Cuz I can love you more than this 54

Zobudila som sa niekedy uprostred noci. Dezorientovaná, nemala som najmenšie tušenie, kde som, prečo tu som a čo sa stalo. V celej izbe bolo ticho a tma, bola som tam sama. Spoločnosť mi robili len štyri biele steny a hukot v hlave. Srdce mi bilo o čosi rýchlejšie ako zvyčajne. Chvíľu som len tak pozerala do stropu a pokúšala sa upokojiť zrýchlený tlkot srdca. Oči si zvykali na tmu. Potom som sa začala rozpamätávať. Všetky minulé udalosti sa ku mne vracali a premietali sa mi v hlave.

Ovládla ma jediná myšlienka, musím vidieť Nialla. Hneď. Vtedy ma zastavili, teraz sa im to nepodarí. Snažila som sa rozpamätať, kde presne som, ako som od neho asi ďaleko a ako sa k nemu dostať. Pomaly som sa posadila, ignorujúc bodajúcu bolesť v hlave. Rozhliadla som sa okolo seba. Na stolíku vedľa postele ležal môj telefón.

Chytila som ho do ruky a rozsvietila. Na displeji ukazovalo niečo po štvrtej ráno a oznam o prijatej SMS. Unavene som ju otvorila, pripravená ubezpečovať mojich rodičov, že som v poriadku. Dúfala som, že im Niks nič nepovedala, a keď už, tak sa boja preto, že som sa včera neozvala, ako mi dopadla skúška. Správa však nebola od nich, bola od Niks.

Asi ho budeš chcieť vidieť skôr, ako budú oficiálne návštevné hodiny ;) ste na rovnakom poschodí, pôjdeš stále vpravo, izba 375 xx

Je neuveriteľné, ako ma to dievča pozná. A to som si myslela, že sme sa odcudzili. Zjavne nie až tak, ako by sa zdalo. Neviem, ako jej oplatím to, čo pre mňa spravila za posledných 12 hodín. 12 najdlhších hodín v mojom živote.

Postavila som sa z postele neberúc ohľad na spánkom pokrkvané oblečenie. Telefón som si zastrčila do vrecka nohavíc a prešla ten kúsok k dverám. Ticho som ich otvorila a vykukla von. Na chodbe ostro svietilo svetlo, no nik tam nebol. S prižmúrenými očami som vyšla z izby. Ešte som sa ohliadla so snahou zapamätať si číslo izby, aby som vedela, kam sa mám vrátiť. Podľa inštrukcií z SMSky som sa vybrala doprava.

Zakrádala som sa po chodbe dúfajúc, že nestretnem nejakú sestričku alebo doktora na obhliadke. Pozorne som sledovala čísla izieb. Pri čísle 370 mi srdce začalo biť o čosi rýchlejšie. Čo keď v izbe bude ešte niekto? Napríklad Niallova mama alebo brat, prípadne sestrička alebo lekár? Túto možnosť som začala zvažovať až teraz a neviem, čo v takom prípade urobím. Za ten risk mi to však stálo.

Pomaly som stisla kľučku a pootvorila dvere tak, aby som uvidela dnu. Na stolíku bola rozsvietená malá lampička, ktorej svetlo ma ubezpečilo, že je izba, až na človeka ležiaceho na posteli, prázdna. Vkĺzla som teda dnu a zatvorila za sebou dvere. Oprela som sa chrbtom o ne a ešte raz pre istotu prezrela celú izbu. Pohľad sa mi nakoniec zastavil na Niallovi. Odlepila som sa od dverí a vykročila k posteli. Čím som bola bližšie, tým mi bolo ťažšie.

Miestnosť napĺňali zvuky pípajúcich prístrojov, ktoré kontrolovali jeho životné funkcie. Na prste mal štipec, ktorý mu meral tep, v ruke zapichnutú ihlu s hadičkou, cez ktorú doňho tiekla nejaká priesvitná tekutina. Nohu mal v sadre a celú vrchnú časť tela zabandažovanú. Na krku mal golier a celú tvár doráňanú, pod pravým okom sa mu skvel fialovozelený monokel a hadička mu viedla aj do nosa.

Opäť som sa rozplakala. Pohľad na to, v akom je stave a predstava, čo všetko si musel prežiť ma dostali. Slzy mi nehlučne tiekli po tvári aj kým som si sadala na stoličku k jeho posteli a chytila ho za ruku. Najradšej by som ho celého vyobjímala a vybozkávala, pretože tu stále bol, žil, neopustil ma. Na druhej strane som sa bála, či ho nebolí aj to držanie ruky.

Jemne som mu prstami prechádzala po hánkach a v duchu sa mu ospravedlňovala za všetko, čím si kvôli mne musel prejsť. Nakoniec som si hlavu položila na matrac vedľa ruky, ktorú som stále držala, vtisla mu na ňu jemný bozk a privrela oči. Slzy, ktoré mi opätovne tiekli, zmáčali bielu plachtu.

Započúvala som sa do Niallovho pravidelného dychu a jednotvárneho pípania, ktoré sa ozývalo celou izbou. Po chvíli sa mi zdalo, že sa zvuky zrýchlili a prestali byť také monotónne. Zdvihla som hlavu a pozorne sa mu zadívala do tváre. Nič sa však nezmenilo. Odrazu si ťažko povzdychol akoby ho niečo veľmi zabolelo a ja som už už chcela vyletieť na chodbu a zháňať lekára. Bola som celá natočená k dverám, keď sa však jeho doteraz nehybné prsty v mojej ruke pohli.

„Sue?“ šepol tichučko. Chvíľu som si dokonca myslela, že som si to len predstavila. Keď som ale znova uprela pohľad na jeho tvár, mihalnice sa mu jemne trepotali, akoby bojoval s očnými viečkami, aby sa otvorili. Jeho prsty obchytili tie moje a trocha ich stisli.

„Niall!“ okamžite som stála pri ňom.

„Sue.“ Zopakoval. Ani som nedúfala, že ten krásny zvuk, keď vyslovuje moje meno, budