len
zahrávam? Že som meral takú cestu len preto, že pre mňa nič neznamenáš?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, nie, to nemôžeš. Ja si to nezaslúžim.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zaslúžiš si oveľa viac, ako sa ti dostáva a ako ti
môžem ja ponúknuť. A je naozaj na zaplakanie, že to nevieš a nechceš to
prijať.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„P-prečo si vlastne tu?“ potrebovala od seba odvrátiť
pozornosť. Črty mu povolili, oči sa zablyskli a on sa usmial. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Rozhodol som sa splniť si svoje vianočné prianie.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Plníš mi to moje. A ešte oveľa viac.“ Pohladila ho
po líci. <o:p></o:p></div>
„Tiež ťa ľúbim. Si ten najkrajší vianočný darček, aký som
kedy dostala.“ Pritiahla si jeho pery na tie svoje a všetky problémy sa
zrazu zdali malinké a nepodstatné. Zázrak bolo jediné slovo, ktoré jej behalo hlavou. Jej prosby boli vyslyšané a nádej v nej znova vzplanula.<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-30472000577783195392013-12-27T03:04:00.001+01:002013-12-27T03:04:18.736+01:00Late but...<p dir=ltr>Slečny! <br>
Krásne Vás zdravím a posielam všetky možné ospravedlnenia za neaktivitu (zase raz)...<br>
Chcela by som Vám len takto krátko a rýchlo (a neskoro) popriať <b>krásne</b> <b>sviatky</b>, ktoré si snáď užívate v kruhu Vašich najbližších a najmilších :) Dúfam, že sú menej konfliktné ako tie moje, že sú aj bez snehu čarovné a že na tvárach Vám svietia len úsmev a spokojnosť :)<br>
Čo pekného Vám nadelil Ježíšek? Pochváľte sa :) <br>
Čo by ste chceli ako darček odo mňa? Mám napísať novú časť alebo koniec Fate in Motion? Respektíve pridať opisy kníh, ktorých sa v poslednom čase neviem nabažiť alebo jednodielovku, ktorá mi lieta v hlave od Polnočnej? Postupne pridám všetko, no neviem kedy, tak mi v komentároch napíšte, čo by ste chceli najviac a ja Vám to sem najneskôr zajtra hodím :) <br>
<b>Ľúbim</b> Vás a najkrajšie na svete <b>Ďakujem</b>, že sem tam tu ešte niekto zavíta aj napriek tomu, ako blog zanedbávam (fuj fuj fuj!). <br>
<b>Lots</b><b> Of Love ♥</b><br>
</p>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"> <a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjJuYLq8XW2xXogq0tzZobLO9Z1wioOgwG14LBnLWtmdBfQaNobrSGLVhNrtXKDidVaSrluxDqmnYIOde0fBw9fh95BWJQlq3CMFx9gbzkLmSDpOXYlRWRvEgRHZVv-IA5ksxfxP1DCwiM/s1600/20131225_125919.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"> <img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjJuYLq8XW2xXogq0tzZobLO9Z1wioOgwG14LBnLWtmdBfQaNobrSGLVhNrtXKDidVaSrluxDqmnYIOde0fBw9fh95BWJQlq3CMFx9gbzkLmSDpOXYlRWRvEgRHZVv-IA5ksxfxP1DCwiM/s640/20131225_125919.jpg"> </a> </div>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-2920654131973027032013-11-22T19:00:00.000+01:002013-11-23T19:58:08.324+01:00To WriteČaute baby :) Už dlho sme tu nemali príspevok o ničom, tak vám teda jeden píšem. Teda písala som včera, práve teraz asi sedím v knižnici a poznámkujem o život.<br />
<div style="text-align: center;">
<br />
<a name='more'></a><br /></div>
<div style="text-align: center;">
<span style="font-family: Courier New, Courier, monospace;">A man writes because he is tormented, because he doubts. He needs to constantly prove to himself and the others that he's worth something. And if I know for sure that I'm a genius? Why write then? What the hell for? </span></div>
<div style="text-align: center;">
- <i>Writer</i>, Stalker -</div>
<div style="text-align: center;">
<br /></div>
<div style="text-align: center;">
<span style="font-family: Courier New, Courier, monospace;">You don`t write because you want to say something, you write because you have something to say.</span> </div>
<div style="text-align: center;">
- <i>F. Scott Fitzgerald </i>-</div>
<div style="text-align: center;">
<br /></div>
<div style="text-align: center;">
<span style="font-family: Courier New, Courier, monospace;">Write hard and clear about what hurts.</span></div>
<div style="text-align: center;">
- <i>Ernest Hemingway</i> -</div>
<div style="text-align: center;">
<br /></div>
<div style="text-align: left;">
V poslednom čase narážam na veľa citátov o písaní. Ja viem, že to moje za veľa nestojí (súdim podľa desiatich návštev denne), ale aj tak píšem rada, čo sa možno nezdá vzhľadom k frekventovanosti pridávania článkov na blog. To ovplyvňuje skôr moja lenivosť a nespokojnosť s tým, čo napíšem. V hlave mi to totiž znie úplne inak ako na papieri, mám pocit, že tie písmená neviem poriadne sformulovať. Zdá sa mi, že dookola opakujem tie isté slová, že sú tie vety suché, príliš dlhé a aj tak nevyjadrujú to, čo by som chcela aby vyjadrovali.</div>
Možno to bude spôsobené tým, že slovenčinu vidím málokedy. Všetko, s čím sa dostávam do styku je buď v angličtine alebo v češtine. Možno to kazí moju slovnú zásobu aj spôsob vyjadrovania sa. Musím si z domu podonášať slovenské knihy a čítať, čítať, čítať.<br />
Ale! Blíži sa skúškové a mne sa v tom čase z nejakého dôvodu píše strašne dobre, tak to bolo aspoň minulý rok. <i>Cuz I can love you more than this</i> už mám domyslené do úplného konca, na papier sa to však samo nedá, ale dúfam, že už to konečne dokončím. Príbeh píšem už rok a pol (hanba mi), takže už by sa aj patrilo.<br />
Ďalej...<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.youtube.com/embed/PEcnQ6M8d3k?feature=player_embedded' frameborder='0'></iframe></div>
<div style="text-align: center;">
...toto video. Ak ste ho ešte nevideli, tak si ho rozhodne pozrite, ja som si ho zamilovala.<br />
<div style="text-align: left;">
<i style="font-weight: bold;">Ako sa máte slečny? </i>Neviem, či má vôbec zmysel pýtať sa, keďže tento blog mi príde viac menej rodinný, lebo ho čítajú asi len moji miláčikovia, ale ak by tu náhodou zablúdila nejaká duša a prečítala si to, bola by som rada, ak by o sebe dala vedieť a podelila sa so mnou o svoje nálady a tak :) </div>
<div style="text-align: left;">
Keď sme už pri tej rodinnosti, ľúbim vás pusy moje a ďakujem, že ste ♥ a že sem chodíte a čítate tieto moje trapošinky :) Nebyť blogu, nenašli by sme sa a nebyť vás, neviem, čo by so mnou bolo ♥</div>
<div style="text-align: left;">
A nakoniec, nedá mi nevyjadriť sa k novému albumu chlapcov. ABSOLÚTNA DO-KO-NA-LOSŤ! Už po <i>Story Of My Life</i> som vedela, že to nebude len tak a nemýlila som sa. Zbožňujem každú jednu pesničku z neho a keby ste chceli vedieť moju obľúbenú, tak si nevyberiem, všetky sú príliš úžasné. Klobúk dole. <b><i>Aký je váš obľúbený song z Midnight Memories?</i></b><br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<b><i><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjypACasZ4CFl6BX19Bq5iXE3cCGly7qmMM6M451uOoJyz-Gq2mdIGa8jU2KYq0jZEa9axqDx3ihGVmkCt9Xq7KGh_-vQebfSYYu16zddp9freQwbLwDhDKCo_sl8c0M08b6D7aA24FCO8/s1600/003~925.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjypACasZ4CFl6BX19Bq5iXE3cCGly7qmMM6M451uOoJyz-Gq2mdIGa8jU2KYq0jZEa9axqDx3ihGVmkCt9Xq7KGh_-vQebfSYYu16zddp9freQwbLwDhDKCo_sl8c0M08b6D7aA24FCO8/s320/003~925.jpg" width="320" /></a></i></b></div>
</div>
<div style="text-align: left;">
Ak máte vy na mňa nejaké otázky, v komentároch na ne rada odpoviem. </div>
<div style="text-align: left;">
<b>Lots Of Love </b><span style="text-align: center;"><b>♥</b></span></div>
</div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com8tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-64274910244455437422013-11-21T11:30:00.001+01:002013-11-23T19:58:41.758+01:00Fate In Motion 2<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;"><i>Nevyšlo to tak, ako som si predstavovala, ale tak tu je druhá časť. S malou dušičkou dúfam, že sa vám bude aspoň trochu páčiť.</i></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;"><br /></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Nemohol
z nej spustiť oči. Boli na novoročnej party a Laura sa vlnila na
parkete akoby na to bola stvorená. Možno aj bola, čo o nej vlastne vedel?
Otvárala sa mu pomaly a o svojej minulosti hovorila viac ako nerada. Ak
sa k tomu náhodou nejako dostali, obrátila pozornosť naňho. Väčšinou sa
však bavili o prítomnosti, niekedy aj o budúcnosti. Chápal ju
a netlačil na ňu. Keď bude chcieť, povie mu to sama. On si počká. Stála za
to, tým si bol istý.</span><br />
<a name='more'></a><span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;"><o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Čím
viac ju spoznával, tým viac ho priťahovala. Jej vnútorná krása ešte prevyšovala
tú vonkajšiu, a to bolo fakt čo povedať, keďže už len jej vonkajší vzhľad
nedával Davidovi spávať. K tomu všetkému bola ešte aj milá, dobrosrdečná
a šťastie druhých predkladala pred to vlastné. Obdivoval ju. Nerád si to
priznal, no postupne sa do nej zamilovával.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Prehodila
vlasmi a nečakane sa pozrela Davidovým smerom. Keď si všimla, že na ňu
hľadí, do líc jej stúpla jemná červeň a placho sa usmiala. Tiež sa mu na
perách objavil úsmev a ona zahanbene sklopila pohľad. On ju však neprestal
pozorovať. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Stál
opretý o vyšší stolík, popíjal svoj drink a pohľadom prechádzal od
jej hustých plavých vlasov pod lopatky cez jej úzky driek, širšie boky až ku
krásne tvarovanému zadku a nohám. Tak veľmi túžil po tom, aby to všetko
bolo jeho, aby sa jej mohol dotýkať, hladiť ju, objímať, bozkávať. Chcel ju
zahrnúť láskou, každý jeden kúsok jej tela i duše. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Sú
to však dva mesiace, odkedy sa jej prihovoril a ona neprejavila najmenší
záujem. Trávili spolu veľmi veľa času, odvtedy boli spolu vlastne každý deň, no
stále mal pocit, že pre ňu nikdy nebude viac ako kamarát. Nech sa akokoľvek
snažil nájsť v jej správaní ten najjemnejší náznak, že u nej má
šancu, nenatrafil na nič. Netrúfal si dúfať, že je len veľmi dobrá
v skrývaní pocitov. Nechcel si robiť falošné nádeje, nechcel sa sklamať
tak, ako tomu bolo naposledy. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Vtedy
si dovolil dúfať, snívať, myslieť si, že to bude navždy. A na konci ho
čakala len bolesť, o ktorú už naozaj nestál. Radšej zostane nohami na zemi
a bude sa snažiť zo všetkých síl získať to výnimočné dievča, ktoré spoznal
vlastne úplnou náhodou, za ktorú ďakuje snáď nejakej vyššej sile. Radšej bude
len kamarát, akoby ju mal naveky stratiť.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Dopil,
pohol sa z miesta a vybral sa jej smerom. Nebol síce opitý, ale aj to
málo alkoholu v krvi mu dodalo dostatok odvahy a David v sebe
prestal potláčať túžbu dotknúť sa jej. Podišiel k nej zozadu a ruky
jemne položil na jej plecia. Vyľakane sa otočila, no keď zistila, že je to on,
spokojne sa usmiala a pokračovala v tanci. Akoby zabudla, že tam je
so spolužiačkami, pritiahla si ho bližšie a on si dovolil položiť ruky na
jej boky. Ich pohyby sa onedlho zjednotili a tanec sa stal intímnejším.
Tancovali telo na telo, podchvíľou si pri tom hľadeli do očí a David sa asi len zázrakom držal, aby ju
nepobozkal. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Vyzerala
dokonalo. Oči jej žiarili šťastím, celá sa oddala hudbe. Užíval si tento pohľad
na ňu. Chcel si zapamätať každý nepodstatný detail toho okamihu, pretože sa
cítil súčasťou jej šťastia. Na malinkú chvíľu stratil kontrolu nad svojimi
myšlienkami a zasníval sa. Predstavil si, že je to tak, že ju naozaj on
dokáže spraviť takto šťastnú. Tá predstava však zborila jeho pevnú vôľu a on nad sebou stratil kontrolu.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">David
si oprel čelo o to Laurine a zahľadel sa jej do očí. Inštinktívne prestali
tancovať, aj keď hudba okolo nich neustále dunela. Čakal na povolenie
z jej strany. Videl, ako váha. Srdce mu poskočilo, lebo to bol preňho
dôkaz, že aj z jej strany je niečo, čo dokáže aspoň vyvolať pochybnosti.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Laura
privrela oči a zhlboka sa nadýchla. Trochu sa odtiahla a David vtedy
pocítil obrovské sklamanie. Spustil svoj pohľad k zemi a sklonil
hlavu. V duchu sám sebe nadával, bol si istý, že toto bude koniec ich
priateľstva. Celé to pokašľal.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Laurina
dlaň však bez varovania pohladila jeho líce a jej pery sa neočakávane
ocitli na tých jeho. Ruky obtočila okolo jeho krku a až zúfalo sa
pritlačila k jeho telu. David zostal v šoku. Chvíľu trvalo, kým jej
bozk opätoval, kým oboma rukami pevne obchytil jej kríže a pritiahol si ju
k sebe snáď ešte pevnejšie, ak to vôbec šlo. Ďalší moment strávil
presviedčaním seba samého o tom, že je to skutočné.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">A zrazu
bol koniec. Ich pery sa od seba odtrhli a Laura viac nebola v jeho
náručí. Otvoril oči a na jeho líci vzápätí pristála niečia päsť. Absolútne
to nečakal, stratil rovnováhu a spadol na zem. Nerozumel, čo sa deje.
Pozrel sa nad seba a videl rozzúreného kučeravého chlapa, ako sa nad ním
skláňa so znovu napriahnutou päsťou, ako mu Laura skáče na chrbát a snaží
sa mu chytiť ruky, aby zabránila ďalšiemu úderu. David toho chlapa nepoznal, no
jeho tvár mu bola odniekiaľ známa. Laura ho však očividne poznala dobre. Niečo
mu kričala do ucha, no on akoby ju nevnímal. Z nejakého dôvodu ho zaujímal
len David. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">K ďalšiemu
úderu nedošlo. Laura povedala niečo, čo zastavilo letiacu päsť na polceste.
Ospravedlňujúco sa pozrela na Davida a nechala sa odtiahnuť neznámym
niekam preč. Na nohy mu pomohli neznámi ľudia. Až vtedy si uvedomil, koľko
pozornosti tá krátka roztržka upútala. Z nosa mu tiekla krv, vybral sa
teda k toaletám. Nešlo mu to do hlavy, nič z toho, čo sa práve stalo. V jednom okamihu bolo všetko v poriadku, v druhom celé zle. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">„Takže
si sa mi tie dva mesiace neodpísala kvôli tomuto šašovi?! To nemyslíš vážne!
Človek sa zožiera, či sa ti niečo nestalo a ty si tu pokojne užívaš!“
začul krik, keď vyšiel na chodbu vedúcu von zo sály. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">„Harry,
upokoj sa! Vôbec to nie je tak, ako to vyzerá! David je len kamarát!“ Laura?
Bol si istý, že je to ona. Kráčal ďalej až kým ich nezazrel. Harry nervózne
chodil hore dole, Laura stála a sledovala ho. Akoby vycítila Davidovu
prítomnosť, oči jej zaleteli k miestu, kde stál.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">„Bežne
sa olizuješ so svojimi kamarátmi? Takže sa z teba teraz stala kurva?
Nečakal som, že takto klesneš.“ Chcel sa rozbehnúť za ním a vraziť mu tak,
že by jeho hlava prerazila stenu. Ako sa opovažuje takto sa s ňou
rozprávať?! Jeden pohľad na Lauru ho však zastavil. Očami ho zúfalo prosila,
aby to nechal tak. Váhavo sa zastavil.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">„Takéto
reči si vyprosím. Ak si mi prišiel nadávať a ponižovať ma, tak rovno
vypadni.“ Zavrčala naňho. Harry sa zastavil a pristúpil k Laure. Dotkol
sa jej ramena a výraz na jej tvári sa rapídne zmenil. Akoby sa nevedela
rozhodnúť, či sa jej to páči alebo nie.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">„Nie,
nie, prepáč mi, kvôli tomu som neprišiel. Nemôžeme sa porozprávať niekde, kde budeme
mať väčšie súkromie?“ Laura len prikývla a bez toho, aby na Davida znovu
pozrela, niekam odišla s Harrym v tesnom závese.<o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">David
sa oprel o stenu a zavrel oči. Dovolil pulzujúcej bolesti, ktorú si
doteraz sotva uvedomoval, aby ho celého pohltila. Stále bola zvládnuteľnejšia,
ako tá psychická. V hlave sa mu vynárala otázka za otázkou, výčitka za
výčitkou. Takto si to nepredstavoval ani v najhoršom sne. To, čo sa medzi
nimi stalo, však späť vziať nemôže. A aj keby mohol, nevedel sa rozhodnúť,
či by to spravil, pretože tu bola aj druhá stránka veci. Ešte pred hodinou by
bol prisahal, že by spravil všetko pre to, aby ostali aspoň kamarátmi, aj keby
to znamenalo, že by pred ňou musel celý život zatajovať svoje city. Ale teraz,
keď vedel aké to je... Nechcel zničiť ich priateľstvo, zároveň sa nechcel vzdať
spomienky na ten moment, keď ho pobozkala. Vyvolalo to v ňom príliš veľa
tých neopísateľných pocitov, ktoré potreboval a po ktorých túžil. Navyše
mu ten okamih len potvrdil fakt, že je do Laury zamilovaný. <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Bol
čím ďalej tým viac frustrovaný. Nemal tušenie, čo bude robiť a čo bude
nasledovať. Jeho myšlienky ho postupne zvnútra rozožierali. <i>David je len kamarát</i>. Prečo ho potom
pobozkala? Prečo sa mu vtedy zdalo, že už nechce byť len jeho kamarátka? Kto
bol vlastne ten chlap? Čo od neho chcel? Čo mal s Laurou? Odkiaľ mu bol
známy? <o:p></o:p></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Otázok
bolo zrazu neúnosne veľa. David nepoznal odpoveď ani na jednu. Hlavu mal ťažkú
a preplnenú. Mal pocit, že ak ju hneď nejako nevyprázdni, tak mu vybuchne.
Vošiel na toalety a tvár si niekoľkokrát opláchol ľadovou vodou. Zmyl tak
zo seba krv a dúfal, že ani tvoriaci sa monokel potom nebude taký
viditeľný. Zo šatne si vzal bundu a vyšiel do ľadovej noci. Zhlboka sa
nadýchol a rozbehol sa. Nevedel kam, jednoducho bežal. Z úst mu
vychádzali obláčiky pary a vo vlasoch sa mu zachytávali snehové vločky. <o:p></o:p></span></div>
<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">Nebol
na beh vhodne obutý ani oblečený, bolo mu to však jedno. Bola to jediná
činnosť, ktorá ho mohla ako tak odbremeniť od neho samého.</span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;"><br /></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;"><i>Ešte mám pripravenú jednu časť, tá bude definitívne posledná. <b>Ako myslíte, že sa Laura rozhodne? Koho si vyberie?</b></i></span></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i><span style="font-family: "Times New Roman","serif"; font-size: 12.0pt;">LOL </span><span style="font-family: Times New Roman, serif;">♥</span></i></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com10tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-43406125737463298602013-11-12T19:00:00.000+01:002013-11-23T19:59:03.140+01:00Be Who You Want To Be<div class="MsoNormal">
Poppy slobodne prechádzala z jedného sveta do druhého.
Raz bola anjel, inokedy upír, no najradšej si vyberala obyčajné dievča. Také,
ktorému sa dostáva všetko, čo si praje. Také, ktoré nemá väčšinu života
šťastie, no nakoniec si sadne aj na ňu. Také, ktoré celý život uteká samé pred
sebou. Dievča, ktoré nájde životnú lásku alebo ju naopak stratí. Také, čo
dokáže spadnúť až na dno a opäť sa svojpomocne postaviť na rovné nohy.
Ktoré je silné a dokáže odolávať neprajnosti okolia.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Mohla byť čím len chcela. <br />
<a name='more'></a>Pár krát sa ocitla dokonca aj
v mužskej postave a dúfala, že sa tam čoskoro opäť vráti. Bol to pre
ňu nový, úplne odlišný svet, a ona ho chcela objavovať stále viac.
Nevedela, čím ju tak priťahoval. Všetky svety boli jedinečné, v každom
našla niečo, čo inde nebolo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Zamyslela sa. Nevedela sa rozhodnúť, kde by vlastne chcela
žiť, čím by chcela naozaj byť.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Anjelom? <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Bolo niečo neopísateľné, keď cítila na svojom chrbte váhu
mohutných krídel. Na koži jej vystúpili zimomriavky, keď si predstavila, ako
ich rozpína a vzlieta, uvedomujúc si pri tom každučký sval v tele. Ten
úžasný pocit, keď lietala, sa nedal nahradiť ničím.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Nevedela si však predstaviť seba len ako telesnú schránku. Život
bez ľudských slabostí jej pripadal nudný, až príliš dokonalý. Navyše by bola stále
pod dohľadom. Mohla by síce slobodne lietať, no nikdy by nebola skutočne voľná.
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Upírom?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Zrýchlil sa jej tep, keď sa jej do žíl nahrnula tá nekonečná
sila. Mohla by vtedy poraziť celý svet. Spomenula si, ako jej vietor šľahal do
tváre, keď sa len tak, pre radosť, rozbehla lesom. Každý nerv, každý sval,
každá šľacha boli v dokonalej súhre a jej telu tak lahodili tou
najkrajšou symfóniou pohybu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Nechcela byť však zabijak. Nechcela zabíjať nevinné tvory
len pre jej vlastnú sebeckú potrebu. Nechcela nikoho pripravovať o krásne okamihy,
ktoré mohol ešte do prirodzeného konca života zažiť. Taktiež by prišla o spánok
a sny. Opäť by stratila obrovský kus voľnosti.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Vílou?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Keď bola malá, bol to jej najobľúbenejší svet. Mohla sa
radovať z tanca, hudby, trávy, lesa. Mohla sa rozprávať so zvieratami. Mohla
byť neviditeľná.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Teraz jej však prekážala tá samota. Nemohla by cítiť ľudské
teplo, vlastne ani akýkoľvek iný podnet. Jej pokožka nevnímala nič. Ako víla by
dokonca nikdy nezahliadla ani slnko, jeho východ, či západ. Nevedela si
predstaviť svoj život bez slnka. Nekonečne by jej to zväzovalo ruky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Chlapom?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Nemohla sa nabažiť jednoduchosti mužského života. Trápilo by
ju len to naozaj podstatné, nezaoberala by sa malichernosťami. Mohla by sa
obliekať ako by len chcela, robiť si, čo by len chcela, nikto by ju za to
neodsudzoval. Ak by sa niekomu niečo nepáčilo, tak by jej to povedal do očí a nešli
by reči poza jej chrbát.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
O čom je však život, ak nie o maličkostiach a malichernostiach?
Debaty o futbale a iných športoch ju tiež nejako veľmi nenadchli. Taktiež
sa jej nepozdávala predstava všetkých prasačiniek, ktoré k mužskému svetu
neoddeliteľne patria a ktoré chlapi tak zbožňujú.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Uvedomila si, aká je rada, že je tým, kým je. Na prvý pohľad
úplne obyčajné dievča, ktorá však v sebe skrýva obrovský dar. Fantáziu. Bez
nej by nemohla zažívať všetky tieto pocity. Bez nej by jej najmilovanejšie
knihy neznamenali nič. Nepoznala by, čo je to byť anjelom, upírom, ani inou
bytosťou. Bola by len ona. A jej život by bol smutný a nezaujímavý. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Presne taký totiž v skutočnosti bol. Život sivej myšky,
ktorú každý považoval za čudáčku. Preto ju v škole šikanovali, preto ju
otec doma bil a matka začala piť. Toľkokrát jej vyhodila na oči, aká je
neschopná, že z nej nikdy nič nebude. Dookola opakovala, ako ľutuje, že ju
vôbec porodila. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Nemala ani kamarátky. Okrem kníh nemala na svete nič. Niekedy
mala pocit, že stráca aj samu seba. Boli to jej najťažšie chvíle, keď prestala
snívať a dúfať, že aj ona raz zažije svoj happyend.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Potriasla hlavou. Prerušila niť tých čiernych myšlienok a siahla
po ďalšej knihe. Privoňala, otvorila na prvej stránke a pustila sa do
čítania. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
Unikla z krutej reality. <o:p></o:p></div>
<br />
<div class="MsoNormal">
Konečne bola opäť voľná.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNormal">
<br /></div>
<div class="MsoNormal">
<i>Neviem, či som týmto dostatočne vyjadrila, čo pre mňa znamenajú knihy...</i></div>
<div class="MsoNormal">
<i>Neviem, či to má vôbec zmysel a či sa to dá pochopiť...</i></div>
<div class="MsoNormal">
<i>Neviem, či sa nájde vôbec niekto, komu sa to bude páčiť...</i></div>
<div class="MsoNormal">
<i>Napadlo ma to, tak som to jednoducho dala "na papier".</i></div>
<div class="MsoNormal">
<i>Lots Of Love ♥</i></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-85944131952502633122013-11-11T21:00:00.000+01:002013-11-23T19:59:32.929+01:00Cuz I can love you more than this 54<div class="MsoNoSpacing">
<div class="MsoNoSpacing">
Zobudila som sa niekedy uprostred noci. Dezorientovaná,
nemala som najmenšie tušenie, kde som, prečo tu som a čo sa stalo. V celej
izbe bolo ticho a tma, bola som tam sama. Spoločnosť mi robili len štyri biele
steny a hukot v hlave. Srdce mi bilo o čosi rýchlejšie ako
zvyčajne. Chvíľu som len tak pozerala do stropu a pokúšala sa upokojiť
zrýchlený tlkot srdca. Oči si zvykali na tmu. Potom som sa začala rozpamätávať.
Všetky minulé udalosti sa ku mne vracali a premietali sa mi v hlave.<br />
<a name='more'></a><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ovládla ma jediná myšlienka, musím vidieť Nialla. Hneď.
Vtedy ma zastavili, teraz sa im to nepodarí. Snažila som sa rozpamätať, kde
presne som, ako som od neho asi ďaleko a ako sa k nemu dostať. Pomaly
som sa posadila, ignorujúc bodajúcu bolesť v hlave. Rozhliadla som sa
okolo seba. Na stolíku vedľa postele ležal môj telefón. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Chytila som ho do ruky a rozsvietila. Na displeji ukazovalo
niečo po štvrtej ráno a oznam o prijatej SMS. Unavene som ju
otvorila, pripravená ubezpečovať mojich rodičov, že som v poriadku. Dúfala
som, že im Niks nič nepovedala, a keď už, tak sa boja preto, že som sa
včera neozvala, ako mi dopadla skúška. Správa však nebola od nich, bola od
Niks. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Asi ho budeš chcieť
vidieť skôr, ako budú oficiálne návštevné hodiny ;) ste na rovnakom poschodí,
pôjdeš stále vpravo, izba 375 xx<o:p></o:p></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Je neuveriteľné, ako ma to dievča pozná. A to som si
myslela, že sme sa odcudzili. Zjavne nie až tak, ako by sa zdalo. Neviem, ako
jej oplatím to, čo pre mňa spravila za posledných 12 hodín. 12 najdlhších hodín
v mojom živote.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Postavila som sa z postele neberúc ohľad na spánkom
pokrkvané oblečenie. Telefón som si zastrčila do vrecka nohavíc a prešla
ten kúsok k dverám. Ticho som ich otvorila a vykukla von. Na chodbe
ostro svietilo svetlo, no nik tam nebol. S prižmúrenými očami som vyšla
z izby. Ešte som sa ohliadla so snahou zapamätať si číslo izby, aby som
vedela, kam sa mám vrátiť. Podľa inštrukcií z SMSky som sa vybrala
doprava. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zakrádala som sa po chodbe dúfajúc, že nestretnem nejakú
sestričku alebo doktora na obhliadke. Pozorne som sledovala čísla izieb. Pri
čísle 370 mi srdce začalo biť o čosi rýchlejšie. Čo keď v izbe bude
ešte niekto? Napríklad Niallova mama alebo brat, prípadne sestrička alebo
lekár? Túto možnosť som začala zvažovať až teraz a neviem, čo v takom
prípade urobím. Za ten risk mi to však stálo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pomaly som stisla kľučku a pootvorila dvere tak, aby
som uvidela dnu. Na stolíku bola rozsvietená malá lampička, ktorej svetlo ma
ubezpečilo, že je izba, až na človeka ležiaceho na posteli, prázdna. Vkĺzla som
teda dnu a zatvorila za sebou dvere. Oprela som sa chrbtom o ne
a ešte raz pre istotu prezrela celú izbu. Pohľad sa mi nakoniec zastavil
na Niallovi. Odlepila som sa od dverí a vykročila k posteli. Čím som
bola bližšie, tým mi bolo ťažšie. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Miestnosť napĺňali zvuky pípajúcich prístrojov, ktoré
kontrolovali jeho životné funkcie. Na prste mal štipec, ktorý mu meral tep,
v ruke zapichnutú ihlu s hadičkou, cez ktorú doňho tiekla nejaká
priesvitná tekutina. Nohu mal v sadre a celú vrchnú časť tela
zabandažovanú. Na krku mal golier a celú tvár doráňanú, pod pravým okom sa
mu skvel fialovozelený monokel a hadička mu viedla aj do nosa. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Opäť som sa rozplakala. Pohľad na to, v akom je
stave a predstava, čo všetko si musel prežiť ma dostali. Slzy mi nehlučne
tiekli po tvári aj kým som si sadala na stoličku k jeho posteli
a chytila ho za ruku. Najradšej by som ho celého vyobjímala
a vybozkávala, pretože tu stále bol, žil, neopustil ma. Na druhej strane
som sa bála, či ho nebolí aj to držanie ruky. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Jemne som mu prstami prechádzala po hánkach
a v duchu sa mu ospravedlňovala za všetko, čím si kvôli mne musel
prejsť. Nakoniec som si hlavu položila na matrac vedľa ruky, ktorú som stále
držala, vtisla mu na ňu jemný bozk a privrela oči. Slzy, ktoré mi opätovne
tiekli, zmáčali bielu plachtu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Započúvala som sa do Niallovho pravidelného dychu
a jednotvárneho pípania, ktoré sa ozývalo celou izbou. Po chvíli sa mi
zdalo, že sa zvuky zrýchlili a prestali byť také monotónne. Zdvihla som
hlavu a pozorne sa mu zadívala do tváre. Nič sa však nezmenilo. Odrazu si
ťažko povzdychol akoby ho niečo veľmi zabolelo a ja som už už chcela
vyletieť na chodbu a zháňať lekára. Bola som celá natočená k dverám,
keď sa však jeho doteraz nehybné prsty v mojej ruke pohli. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue?“ šepol tichučko. Chvíľu som si dokonca myslela, že
som si to len predstavila. Keď som ale znova uprela pohľad na jeho tvár,
mihalnice sa mu jemne trepotali, akoby bojoval s očnými viečkami, aby sa
otvorili. Jeho prsty obchytili tie moje a trocha ich stisli. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Niall!“ okamžite som stála pri ňom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue.“ Zopakoval. Ani som nedúfala, že ten krásny zvuk,
keď vyslovuje moje meno, budem počuť tak skoro. Hlas mal však slabý a zachrípnutý
pravdepodobne od anestézie. Podarilo sa mu otvoriť oči.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Pšššt, som tu, pri tebe. Tíško, nemal by si sa namáhať
rozprávaním.“ Hľadeli sme si do očí a ja som ho voľnou rukou hladkala po
vlasoch. Odvážila som sa aj vtisnúť mu malý bozk na čelo. Stisk jeho ruky ešte
zosilnel a ja som vedela, že sa cíti trošku lepšie. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je mi to tak ľúto. Keby nie mňa, nemusel si tu teraz
byť.“ Ospravedlňovala som sa mu. Prístroj na druhej strane postele signalizoval,
že sa Niallovi prudko zvýšil tep.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Na toto ani nemysli. Nie je to ani v najmenšom tvoja
vina. Je to vina toho, čo do mňa narazil, nikoho iného.“ Naliehavo šepkal. Jeho
slová ma nijako neupokojili, no bola som rada, že nemá poranený mozog, že si pamätá,
čo sa stalo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Škoda, že tvoja mama s bratom nezdieľajú rovnaký
názor.“ Zamrmlala som si pre seba. Niallov pulz bol ešte rýchlejší. Damn, asi
som to nepovedala tak ticho, ako som plánovala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Niall, upokoj sa, prepáč. Ja im to nezazlievam a rozumiem
im.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemajú právo ťa takto obviňovať.“ Zasyčal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Určite to nemysleli zle.“ Ubezpečovala som nás oboch.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Teraz sa pokús upokojiť a opäť zaspať, dobre? Budeme
mať kopec času zhovárať sa o tom neskôr, keď sa zotavíš.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Chcem byť s tebou. Nechcem spať.“ Oči mu však
zradne zaklipkali, šialené pípanie sa umierňovalo. Usmiala som sa. Aj napriek
zraneniam vyzeral ako malý chlapček, ktorý chce silou mocou dopozerať obľúbenú
rozprávku. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nikam neodchádzam. Až kým ma odtiaľ nevyhodíš ty alebo
niekto iný.“ Brnkla som mu po nose. Kútiky úst sa mu zdvihli v pokrivenom úsmeve.
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ľúbim ťa.“ Telom mi prešlo príjemné teplo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja teba viac.“ Šepla som mu späť. Končekmi prstov som mu
jemne prešla po líci. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi je preňho frustrujúce, že
sa nemôže hýbať.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak veľmi by som si ťa chcel teraz privinúť, pobozkať
ťa.“ V kútikoch očí sa mu objavili slzy. Tie moje sa tiež začali tlačiť na
povrch. Zakázala som si však pred Niallom plakať.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Počúvaj lekárov, riaď sa tým, čo ti budú hovoriť a čoskoro
budeš v poriadku. Nebude to trvať dlho a všetko sa vráti do starých
koľají, uvidíš. Spolu to zvládneme. A teraz už naozaj spi. Potrebuješ oddychovať,
máš za sebou ťažkú nehodu a ešte ťažšiu operáciu. Tvoje telo sa potrebuje z toho
šoku spamätať.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budeš tu?“ ustráchane sa opýtal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Kam inam by som šla, blázonko?“ ten tón v jeho hlase
ma úplne dostal. Stislo mi srdce. Slabulinko sa usmial a zavrel oči. Ešte
chvíľu som nad ním stála, až kým sa jeho dych neustálil. Keď som si bola istá,
že spí, sadla som si na stoličku. Kŕčovito držal moju ruku a ja som z neho
nespúšťala pohľad.<o:p></o:p></div>
<br />
<div class="MsoNoSpacing">
Stále mohli nastať rôzne komplikácie. Mohlo sa mu
prihoršiť z čohokoľvek. Život je nevyspytateľný a Niallov zdravotný
stav považovaný za stabilizovaný, no vážny. Bude mnou zmietať neistota až pokým
ho nebudem mať doma bez jediného škrabanca či modriny. <o:p></o:p></div>
</div>
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-46632895096843683672013-11-10T18:00:00.000+01:002013-11-23T19:59:51.035+01:00100th ArticlePo necelom roku, čo funguje tento blog, vám píšem stý príspevok. O čom? Dlho som nad tým rozmýšľala. Nenapadlo ma nič originálne ani super skvelé, mnohé z vás to asi ani nebude baviť čítať, no uvedomila som si, že ani jeden článok tu nie je o mne. No, vlastné všetky články sú o mne, ale myslím tak, že som nikdy nevenovala článok môjmu predstavovaniu. Neviem, či to má teraz ešte zmysel, keďže sa s väčšinou čitateliek poznám aj mimo blog, no stále vo mne nezhasína nádej, že sem chodí okrem nich aj niekto iný.<br />
Takže...<br />
<a name='more'></a><br />
Moje meno vám asi (určite) prezradila miniaplikácia WeHeartIt vľavo hore (alebo je teraz niekde vedľa príspevku, to je jedno, proste je vľavo). Ak čítate čo píšem, tak vám musí byť zrejmé aj to, že som vysokoškolská študentka. Mojou budúcou alma mater je Masarykova univerzita v Brne, odbor Informační studia a knihovnictví, spadajúci pod Filozofickú fakultu (raz neviem poriadne vysvetliť, čo vlastne študujem, ak by to niekoho zaujímalo tu je <a href="http://www.muni.cz/study/fields/7179?lang=cs" target="_blank">LINK</a> s definíciou). Predtým som chodila na osemročné gymnázium v Poprade, preto ako devätnásťročná študujem druhý ročník. Pre nás to asi nie je nič neobvyklé, no Čechom z toho padajú oči z jamôk.<br />
Inak pochádzam zo zapadnutej dediny spod Tatier, ktorá je na skok od Popradu, no ešte bližšie je Slovenský raj, ktorý je fakt rajom, ak tam niekto ešte nebol, vrelo odporúčam. Teraz však žijem v mojom sníkovom meste, v Brne, do ktorého som sa bezpodmienečne zamilovala pred piatimi rokmi, keď som tu bola prvý krát. Vtedy som sa tiež rozhodla, že tu pôjdem študovať za každú cenu. Keď som sa 11. mája 2012 dozvedela, že som prijatá na oba odbory, na ktoré som podala prihlášku, šťastnejšia som snáď byť nemohla. Vykašľala som sa na prijímačky v Nitre a spokojne som tu 15. septembra spolu zo všetkými potrebnými vecami docestovala.<br />
Odvtedy ubehlo veľa času, obrovské množstvo vecí sa zmenilo, no moja radosť z toho, že som tu, nepoľavila. Užívam si vysokoškolský život, ktorého sa rozhodne netreba báť, ale treba sa naň tešiť, a tak trošku si žijem svoj sen.<br />
Raz neviem svoju osobu charakterizovať prídavnými menami. Viem, že som šťastná, spokojná a podobne, ale toto nie je opis mojej osobnosti, ale momentálneho stavu. Názor na mňa si teda musíte spraviť samé.<br />
Môžem vám sem ale hodiť aspoň ten fyzický popis. Mám okolo 180 cm, zelené oči, okrúhlu tvár a tmavé vlasy, ktorých prirodzená farba je tmavohnedá. Teraz však ťahajú dočervena vďaka môjmu šampónovému experimentovaniu, konce sú svetlejšie z môjho ombre pokusu, momentálne teda naozaj červené. Sú tak nejako kučeravo-rovno-vlnité, neviem to jednoznačne povedať. Moju postavu by ste ani vo sne nepočastovali slovami ako príťažlivá, atraktívna a podobne, tiež ju však neviem nejako lepšie popísať.<br />
Medzi veci/činnosti, ktoré zbožňujem, patrí čítanie, písanie (bohužiaľ už nie tak veľmi, ako tomu bolo kedysi), prechádzky mestom, vôňa kníh, anjeli, vozenie sa v šalinách (ejkejej brnenské električky), varenie, ranná káva, bylinkové čaje, jedlo, hudba, oheň, hviezdy alebo aj obloha všeobecne, pivo, slnko, sneh, snívanie a v neposlednom rade moji kamaráti, ak by som mala vymenovať aspoň niektoré.<br />
Naopak veci/činnosti, ktoré nemám rada sú napríklad nakupovanie (ponákupné depresie z toho, že mi nič nesedelo, check), sebaľútosť (i keď to sem tam príde aj na mňa), zvaľovanie viny na druhých (yes! najviac "cenená" vlastnosť na ľuďoch, len nech ja nie som za debila, som predsa ten ublížený), jeseň, hmla, nemčina, hnedá farba, povýšeneckosť a neviem čo ešte, určite je toho viac, len si neviem spomenúť.<br />
Ešte vám sem dám pár RandomFacts a končím, lebo je to nejaké dlhé. Na všetky prípadné otázky vám veľmi rada odpoviem, pýtajte sa v komentároch, tam nájdete aj svoje odpovede.<br />
<br />
<ul>
<li>Mám úchylku v lakoch na nechty a v nechtoch všeobecne.</li>
<li>Fajčím a nie som na to pyšná.</li>
<li>Idem do kolien z ľudí, ktorí dobre voňajú, hlavne ak voňajú za avivážou.</li>
<li>Chcela som ísť študovať psychológiu, prihlášku som si však podala na manažment a ISK.</li>
<li>Môj otec je policajt.</li>
<li>Mám ružový telefón.</li>
<li>Radosť mi dokáže spraviť kadejaká maličkosť.</li>
<li>Kvôli počtu návštev a počtu komentárov si myslím, že môj blog stojí za holú makovú.</li>
<li>Niekedy si myslím, že aj ja stojím za holú makovú.</li>
<li>Môj najobľúbenejší kvet je orgován, kvôli jeho vôni.</li>
<li>Práve čítam Ženy od Charlesa Bukowskeho.</li>
<li>Väčšinu môjho šatníka tvoria veci modrej a sivej farby.</li>
<li>Mojou najnovšou láskou je DJ Wich.</li>
<li>Mám dvoch bratov a tých najlepších kamarátov na svete.</li>
<li>Nejem po siedmej večer.</li>
<li>Môj <a href="https://www.facebook.com/zuzana.kunova.7" target="_blank"><b>Facebook</b></a>.</li>
<li>Môj <a href="https://twitter.com/ZuzankaKunova" target="_blank"><b>Twitter</b></a>.</li>
</ul>
<b>Lots Of Love, Ladies ♥♥♥</b>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com18tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-16490519833659701532013-11-09T01:29:00.002+01:002013-11-23T20:00:05.656+01:00Irresistable<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<em>...lebo som mala fakt nanič deň a túto myšlienku som proste potrebovala dostať z hlavy...</em></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Mal to byť len jeden ďalší nudný piatkový deň
v škole. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ráno som vstala, hodila sprchu, najedla sa, vypila kávu
a ledva dobehla na autobus. Do školy som tiež prišla len tak tak. Vonku
pršalo a moje poctivo vyžehlené vlasy stáli na všetky strany, ešte sa mi roztiekol
aj make-up.<br />
<a name='more'></a> </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vzdala som všetku moju snahu vyzerať v ten deň
dobre. Zastavila som sa na toaletách, zmyla som zo seba zvyšky maskary
a mokrých vlasov zaplietla vrkoč, aby som aspoň trochu vyzerala ako
človek. Snažila som sa spraviť maximum, ale veľmi to nepomohlo. Porazenecky som
opustila miestnosť a vydala sa do učebne. Opäť som prišla neskoro. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Všetci moji spolužiaci na mňa upreli pohľad, keď som
otvorila dvere a vkročila dnu. Cítila som, ako mi do tváre stúpa horúčava
a presne som vedela, ako musím v tej chvíli vyzerať, červená od
korienkov vlasov až po končeky prstov. Krátko som kývla učiteľke na pozdrav
a so sklonenou hlavou som sa presunula do zadnej časti posluchárne. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ani raz som sa nepozrela po triede, no vedela som, že tam
sedí. Cítila som to, cítila som jeho prítomnosť. Samej mi to znelo ako
z gýčového romantického filmu alebo knihy, no bolo to tak. To napätie,
ktoré som cítila, keď bol v mojej blízkosti sa nedalo ignorovať ani
prehliadnuť. Cítil on niečo podobné? Silno som o tom pochybovala.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Sadla som si a až vtedy si dovolila rozhliadnuť sa
po ľuďoch predo mnou. Jeho husté čierne vlasy som si všimla ako prvé. Hlavu mal
pootočenú mojim smerom, no nie celkom. Všimla som si však, ako na mňa pozerá
kútikom oka. Alebo sa mi to len zdalo?</div>
<div class="MsoNoSpacing">
On bol tým dôvodom, prečo som si v piatky dávala tak
záležať na svojom vzhľade. Chcela som pred ním vyzerať dobre, chcela som aby si
ma všimol, chcela som ho zaujať. Prešli však dva mesiace a nič sa
nezmenilo, neprehodila som s ním za celý ten čas ani slovo. Dovolila som
si hádzať po ňom kradmé pohľady, to bolo všetko. Nikdy som nebola z tých
odvážnych, sebavedomých dievčat. Nevedela som ho „zbaliť“, flirtovať s ním,
dokonca som sa neodvážila dať sa s ním ani do reči. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Prednášky pomaly plynuli. Prestávky som trávila
rozprávaním sa so spolužiačkami, hodiny čítaním knihy. Výklad som počúvala len
výnimočne. Oči mi často odbiehali k miestu, kde sedel. Na pol oka som
pozorovala, ako sa baví s dievčaťom a chlapcom, čo sedeli pri ňom.
Trochu ma pichol osteň žiarlivosti. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Čo to so mnou do pekla je? Veď ho ani nepoznám...akoto,
že ma tak priťahuje? Prečo mám taký silný pocit, že sa zamilovávam? Znova.
Presne rovnako bolestivým spôsobom, ako to bolo naposledy. Martina som vtedy
tiež najskôr nevedela vyhnať z hlavy. Skončilo to zlomeným srdcom. Tým
mojim, keď sa zasnúbil s inou. Jeho som však poznala aspoň trocha. Avšak
ten pocit, čo som mala, keď som sa naňho pozrela je tak podobný tomuto...</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zrazu do mňa vošiel neuveriteľný hnev. Prečo som len taká
sprostá? Prečo som dovolila, aby to zašlo až tak ďaleko? To mi nestačilo, že som
sa z Martina spamätávala skoro rok? A to som sa s ním ledva
rozprávala. Týchto platonických lások mám plné zuby. Rovnako, ako mám plné zuby
aj seba, svojej hlavy, svojho srdca a svojho primitívneho detského
správania. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zdvihol sa mi žalúdok. Ani neviem ako som vybehla
z triedy. Oči sa mi už zalievali slzami. Začala som si nadávať ešte viac.
Dobehla som na toalety a predklonila sa nad misu. Nič sa však nedialo.
Chvíľu som tam stála a rukami sa podopierala bočných stien. Asi po minúte
som vyšla z kabínky. Bez toho, aby som sa pozrela na svoj odraz
v zrkadle som si opláchla tvár studenou vodou. Dúfala som, že to zmierni
začervenanie a opuch očí, ktoré tých pár sĺz určite spôsobilo. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vyšla som z dverí a do niekoho som narazila.
Telom mi prešiel silný impulz a ja som nemusela dvakrát uvažovať, kto to
bol. Do nosa mi vošla vôňa jeho vody po holení. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„P-p-prepáč.“ Vykoktala som tak ticho, že som si ani
nebola istá, či to vôbec počul. Obišla som ho s úmyslom pokračovať
v ceste.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Počkaj! Si v poriadku?“ chytil ma za ruku, keď som
bola od neho vzdialená asi na dva kroky. Prudko mnou trhlo, keď mnou pri tom
dotyku prešiel ešte silnejší prúd energie. Celé vnútro sa mi roztriaslo
a takmer ma zradili vlastné kolená. Nesmelo som vzhliadla k jeho
tvári. Jeho pohľad smeroval k našim spojeným rukám. Žeby aj on niečo
cítil? Čo najskôr som sa tej myšlienky striasla. Prestaň. Byť. Naivná!!</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Som v pohode.“ Vytrhla som si ruku z tej jeho
skôr, ako tá situácia začala byť ešte trápnejšia. S hraným pokojom som
odkráčala späť do učebne, cítiac na sebe jeho pohľad. Sadla som si na svoje
miesto, ignorujúc zvedavé pohľady spolužiakov. Zaborila som oči do knihy
a nezdvihla som ich ani keď sa asi dve minúty na to otvorili dvere. To som
tú jednu vetu čítala už pätnásty krát.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Silou vôle som sa snažila urýchliť čas, nech mám už
konečne tento sprostý deň za sebou. V hlave som si predstavovala prázdny
byt a vaňu plnú vody s voňavými bublinkami navrchu len aby som sa
trochu upokojila. Takmer som cítila dotyk horúcej vody na mojej pokožke. Nevedela
som sa dočkať, ako do tej vody dnes naozaj vleziem, pustím si hudbu
a nechám všetky starosti aspoň na chvíľu za sebou. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„....ak teda nemáte ďalšie otázky, ďakujem vám za
pozornosť, uvidíme sa o týždeň.“ Moje prosby boli vyslyšané a konečne
učiteľ vyriekol tú dobre známu vetu. Pozbierala som si svoje veci, pozdravila sa
dvom dievčatám, ktoré sedeli vedľa mňa a zmizla som z triedy.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď som vyšla zo školy, zhlboka som sa nadýchla. Von už
bola tma, no aspoň nepršalo. Do uší som si založila slúchadlá a rýchlym
krokom sa vydala k autobusovej zastávke. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Prvý song nebol ani v polovici, keď som periférnym
videním zachytila osobu kráčajúcu vedľa mňa. Pozerala som do zeme a ako
prvé mi do očí udreli čierne kožené topánky nad kotníky. Strácali sa
v nich bordové nohavice, ktoré vykúkali spod sivého kabáta. Vedela som, že
nad bielym šálom bude vytŕčať čierna štica. Vybrala som si z uší
slúchadlá.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj. Chcel som sa ti ospravedlniť za to, ako som dnes
do teba vrazil.“ Prehovoril. Niekto si zo mňa snáď uťahuje. Kde je skrytá
kamera? To dnes toho nebolo už dosť?</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To vôbec nestojí za reč. Také veci sa predsa stávajú,
nie?“ rozpačito som sa zasmiala. Nastalo trápne ticho. Myslela som, že sa
prepadnem pod zem. V tichosti sme došli až k zastávke.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vlastne...vadilo by ti, keby ťa odprevadím domov?“
zarazene som uprela svoje hnedé oči do tých jeho modrých. Nevyzeral, že by
žartoval. Svoju otázku myslel tak, ako ju položil. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nebývaš na opačnej strane?“ vyletelo zo mňa.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Teda, všimla som si, že zvykneš stávať na tej druhej zastávke,
kým ja čakám na tej mojej.“ Dodala som rýchlo. Čo som komu urobila?</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja som len myslel...popravde ani neviem, čo som si
myslel. Zabudni na to.“ Otočil sa na odchod. Hm, toto som pokašľala, a to
poriadne. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budem rada, ak ma odprevadíš domov.“ fakt som to
povedala? Trochu zaváhal, no otočil sa späť ku mne. Tvár mu zdobil hanblivý
úsmev, ale oči prejavovali nefalšovanú radosť. Takže som si to naozaj len
nepomyslela, počul ma, povedala som to nahlas.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ak ťa to má obťažovať alebo niečo..“ </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neobťažuje ma to.“ Ani v najmenšom! Práve naopak. Celé
moje vnútro plesalo, ako by ma to mohlo obťažovať? </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Usmial sa na mňa. Ale ako sa na mňa usmial! V lícach
sa mu vytvorili takmer nepatrné jamky a celá jeho tvár pôsobila až detsky.
Mala som pocit, že sa mi to sníva. Toto predsa nemohlo byť reálne. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Prišiel autobus. Nastúpili sme dovnútra, no už si nebolo
kde sadnúť. Ostali sme teda stáť neďaleko dverí, držiac sa len železnej tyče.
Opäť medzi nami panovalo ticho, no už mi neprišlo ani trochu trápne. Bolo to
také to príjemné, prijateľné ticho. Nevedela som, na čo myslí on, ja som však
myslela naňho. Na to, čo sa tu teraz deje, či to fakt môže niečo znamenať.
Spoliehať som sa na to rozhodne nechcela.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Autobus prudko pribrzdil a mňa odhodilo dozadu
a následne dopredu. Druhý krát v ten deň som narazila do jeho hrude.
Inštinktívne ma prichytil voľnou rukou okolo pása. Zastali sme, no on ma stále
nepúšťal. Pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. Srdce mi búchalo až niekde
v krku. Po chvíľke neistoty som sa uvoľnila a oprela sa oňho. Hlava
mi presne zapadla pod jeho bradu. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, on zasa
zaboril nos do mojich vlasov. Sálalo z neho príjemné teplo. Privrela som
oči a nechala sa unášať pocitmi, ktoré<span style="mso-spacerun: yes;">
</span>vo mne táto chvíľa vyvolala. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Odtiahli sme sa od seba až keď sme museli vystupovať.
Vonku ma chytil za ruku a preplietol naše prsty. Silno som mu stisla ruku.
Jeho dlhé prsty pevne oblapili tú moju. Jemne mi prechádzal po hánkach, ani
jeden z nás stále nič nevravel. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Cesta k môjmu vchodu netrvala dlho. Čo teraz? Ako sa
rozlúčia? Prečo to bolo celé také čudné, no zároveň jej to prišlo úplne
prirodzené? Čo sa to tu odohrávalo? Nevyznala som sa sama v sebe.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak tu bývam.“ Prehodila som akoby mimochodom. Zdvihol
hlavu a premeral si panelák od hora až dole. Pohľadom sa zastavil na mojej
tvári. Oči mu žiarili. Len takto zblízka a vďaka svetlu, ktoré svietilo
pri dverách bolo vidieť, že nemajú len čisto modrú farbu, ako som si doteraz
myslela, ale okraj dúhovky je trocha do zelena. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Malý moment sme si len tak pozerali do očí. Potom som sa
z ničoho nič postavila na špičky, privrela oči a vtisla mu pusu na
jeho krásne krojené plné pery. Neviem, prečo som to spravila, jednoducho mi to
prišlo správne. Roztvorila som oči a pozorovala jeho reakciu. Jeho
zreničky boli rozšírené a zdal sa mi trochu vystrašený. Jeho teplá dlaň sa
však zakrátko dotkla môjho studeného líca a pritiahla moje pery k tým
jeho. Bozkával ma nežne, cítila som sa neopísateľne. V hlave mi búchali
ohňostroje, nohy sa mi podlamovali, srdce divo búšilo. Myslela som len na jeho
blízkosť, na nič iné. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nakoniec si oprel čelo o to moje. Sťažka dýchal,
jeho sladký dych ovieval moju tvár.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Čo sa to deje? Čo si to so mnou porobila?“ potichu sa
zasmial.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To isté som sa chcela opýtať ja teba.“ Šepla som.
Pokrútil hlavou, úsmev mu neschádzal z tváre.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budem musieť ísť.“ Zvážnel, znel až sklamane. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Uvidíme sa zajtra?“ opýtal sa ešte.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nemám na pláne nič.“</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak ťa pozývam na obed. Zajtra ťa tu budem
o dvanástej čakať.“ V lícach sa mu opäť objavili jamky.
S úsmevom som prikývla. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobrú noc, kráska. Spi sladko.“ Vtisol mi bozk na čelo,
otočil sa a kráčal späť chodníkom, ktorým sme prišli. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobrú noc.“ Povedala som. Venoval mi ešte jeden úsmev
a zmizol za rohom.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vošla som do bytovky a výťahom sa vyviezla na štvrté
poschodie. Odomkla som byt a vstúpila dnu. Zavrela som za sebou dvere a zviezla
som sa po nich na zem. Celé to na mňa doľahlo. Chcelo sa mi spievať, kričať,
tancovať, no nedokázala som sa z tej zeme pohnúť. Môjmu mozgu stále
nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Celá som sa triasla. Skúmavo som si prstami
prešla po perách, na ktorých som ešte pred pár minútami cítila tie jeho. Bola to
pravda. Naozaj sa to všetko z nejakého nepochopiteľného dôvodu stalo. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vyskočila som z podlahy a ako šialená od
šťastia vykríkla. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
Takto nezvyčajne sa mi začal nový, lepší život.</div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-54335089201744335562013-11-06T17:53:00.002+01:002013-11-23T20:00:22.299+01:00Fate In Motion<div class="MsoNoSpacing">
<i>Pôvodne to mal byť celý príbeh, ale momentálne je všetko, čo čítam o Harrym a navyše mi to prišlo veľmi veľmi mainstreamové, tak som to upravila do jednodielovky ;) </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Koniec je otvorený, tak ak bude záujem, možno sa tomu trochu povenujem a predsalen sa to dočká pokračovania..asi to nechám na vás, v komentároch názor? O:)</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Laura sa náhlila na hodinu psychológie. Dnes to mala byť
už jej piata prednáška. Taká unavená a vyšťavená sa snáď ešte nikdy
necítila. Von sa už ochladilo a studený vietor jej prefukoval len tenkú
bundu, ktorú mala na sebe. Mohla s tým rátať. Nemala sa nechať oklamať
raňajším slnkom. V októbri je teplo už len zriedkavo. Ešte jej aj žalúdok
nepekne vyhrával. Okrem raňajok dnes nič nejedla, a to bolo šesť hodín večer.<br />
<a name='more'></a><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pritiahla si bundu tuhšie ku krku a ešte trochu
zrýchlila. Nechcela meškať na svoju obľúbenú prednášku. Keby tak nemala rada
psychológiu, teraz by už ležala doma a napchávala sa do prasknutia.
Vlastne dnes by možno už spala, pretože sa ledva držala na nohách. V duchu si
zanadávala. Bolo jej to treba? <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Spoza rohu niekto vybehol a sotil do nej. Všetky
knihy, zošity a papiere, ktoré mala v rukách sa jej rozsypali po
chodníku. A to si myslela, že dnes to už nemôže byť horšie. Zjavne sa
trochu prerátala. Laura dotyčnej osobe nestála ani za to, aby sa jej
ospravedlnila. Bolo jej do plaču. Dnes už naozaj nevládala. S hlasným
povzdychom sa sklonila a začala zbierať všetko, čo bolo v dosahu.
Vietor jej rozfúkal niekoľko papierov, no ona sa najskôr sústredila na knihy
a zošity. Ostatok bude naháňať potom. A určite bude meškať. Ani
trochu sa jej to nepáčilo a rozhodne sa to nebude páčiť ani profesorovi
Bockovi. Oneskorencov vždy karhal a nejakým spôsobom si zakaždým zapamätal
ich tváre a mená. Uf. Radšej bola tá neviditeľná.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Dozbierala knihy a zošity a postavila sa. Mala
v pláne pustiť sa do zbierania papierov, no posledný už naháňal nejaký
chlapec. Všetky ostatné sa mu beleli v ruke. Stála tam ako tĺk
a pozorovala, ako pred ním ten jeden neposlušný list uteká, ako sa mu
nakoniec darí chytiť ho, ako sa spokojne usmeje a pomalým krokom sa
vyberie k nej. Nepohla sa z miesta. Nevedela, či ju viac šokovalo to,
že jej niekto pomáha a ešte sa pri tom aj usmieva alebo to, ako ten
chlapec vyzeral. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Odhadovala ho na niekoho v jej veku. Ladne kráčal
smerom k nej a ona si ho prezerala od hora dole, znova a znova. „Krásny“
bolo slabé slovo na vyjadrenie jeho vzhľadu. Bol vysoký a na prvý pohľad
dobre stavaný. Biele tričko, tmavomodrý sveter na gombíky a čierne
nohavice rozžarovali jeho dohneda opálenú pokožku. Krátke hnedé vlasy sa mu
trocha vlnili do čela a zvýrazňovali črty jeho tváre. Ostré rysy nosa, brady
a lícnych kostí boli zjemnené úsmevom, ktorý mu hral na pekne krojených
perách. Všetko to tvorilo dokonalú súhru spoločne s očami, ktoré si
všimla, keď sa pred ňou zastavil. Ovanula ju príjemná vôňa jeho parfému. V jeho
hlbokých tmavohnedých očiach mu svietilo malé nezbedné svetielko a zároveň
tam bolo niečo...niečo čo Laura nevedela pomenovať. Pocítila naliehavú potrebu
zistiť, čo to je. Prísť na to, čo tento chlapec skrýva.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Toto sa jej pri ľuďoch stávalo často. Chcela im vidieť až
do duše, chcela prežívať ich bolesť spolu s nimi, pomáhať im. Preto ju
psychológia tak bavila. Preto začala tento semester ľutovať, že nezmenila
odbor. Angličtina bola jej vášeň, ale psychológia ju skutočne napĺňala. Keď jej
ľudia dovolili nahliadnuť do ich vnútra a podelili sa s ňou
o svoje problémy, cítila, že má jej existencia zmysel. Bez toho si
pripadala ako nikto. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Predpokladám, že je to tvoje.“ Prehovoril neznámy.
Prikývla.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ďakujem.“ Pokúsila sa o úsmev. Keď si predstavila,
ako asi musí vyzerať, takmer jej prišlo zle. Strapatá, strhaná, v zúfalom
pokuse usmiať sa. Aspoňže vedela poďakovať. Na mieste toho chlapca by čo
najskôr zobrala nohy na plecia. No on stále stál oproti nej a usmieval sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ehm, naozaj ti ďakujem, no ponáhľam sa. Potrebuješ
niečo?“ zakoktala sa. Vyviedlo ju z miery, že si ju tak skúmavo prezeral.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dúfal som, že by si mi mohla pomôcť nájsť cestu do,“ strhol
sa, akoby sa zobudil zo sna a pozrel sa na ruku, kde mal perom niečo napísané „učebne
C12. Kampus je veľký a ešte som sa nestihol poriadne zorientovať. Ale ak
sa ponáhľaš, tak požiadam niekoho iného.“ Pokrčil plecami. Poobzerala sa naokolo.
Boli tam sami dvaja. Potom si spomenula, kam má vlastne namierené ona.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Psychológia s profesorom Bockom?“ opýtala sa
a on prikývol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Presne tam práve idem.“ Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril
a jej stislo srdce. <i>Malo by byť
trestné vyzerať tak dobre</i>, pomyslela si a zahryzla si do pery. Vykročila
ďalej po chodníku. On kráčal vedľa nej.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže študuješ psychológiu?“ spýtal sa jej. Pousmiala sa
nad jeho silným južanským prízvukom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Študujem angličtinu. Psychológia je skôr koníček.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aha. Prečo práve angličtinu?“ zaujímal sa ďalej.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je to môj rodný jazyk a som doňho tak trochu
zamilovaná.“ Odpovedala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Rodný jazyk? Nie si odtiaľto?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, som tu len na študijnom pobyte.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vôbec na tebe nepoznať, že nie si Talianka. Rozprávaš
bez prízvuku.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Otec je Talian, takže som v kontakte s týmto
jazykom od narodenia. On sa so mnou rozpráva po taliansky, mama po anglicky.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zmiešané manželstvo, čo?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bolo. Naši sa pred dvoma rokmi rozviedli.“ Vypadlo
z Laury. Zarazila sa. <i>Načo mu to
vykladám?</i> Ešte viac pridala do kroku. <i>Akoto,
že tam ešte nie sme?<o:p></o:p></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč, nevedel som. To mi je ľúto.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To je v poriadku, nemal si to odkiaľ vedieť. Svojím
spôsobom to bolo vykúpenie. Konečne prestali tie večné hádky.“ Slová z nej
padali sami. Nevedela ich zastaviť. Šlo to tak prirodzene. Nechápala tomu. Bol
pre ňu cudzí. A ona tieto veci nehovorila len na počkanie každému
okoloidúcemu. Bolo to jej súkromie. A to si od istého času starostlivo
strážila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
C12. Takmer sa tam rozbehla, len aby umlčala svoje ústa
pred prúdom slov, ktoré mu chcela ešte povedať. Nevedela si vysvetliť, čím to
je. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sme tu.“ Prehodila, rozrazila dvere a vošla do
učebne. Profesor Bock bol v strede vety, keď vtrhla dnu. Prebodol ju
pohľadom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aaa, vitajte. Lepšie neskoro, ako nikdy, že slečna..?“
spýtavo sa pozrel na Lauru.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lantieri.“ Doplnila jeho vetu. Cítila, ako sa jej do
tváre hrnie červeň.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak slečna Lantieri, nájdite si prosím mies...no, vidím,
že nie ste sama. Pán..?“ profesor zaregistroval aj druhého oneskorenca.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ferreri.“ Doplnil neznámy. Vtedy Lauru napadlo, že
nepozná ani jeho meno. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Slečna Lantieri, pán Ferreri, usaďte sa prosím. Ocenil
by som, keby ste nabudúce prišli na čas. Nemám veľmi rád, keď niekto ruší môj
výklad.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ospravedlňujem sa, ale...“ Laura sa snažila sformulovať
nejaké ospravedlnenie za neskorý príchod.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Poprosil som vás, aby ste si sadli.“ Prerušil ju
profesor, a tak sa zahanbená vybrala k prvému voľnému miestu, ktoré
zbadala. Snažila sa, aby bolo čo najviac ukryté niekde vzadu. Neznámy prešiel
okolo nej a sadol si rovno za ňu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže, predtým, než sme boli vyrušení, som spomínal
psychológiu osobnosti. Vie mi niekto stručne charakterizovať tento pojem?“ pár
rúk vystrelilo do vzduchu. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Slečna Lantieri?“ Laurina ruka ostala položená na
lavici, no aj tak zaznelo jej meno. Snažila sa rozpomenúť, čo o tom včera
pri príprave na túto prednášku čítala. Profesor začal niečo kresliť na tabuľu.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Psychológia osobnosti chápe človeka ako komplex. Skúma
jeho prežívanie a správanie, sleduje jeho reakcie, to, ako sa správa v
sociálnych situáciách a predpovedá, ako sa bude správať. Ďalej skúma, čo
ovplyvňuje rozvoj osobnosti , skúma štruktúru osobnosti a odchýlky od normy.“
Začula mrmlanie spoza nej. Zopakovala definíciu od slova do slova. Profesor sa
otočil smerom do triedy, pozrel priamo na ňu a usmial sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Výborne. Som rád, že ste si to doma naštudovali. Takže,
na tabuli máte nakreslenú schému štruktúry osobnosti. Určite ste sa s ňou
už niekedy stretli.“ Pokračoval vo výklade a Laura sa ponorila do stoličky
najviac ako vedela. Bála sa aj otočiť a poďakovať. Počúvala prednášku,
robila si poznámky a snažila sa byť neviditeľná. Za celú hodinu sa ledva
pohla. Našťastie sa jej už na nič nepýtal.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Po skončení sa pomaly zbierala zo svojho miesta. Nikam sa
neponáhľala. Vlastne, mala by sa ponáhľať do postele, ale akosi nemala síl. Na
lavicu dopadol niekoho tieň. Zdvihla pohľad.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja, len som sa ti chcel ospravedlniť, že si kvôli mne
meškala.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vďaka tebe som prišla ako tak na čas. Keby nie ty, tak
ešte doteraz naháňam tie papiere v tom vetre.“ Usmial sa. <i>On sa usmial kvôli niečomu, čo som povedala!</i><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„A ďakujem ti aj za tú definíciu. Dnes si jednoducho
môj záchranca.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To nestálo za reč.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale stálo. Bez teba by som dnes bola úplne nahratá.
A pokaziť si to u Bocka nie je žiadna výhra.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Všimol som si, že je to trochu...svojrázny pán.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je prísny, ale zároveň je absolútny odborník vo svojom
odbore. A s ľuďmi to vie.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aj to som mal možnosť vidieť.“ <i>Mizne mu vôbec niekedy ten úsmev z tváre?</i> Konečne sa Laura
dobalila. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prečo vlastne chodíš na psychológiu vyučovanú
v anglickom jazyku?“ napadlo ju. Bola si istá, že je Talian. Ten jeho
prízvuk a výzor... Nedávalo jej to zmysel. Vychádzali z triedy, on
v tesnom závese za ňou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Beriem tieto hodiny ako investíciu do budúcnosti. Keby
som niekedy chcel rozšíriť moje pôsobisko, slovná zásoba sa zíde.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže budúci psychológ, ak som dobre pochopila?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Stojí priamo pred tebou.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Skôr kráča vedľa mňa.“ Vracali sa po tom istom chodníku, ktorým sa pred
necelou hodinou náhlili na prednášku. Zrazu sa jej zachcelo žartovať. Už bola
v stave, keď bola únava taká silná, až jej dodávala energiu. Cítila sa ako
opitá. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre, tak kráča vedľa teba.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„A kam vlastne kráča?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Odpočívať.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobrá destinácia. Tam už trafíš?“ doberala si ho.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Odtiaľ som prišiel, tak snáď nájdem cestu späť.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Rozhodne ti budem držať palce. Ja ťa teraz opustím, idem
trochu iným smerom.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Môžem ťa odprevadiť?“ opýtal sa. Neodolala jeho úsmevu.
Prikývla.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale len ak mi niečo prezradíš.“ Spýtavo sa na ňu pozrel.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neviem, ako sa voláš. A cudzím ľuďom sa
nepatrí prezrádzať vlastné bydlisko.
Najmä, ak ide o ženy.“ Chytil sa za hlavu. Zastali.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč, veď ja som sa vlastne zabudol predstaviť.“
Ospravedlnil sa a napriahol k nej ruku. Preložila si knihy do ľavej
ruky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„David Ferreri.“ Mierne sa uklonil. Vložila svoju voľnú
ruku do tej jeho. Bol to ich prvý dotyk. Laure naskočila husia koža.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Laura Lantieri. Teší ma.“ Potriasli si rukami.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Potešenie je na mojej strane, Laura.“ Keď vyslovil jej
meno, trochu sa zatriasla. Znelo to tak...inak. Tak sladko, zbožne, krásne. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Bože, veď máš na sebe len tenkú bundu a už je
chladno.“ Zle si vysvetlil to, ako ju striaslo. Začal si rozopínať gombíky na
svetri. Ona pokračovala v ceste.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, mám to odtiaľ kúsok, to zvládnem.“ Neprestával s rozopínam
a už s ňou držal krok.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„David, myslím to vážne. Aj tak je ten sveter len rovnako
hrubý ako moja bunda.“ Stále namietala aj napriek tomu, že ju svojim spôsobom
ten sveter lákal. Keď si predstavila, ako ju bezvýhradne obklopuje jeho vôňa
a teplo...opäť ju striaslo. Všimol si to a pokrútil hlavou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je mi jedno, ako je to ďaleko. Nechcem, aby si
prechladla. Dnes som tvoj záchranca pamätáš?“ úspešne dobojoval s gombíkmi
a prehodil jej tmavomodrý sveter cez plecia. Z toho príjemného pocitu
sa jej zatočila hlava. Zahrialo ju to viac zvnútra ako zvonku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„A keď prechladneš ty, ako ma tým zachrániš?“
skonštatovala, keď ho striaslo pod náhlym nárazom studeného vetra. Kráčal len
v tenkom tričku. Našťastie už zbadala svoj internát.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„O mňa sa neboj, ja mám silný koreň.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nebodaj pochybuješ o tom mojom?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„To by som si nikdy nedovolil. Proste sa snažím byť
gentleman, nemôžeš to nechať tak?“ od srdca sa zasmiala.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč, nechcela som ti kaziť snahu. Mal si ma na to
upozorniť skôr. Niekedy mi pomalšie dochádza.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zistil som.“ Zamrmlal si pre seba a dúfal, že to
nepočula. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Héj.“ Buchla mu do ramena.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nechcel si byť náhodou gentleman? Toto sa nerobí.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Toto si nemala počuť.“ Zaškeril sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ty si to nemal povedať!“ naoko pobúrene mu odvetila.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Beriem späť.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslíš, že sa to dá len tak?“ naťahovala ho.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslím, že všetko sa dá.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja si myslím, že máš šťastie, že nie som urážlivá.
A momentálne som aj príliš unavená na hádku.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže dnes je vlastne môj šťastný deň?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Aj takto to môžeš brať.“ Zastavili pred internátom.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ďakujem za odprevadenie.“ Usmiala sa naňho
a podávala mu sveter.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja som ten, ktorý by mal ďakovať. Nebyť teba, asi by som
doteraz blúdil po areáli.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Určite by si sa nejako vynašiel. Na miesto odpočinku
trafíš?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je ho odtiaľto vidno, takže myslím, že sa nestratím.“
Ukázal rukou niekam k budovám doprava.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobrú noc, David.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobrú noc, Laura.“ Usmiali sa na seba a každý sa
vybral svojim smerom. Ona hore schodmi, on smerom, ktorý jej ukázal. Laura sa
usmievala. Nakoniec to dnes nebolo až také zlé. Otočila sa. Nedokázala si
uprieť ešte jeden pohľad naňho. Tiež sa otočil, usmial sa a zakýval jej.
Zdvihla ruku a odkývala mu. Telom jej prešlo krásne teplo. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vošla do internátu. Do izby sa takmer doplazila. Päť
poschodí jej dalo riadne zabrať. Bola nesmierne rada, že tam je sama, že spolubývajúca
včera odcestovala domov. Keby nebola taká premrznutá, tak ide rovno do postele,
no potrebovala sa trocha zohriať. V kúpeľni zo seba zhodila oblečenie a vošla
pod pariacu sa vodu, ktorá jej pomaly stekala po pokožke a uvoľňovala skrehnuté
časti tela. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Keď po desiatich minútach už ležala zababušená v perine,
nechala svojim myšlienkam voľným priechod. Myslela na Davida. Niečo sa v nej
dnes zlomilo a on jej dodal nádej. Začala veriť, že sa jej po pol roku
konečne podarí zbaviť tých zelených očí, ktoré ju prenasledovali vo dne v noci.
Že sa ráno prestane budiť s myšlienkami na tie dokonalé pery, ktoré ju
zvykli tak nežne bozkávať, na jamky v lícach, ktoré jej zakaždým vedeli
vyčariť úsmev na tvári, nech mala akúkoľvek zlú náladu. Možno prestanú aj sny,
ktoré boli jej nočnými morami, no zároveň aj najtajnejším prianím. Možno konečne
vypustí z hlavy myšlienky na to, aké to bolo dotýkať sa ho, cítiť jeho kučeravé
vlasy pod prstami, či počúvať prekrásne slová, ktoré jej zvykol šepkať, zatiaľ
čo ju jeho teplý dych ovieval na tvári. Možno sa zmieri s tým, že už nikdy
nebude spievať len pre ňu, že už nikdy nebude jej. Verila, že sa jej konečne
podarí zaplátať tú obrovskú dieru v srdci. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Nevedela, čím bola táto zmena spôsobená. Pol roka sa na
iného chlapa ani nepozrela. Nachádzala nejaké zvrátené potešenie v sebatrýznení,
v utápaní sa v žiali. Mala tak pocit, že je stále s ňou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Už to takto viac
nemôže pokračovať...dávno som ťa prestal milovať...našiel som si inú...<o:p></o:p></i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Prehrávali sa jej v hlave úryvky z ich posledného
rozhovoru, teda skôr jeho monológu. Harry bol taký zbabelý, že sa jej vtedy ani
len nepozrel do očí. Keď povedal čo chcel, jednoducho sa otočil a odišiel.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Je načase, aby ona spravila to isté. Aby sa otočila
chrbtom minulosti a začala žiť. Aby otvorila svoje srdce a myseľ a konečne
sa pohla ďalej. Len presťahovať sa nestačilo. Niečo jej našepkávalo, že David
bude ten dôvod, prečo jej život opäť dostane zmysel a ona sa postaví na nohy. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Kým Laura v posteli snívala o novom začiatku, na displeji mobilu, ktorý si nechala spolu s taškou v kuchyni, jej zablikala SMSka. </div>
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Je načase všetko ti vysvetliť. Už takto ďalej nevládzem. Nič z toho, čo som ti vtedy povedal nebola pravda. Mohli by sme sa stretnúť? Harry xx</i></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com14tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-44784189465861253022013-10-20T23:58:00.001+02:002013-11-23T20:00:41.082+01:00Cuz I can love you more than this 53<div class="MsoNoSpacing">
Na tej chodbe som strávila už asi dve hodiny, no mám
pocit, že som pritom zostarla najmenej o dva roky. Z operačnej sály
nikto nevyšiel, nikto sa na chodbe neobjavil. Bola som zúfalá. Teda, to je ešte
slabé slovo. Bola som na pokraji zrútenia. Tá neistota zo mňa vysávala všetku
energiu a už som pomaly prestávala veriť vlastnému sebapresviedčaniu, že
všetko bude dobré. Niks ma donútila vypiť aspoň pohár vody. Bez nej by som do
seba nedostala nič. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Začula som ruch a onedlho na to sa prirútili
chlapci.<br />
<a name='more'></a><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue! Niečo nové? Ešte stále tam je?“ pálil na mňa otázky
Harry.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Stále ho operujú.“ Na obsiahlejšiu odpoveď som sa
nezmohla.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie je tam už nejako dlho?“ nervózne sa opýtal Liam. Chlapci
sa začali rozrušene baviť medzi sebou, nahlas rozmýšľajúc, ako by mohli niečo
zistiť. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vtedy som si všimla menšiu pani so svetlohnedými vlasmi,
ktorú okolo ramien ochraniteľsky držal vyšší hnedovlasý chlap. Najprv som na tú
dvojicu nechápavo hľadela. Žene tiekli slzy a chlap vyzeral napäto. Keď sa
však moje oči stretli s pohľadom ženy, pochopila som, s kým mám tú
česť. Tá žiarivá modrá bola nenapodobniteľná. Bola to Niallova mama a jeho
brat. Mala by som ísť za nimi a predstaviť sa. Vykročila som smerom k nim,
no obaja sa v tom istom momente odtiahli. Skúsila som ešte jeden krok, no
aj oni postúpili o trochu ďalej. Niečia ruka ma chytila za plece.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue, asi by si ich mala teraz nechať tak.“ Povedal potichu
Zayn. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale prečo? Chcela som sa len zoznámiť a...“ zrazu som to
vedela. Vyčítala som mu to z očí. Obaja ma vinili za to, čo sa stalo
Niallovi. A ja som im to nemohla vyčítať. Samej mi to neraz napadlo, no
tvrdohlavo som zatláčala tú myšlienku do úzadia.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zviezla som sa po stene na podlahu, čelo si oprela o kolená
a nohy objala rukami. Toto bolo na mňa už priveľa. Chcela som vrieskať,
kričať, plakať, rozbíjať. Nevládala som sa však ani pohnúť. Svet mi zamrzol,
dianie okolo mňa sa spomalilo. <i>Ja za to
môžem. Osoba, ktorá pre mňa znamená všetko je teraz na pokraji smrti kvôli mne.
Keby nebolo mňa, letel by rovno do Írska a nič z toho by sa nestalo. </i>Zayn
si sadol vedľa mňa a snažil sa so mnou rozprávať, ja som ho však nepočula,
len som vedela, že tam je a že niečo hovorí. Niks taktiež pribehla, no ani
ona so mnou nepohla. Nemohla som, nedokázala som im odpovedať. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Bože, viem, že tam
niekde si a prosím ťa, veľmi ťa prosím, neber mi ho. Vezmi si radšej mňa,
lebo ak si vezmeš jeho, tak nás vezmeš oboch. Bez neho a s tým pocitom
viny by som nedokázala žiť. Bože, najviac ako len môžem ťa prosím, nech žije. Nech mu môžem ešte povedať, ako
veľmi ho milujem, čo pre mňa znamená a ako mi je to všetko ľúto. Bože prosím,
prosím, prosím...</i> <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Zachytila som prudké pohyby a hluk, tak som dvihla
hlavu. Všetci do jedného obkľúčili osobu v zelenom plášti. Vyskočila som
na nohy a pridala som sa k nim. Prvú polovicu konverzácie som
prepočula, no to najdôležitejšie ešte len prišlo.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Operácia sa vydarila, pán Horan je z najhoršieho vonku
a ak nenastanú žiadne komplikácie, o týždeň bude prepustený do
domácej starostlivosti.“ Po týchto slovách ma zasiahla prudká vlna úľavy. Zatočilo
sa mi od nej v hlave a moje vedomie ma na chvíľu opustilo. Ešte som
stihla poďakovať Bohu za to, že ma vypočul.<o:p></o:p><br />
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Precitla som až keď mi na tvári pristála spŕška ľadovej
vody. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Myslím, že sa preberá. Sue no tak, toto nám nerob, jeden
nás poteší, druhý vystraší.“ Prvé slová, ktoré som počula boli s Louisových
úst. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde som, prečo sa nado mnou skláňa
toľko hláv a prečo mám mokrú tvár. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Slečna, ste v poriadku? Koľko prstov vidíte?“ pýtal
sa ma doktor ukazujúc tri vystreté prsty.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tri.“ Vytlačila som zo seba a snažila sa zdvihnúť
zo zeme. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie nie, len nikam nechoďte. Myslím, že neuškodí, ak si
pôjdete chvíľu poležať na izbu. Nemáte najzdravšiu
farbu a máte veľmi slabý pulz.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja musím ísť za Niallom.“ Protestovala som a opäť sa
stavala na nohy. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zuz, mala by si ísť s doktorom. K Niallovi šla
jeho mama s bratom, nikoho iného k nemu teraz nepustia. A aj tak
len spí.“ Povedala mi Niks po slovensky.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ale ja ho chcem vidieť.“ Zanariekala som, oči plné sĺz. Musela
som sa sama presvedčiť, že je v poriadku.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Musíš sa dať najskôr sama dokopy. Niall je v pohode. Momentálne
je na tom asi aj lepšie, ako ty.“ Karhala ma Niks a ja som nemala na
výber, len som sa podriadila. Bolo mi jasné, že čím dlhšie budem odporovať, tým
viac sa bude odďaľovať moje stretnutie s Niallom. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Chlapci mi pomohli
postaviť sa a odprevadili ma do lôžkovej časti, ktorá sa nachádzala na tom istom poschodí. Doktor
ma ešte raz prezrel, Niks ma celý čas držala za ruku. Bola som vďačná, že je tu
so mnou. Bola mi veľkou oporou. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Udiali sa v poslednom čase nejaké neobvyklé zmeny
vo vašom zdravotnom stave? Nejaký zmeny v správaní? Čokoľvek neobyčajné?“ Pýtal
sa ma doktor. Pokrútila som hlavou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, len som v príliš veľkom strese. Je skúškové a dnes
toto...“ nedokázala som to ani pomenovať. Zdalo sa mi, akoby to bolo pred
mesiacom, čo mi Zayn volal. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Takže to nie je dlhodobejšie? Nestávalo sa vám, že vám
prišlo nevoľno, že ste pociťovali priveľkú potrebu jesť alebo nevysvetliteľnú
únavu? Čo menštruácia?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, všetko bolo v poriadku.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre, vyzerá to tak, že máte len preťažený organizmus a potrebujete
si poriadne oddýchnuť. Navyše ste stále
v miernom šoku. Musíte sa vyspať. Dám vám nejaké tabletky na spanie a bol
by som rád, keby ste aspoň túto noc ostali v nemocnici na pozorovanie.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ja mám zajtra skúšku a musím na nej byť.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Neodporúčam vám žiadne psychické vypätie najbližších 48hodín,
mohli by ste opäť skolabovať.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Al-“<o:p></o:p></div>
„Žiadne ale Zuz, nedovolím ti to. Pôjdem zajtra do školy
a nejako to utrasiem. Musíš oddychovať.“ Viac som nepovedala ani pol
slova. Pod dohľadom sestričky som prehltla dve okrúhle biele
tabletky a zapila ich vodou. Ešte som sa stihla za všetko poďakovať Niks a o dve
minúty som o sebe už nevedela.<br />
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com6tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-27186281773593269262013-10-20T10:51:00.002+02:002013-11-23T20:05:41.073+01:00You know that feeling ......keď ste psychicky na tom tak zle, až sa vám zle dýcha? ...keď sa radšej nebavíte s ľuďmi, lebo by ste im mohli ublížiť svojim správaním? ...keď ste si plne vedomí, že je to len vo vašej hlave a pomôcť si viete len vy sami? ...keď sa vám nechce pomaly ani žiť a každá činnosť vás stojí nadmerné úsilie? ...keď si nakoniec ľahnete do postele, pustíte hudbu a sústredíte sa len na to, aby ste aspoň na malú chvíľku prestali rozmýšľať...<br />
<a name='more'></a><br />
Ou yeah, taký ťažký stav tu už dlho nebol. Teda naposledy včera, ale myslím predtým. Občasné depky rýchlo prišli a ešte rýchlejšie odišli, no ešte pred dvanástimi hodinami som bola skalopevne presvedčená, že ten stav ma nikdy neopustí. Ani neviem, prečo vlastne. Nemám sa na čo sťažovať, takto spokojná so svojím životom som asi ešte nebola.<br />
Včera som však nič z toho nevidela, lepšie povedané nechcela vidieť. Sústredila som sa len a výlučne na to, čo chcem a nemám. Zlá, zlá vec, ktorú by som nemala robiť. Raz za čas neuškodí, len potom sa z nej ťažko spamätáva. Ťažko sa znovuuvedomuje všetko, čo v živote mám a čo ma robí šťastnou.<br />
To sú momenty, kedy mi slová nestačia, kedy potrebujem skutky. Tie však nemajú odkiaľ prísť. A tak len sedím a opakujem si, že aj tí ľudia majú radi mňa, nie len ja ich. Toľkokrát mi to predsa dokázali. Ale...<br />
A objaví sa "ale" a ja sa zas presviedčam o tom, že nie všetci ľudia sú rovnakí, že keď som tomu uverila predtým a ten človek ma sklamal a ublížil mi, tak to neznamená, že to spraví aj tento. Pochybnosti však nikdy nezmiznú úplne.<br />
A tak si teda žijem, snažiac sa príliš nerozmýšľať, kým trávim čas osamote, lebo to nerobí veľa dobroty. Zabúdam na to podstatné a zaoberám sa hlúposťami. Ako napríklad aj teraz rozoberám hovadiny a pritom som vám chcela oznámiť, že ešte dnes bude časť :) Dúfam, že vy sa máte dobre a takéto veci vás nemusia trápiť...<br />
Lots Of Love ♥Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com4tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-79354124457046743802013-10-11T22:07:00.001+02:002013-11-23T20:06:00.781+01:00Cuz I can love you more than this 52<div class="MsoNoSpacing">
<i>Na začiatok trocha krátke a trocha nanič, ale verím, že sa postupne rozpíšem a dostanem sa do toho. </i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<i>Ďakujem dievčatá, že tu stále ste, ľúbim vás! ♥♥♥</i></div>
<div class="MsoNoSpacing">
<br /></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Tresla som perom o stôl. Od rána mám zlý deň. Nič sa
mi nedarí, učivo sa mi nechce dostať do hlavy, som nervózna kvôli zajtrajšej
skúške, ešte nemám výsledok tej včerajšej a ani Niall sa mi už dva dni neozval.
Ani SMSka, nič. Viem, že má toho veľa, ale aspoň minútu na trápnu správu si
nájsť mohol, nie? Začínala som byť vytočená a zúfalá.<br />
<a name='more'></a> <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Oprela som sa lakťami o stôl a skryla tvár do
dlaní. Už nevládzem. Je mi z toho všetkého do plaču. Potrebujem ho pri
sebe, potrebujem, aby ma aspoň na chvíľu chytil do náručia a ubezpečil ma,
že všetko bude dobré, že to zvládnem. Nádych, výdych. Už len dva dni
a znova ho uvidím. Ten čas predsa len prešiel rýchlejšie, ako som dúfala.
Učenie mi ho skvelo vyplnilo, vlastne ani poriadne neviem, ako mi to prešlo.
Keď sa spätne obzriem, vyzerá to ako päť dní, čo som ho naposledy mala vedľa
seba, nie päť týždňov. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Mám pocit, že mi z toho všetkého už šibe. Už tri
týždne každý môj deň vyzerá rovnako. Ráno vstanem a ako prvé ma čaká prechádzka
s Bonnie. Potom sa vychystám do práce, posedím si tam do obeda, prídem
domov, kde na mňa opäť čaká Bonnie. Keď sa vrátim rozložím si knihy
a poznámky a učím sa do večera. Nakoniec si idem opäť prevetrať hlavu
vďaka Bon, potom mi zavolá Niall, Lil alebo rodičia, poprípade sa na chvíľu
vyvalím s Niks k telke a som rada, ak pri rozhovore alebo filme
rovno nezaspím. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Postavila som sa. V takej nálade som fakt nemohla
obsedieť. Čo idem robiť? Skontrolovala som telefón. Žiadne zmeškané hovory ani
neprečítané správy. Hodila som ho do šuplíka a ten hlasno zabuchla. Obišla
som celú izbu a otvorila okno. Ešte aj von pršalo. Na Londýn nič nezvyklé,
ale dnes by som dala neviem čo za to, aby vykuklo slnko. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Sadla som si na parapetu a zapálila si. Potrebovala
som upokojiť vlastné myšlienky. Dym, ktorý pravidelne vychádzal z mojich
úst, mi k tomu dopomohol. Potom som ešte chvíľu ostala civieť na ulicu
podo mnou. Bola prázdna, nikde ani živej duše, len niekde z diaľky sa
ozýval ruch mesta. Pred očami sa mi začali mihať spoločné chvíle
s Niallom. Tak veľmi mi chýbal! Nepamätám sa, že by som niekedy niekoho potrebovala
tak, ako potrebujem jeho práve teraz. Prudko ma pichlo pri srdci. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Pokrútila som hlavou. Musím sa učiť, nemám čas na takéto
úvahy. Zavrela som okno a opäť som si sadla ku knihám. Písmená mi však
lietali pred očami, nedokázala som sa sústrediť. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
V tom mi zazvonil mobil. Natešene som otvorila
šuplík a prijala hovor bez toho, aby som pozrela na meno volajúceho. Kto okrem
Nialla by mi predsa volal?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prosím?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ahoj Sue, to som ja.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Zayn?“ premkol ma divný pocit. Prečo mi volal Zayn?<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Preto ti volám. Niall mal nehodu.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„E-ešte raz?“ zakoktala som sa a bola som rada, že
sedím. Určite len žartoval.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Niall mal nehodu. Cestou do Írska ťa chcel prekvapiť a zastaviť
sa za tebou, tak letel s nami len do Londýna. Na križovatke do neho niekto
narazil.“ Prestala som počúvať, čo mi Zayn hovorí. Sedela som s otvorenými
ústami a civela pred seba do steny. <i>Niall
mal nehodu,</i> <i>Niall mal nehodu, Niall
mal nehodu, </i>ozývalo sa mi hlavou a ja som nebola schopná vydať zo seba
hláska. Vzrastala vo mne panika. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue? Si tam?“ precitla som až na zvuk môjho mena. <i>Dýchaj, </i>prizvukovala som si.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„S-som, čo si vravel?“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„My sme v už v Írsku, priletíme tak rýchlo, ako
sa bude dať. Čakáme už len na jeho rodinu. Je hospitalizovaný v Charing Cross
Hospital, malo by to byť niekde na polceste od letiska k tebe.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Charing Cross Hospital, mám to. Vieš aj niečo o jeho
stave?“ pomaly sa mi vracal zdravý rozum.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je na tom dosť zle, vnútorné krvácanie, pár polámaných
rebier. Práve by ho mali operovať.“ <i>Dosť zle</i>...<i>vnútorné krvácanie...dolámané rebrá...operovať...</i>zatočil
sa mi celý svet. Toto musí byť len zlý sen.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Teraz je to len na lekároch. Sestrička nás ubezpečila,
že spravia všetko, čo je v ich silách a že bude v poriadku. Ostáva
nám len veriť, modliť sa a čakať.“ Nevedela som, čo na to povedať. Musí byť
v poriadku, inú možnosť som si nepripúšťala. Keby sa mu niečo stalo, keby
operácia nevyšla, keby...nie, musím prestať na to čo i len myslieť. Musí byť
v poriadku. Počula som, ako na druhej strane linky niekto volá Zaynovo
meno.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue, musím ísť, lietadlo je pripravené. Vidíme sa v nemocnici,
budeme tam tak rýchlo, ako sa bude dať.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Dobre, ďakujem ti. A Zayn? Dávajte na seba pozor.“ Ozval
sa ťažký povzdych.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Budeme. Tak zatiaľ.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Ako v tranze som položila mobil na stôl. Celá som sa
triasla, čo som si uvedomila až teraz. Hlavu som zložila do dlaní a začali
mnou otriasať tiché vzlyky. Je v nemocnici, zranený. Kvôli mne. A ja som
sa ešte nedávno hnevala za to, že sa neozval. A teraz oňho môžem prísť.
Len tak, aby mi niekto tam hore dokázal, aká som hlúpa a nevďačná. Nie. Toto by
som nezvládla. Už len pomyslenie, že by som oňho mohla prísť ma zabíja. On bude
v poriadku. A ja musím ísť za ním, musím ho vidieť, musím sa uistiť,
že všetko bude dobré. Do tela sa mi dostal adrenalín a môj mozog začal
pracovať na dvesto percent.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Vstala som tak rázne, že stolička skončila na podlahe. No
mne to bolo jedno. Vzala som si tašku a nahádzala do nej potrebné veci. Mobil,
kľúče, peňaženku. Natiahla som na seba rifle, ktoré boli prevesené cez stoličku
a na vrch si dala tmavomodrú mikinu s kapucňou. Keď som vychádzala z izby,
zrazila som sa s Niks.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Sue! Len tak som prepínala programy, keď som sa to
dozvedela. Je mi to tak ľúto.“ Vpadla som rovno do jej náručia. Tuho som sa k nej
pritisla, no z mysle mi neschádzal jediný cieľ, ktorý som práve teraz
mala. Nemocnica. Niall.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ako je na tom? Ideš do nemocnice? Ak dve minúty počkáš,
pôjdem s tebou, hneď sa oblečiem a idem.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Nie, ty len ostaň doma a postaraj sa prosím o Bonnie.
Pred chvíľou mi volal Zayn, vraj na tom nie je bohvieako dobre. Práve by ho
mali operovať.“ Vysypala som zo seba a hrnula sa k dverám. Obula som
sa, keď sa ozvalo klopanie. Schmatla som kľučku a prudko potiahla k sebe,
div mi neostala v ruke aj s dverami. Stál za nimi Derek. Po mojom
náhlom otvorení vyzeral prekvapene a trochu vydesene. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Stalo sa niečo?“ opýtal sa.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prosím, povedz, že si tu autom.“ Vybafla som naňho ako
odpoveď. Len prikývol, zjavne neschopný inej odpovede. Spýtavo lietal pohľadom
zo mňa na Niks. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak to idem rozhodne s vami. A Bonnie tiež.“ Povedala
nekompromisne Niks, otočila sa a zmizla vo svojej izbe. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Povie mi niekto konečne, čo sa stalo? Kam ideme? Prečo vyzeráš,
akoby šlo o život?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Lebo o život ide!“ nechtiac som od nervov vybuchla.
Derek trochu cúvol.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Prepáč. Niall je v nemocnici, mal nehodu. Som z toho
dosť na nervy.“ Ospravedlnila som sa mu vzápätí. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Ach Sue, to ma mrzí, nevedel som. Je to vážne?“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Vraj dosť, akurát ho operujú.“ Derek si ma bez slova
privinul k sebe. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Určite bude v poriadku.“ povedal nakoniec a asi
sekundu na to vybehla z izby Niks, pripravená vyraziť. Derek ma pustil,
Niks pripla Bonnie na vodítko a vyrazili sme. Schody som brala po dvoch,
skoro som si vyvrtla členok. Nasadli sme do auta. Derek si sadol za volant a Niks
s Bonnie sa vopchali ku mne na zadné sedadlá. Niks ma objala jednou rukou
okolo ramien a ja som sa k nej prisunula bližšie. Bez slova som
pozerala von oknom a hladkala Bonnie, v hlave stále tie isté myšlienky.
Nedokázala som si odpustiť moje výčitky voči nemu z dnešného doobedia. Tú nehodu
mi bol fakt čert dlžen. <i>Len nech to dobre
dopadne, Bože prosím...</i><o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Auto doslova lietalo ulicami Londýna. Bol zázrak, že nás
niekde nestopli policajti. Približne o dvadsať minút sme z neho všetci
štyria vybehli do lejaku, ktorý nie a nie ustať. Na hlavu som si natiahla
kapucňu a vošla do nemocnice. Namierila som si to rovno k výťahom. V tom
som si spomenula, že Zayn mi nepovedal, kde presne mám Nialla hľadať. Už som sa
chcela otočiť a vrátiť sa späť na recepciu, keď ku mne prišla Niks.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Je to tretie poschodie, no budeš musieť čakať na chodbe.
Ešteže je Niall slávny a sestrička spoznala aj teba, inak by nás tam
nepustili. Derek musí kvôli Bonnie ostať von, ja idem s tebou hore. Nie! Nič
nechcem počuť.“ Zahriakla ma, keď videla, že idem protestovať. Nakoniec som len
sklonila hlavu a nastúpila do výťahu. Vyviezli sme sa hore a tam sme
si sadli do čakárne. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
Asi po dvoch minútach som sa postavila a začala sa
prechádzať hore dole. Nemohla som obsedieť ani obstáť. Celé moje vnútro bolo v kŕči
a ja som sa nevedela upokojiť. Chcela som už vedieť, či sa niečo zmenilo,
ako je na tom. Chcela som sa ubezpečiť, že všetko bude naozaj v poriadku. Môjmu
mozgu som zakázala produkovať katastrofické scenáre. <i>Všetko bude dobré</i>, opakovala som si. <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Donesiem ti niečo?“ vytrhla ma z myšlienok Niks, na
ktorú som takmer zabudla. Ticho sedela na stoličke a ustarane ma
pozorovala. Len som pokrútila hlavou.<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Môžeš ísť za Derekom, ja to tu zvládnem.“ <o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Tak na to zabudni. Samú ťa tu nenechám ani sekundu.“<o:p></o:p></div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Veď sa mi nič nestane.“ Namietala som.</div>
<div class="MsoNoSpacing">
„Chcem tu byť pri tebe, Derek to chápe. A aj tak už
pravdepodobne odišiel.“ Cítila som sa previnilo ešte aj preto. Derek určite
prišiel za Niks aby si užili pekný deň a ja som im ho takto skazila. <o:p></o:p></div>
Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com8tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-14487413317407741132013-10-11T17:23:00.002+02:002013-10-11T17:24:02.809+02:00So Let's Go Back To The Start.<h3 style="text-align: center;">
<b><a href="http://ivanablake.blogspot.sk/" target="_blank">Maybe This Is Only The Beginning</a></b></h3>
<div>
<br /></div>
Ladies! Jedna mrňatá prosba na vás, teda ak si to smiem dovoliť po tom, čo som tu na to tak dlho kašľala...Kliknite prosím na ten<b> link hore</b> a pravidelne navštevujte ten blog! Blog s prvým príbehom, ktorý som kedy čítala s chlapcami a ktorý pre mňa ešte stále ostáva najlepším (prepáčte dievčatá). Blog, kvôli ktorému som začala písať. Blog, vďaka ktorému som spoznala jedno malé drzé žieňa, ktoré ľúbim z celého srdca ♥. Tie písmenká pospájané do viet, ktoré idú z klávesnice toho ňuňavého stvorenia sú zázračné :)<br />
SILNO ODPORÚČAM!!!<br />
Možno ten blog už niektoré z vás poznajú, len bol zrušený a teraz je znova obnovený, tak to aj vám dávam do pozornosti :) Užite si ho, ja si tiež plánujem :)<br />
Lots Of Love ♥<br />
Btw, večer časť ;)Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-53127182798840694452013-10-09T18:59:00.001+02:002013-11-23T20:06:35.995+01:00Hello, Hello...Anybody Here?Tak som tu zas. O niečo múdrejšia, šťastnejšia, spokojnejšia, lenivejšia, milovanejšia, sklamanejšia, vyrovnanejšia a zaneprázdnenejšia. Veľa sa toho stalo, opäť som inde, ako som bola, no neľutujem ani jednu jedinú sekundu a ani tú najmenšiu zmenu.<br />
<a name='more'></a><br />
Niektorí ľudia odišli, iní prišli. Kolobeh funguje a po niečom dobrom príde po chvíli smútku niečo ešte lepšie. Začala som si viac vážiť každú sekundu, ktorá mi je daná, lebo nie, nič netrvá večne a to si čím ďalej tým viac uvedomujem.<br />
Dosť bolo blábol, prechádzam k pointe. Mala som fakt nabité prázdniny, takže som nemala času nazvyš a ak sa nejaký našiel, budem úprimná, nemala som chuť venovať ho blogu. Nemala som potrebu písať. Teraz som však späť vo svojom zvyčajnom kolobehu a chuť písať sa pomaly vracia, tak sa pýtam, či <b>má zmysel písať sem niečo? Dokončiť príbeh? Pamätá si ho ešte niekto vôbec? Chodí tu ešte niekto? </b><br />
Nie žeby som nemala čo s časom, no sľúbila som, že príbeh dokončím, tak sa pýtam, či sa mi to oplatí, či je niekto, kto na to čaká. Budem rada, ak sa vyjadríte do komentárov, aby som vedela, na čom som :) Vopred ďakujem :*<br />
Lots Of Love <b>♥</b><br />
<br />Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com12tag:blogger.com,1999:blog-2301779843111511931.post-32110327711298012572013-07-01T19:17:00.001+02:002013-11-23T20:07:28.740+01:00Hurt<div dir="ltr" style="text-align: center;">
<i>'</i><i>Keď</i><i> sa celý vzťah </i><i>nakoniec </i><i>zosype</i><i>, </i><i>práve </i><i>ten </i><i>ľahostajný </i><i>sa </i><i>cíti</i><i> </i><i>dotknutý a</i><i> </i><i>porazený</i>.' </div>
<div dir="ltr" style="text-align: center;">
- Jakub Petraník -</div>
<div dir="ltr" style="text-align: center;">
<br /></div>
<div dir="ltr">
Musela som sa s niekým podeliť o túto vetu. Toľko pravdy, koľko je v nej, sa tak často nevidí. Pre niekoho bezvýznamné spojenie hlások ma práve teraz brutálne zasiahlo. Toľkokrát som toto zažila na vlastnej koži, z pohľadu človeka, ktorý sa stará, toho, ktorému to ľahostajné naozaj nie je a o ktorom si každý myslí, že je úplne v poriadku, že mu je to jedno.</div>
<a name='more'></a> Najlepší je potom ten pocit, ktorý to vo vás zanechá. Že ste naozaj ten, ktorý ublížil najviac, že ten druhý bol v tom nevinne. Toto je asi hlavná príčina, prečo som tak strašne znechutená sama sebou. <br />
Práve teraz rozmýšľam, čo robiť, aby som sa toho pocitu zbavila. Asi sa mi to nikdy nepodarí, keďže sa s takýmto pristupom stretávam naozaj často a akosi som sa naučila dávať všetko za vinu samej sebe a hľadať chyby najskôr v sebe, až potom v druhých. Fuj. Je mi zle zo samej seba a rovnako aj z ľudí, ktorí ma obklopujú a aj z tých ostatných. <br />
Nechcem teraz nikoho urážať, ani tento príspevok nie je myslený na nikoho konkrétneho, len chcem ľudí upozorniť na to, čo robia a ako to vplýva na tých druhých. Lebo áno, aj tých sa to dotýka a často možno viac, ako vás. Nikomu nevidíme do hlavy, nevieme, ako reaguje a ako cíti tú a tú vec. Každý sme iný, každý berieme inak život, vzťahy, priateľstvá. Pre niekoho je dôležité to, pre iného zas tamto.<br />
To ale neznamená, že teraz budem mať pocit najväčšieho ublíženia ja. Len preto, že som na to doteraz kašľal, a zrazu som si uvedomil, čo to pre mňa vlastne znamená. Nikdy vás nenapadlo, že ten druhý si to môže uvedomovať dlhšie a viac, <u>a</u> tým trpieť intenzívnejšie? Že vaša bolesť naozaj nemusí byť tá najhoršia? To, že o tom človek nerozpráva, že sa na to nesťažuje neznamená, že to necíti. <br />
Prosím, zamyslite sa nad tým. Nad tou jednou bezvýznamnou vetou. Nad všetkými ľuďmi, ktorým ste tak možno neraz nevedome ublížili. <br />
Lots Of Love ♥Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/04740538503592734555noreply@blogger.com3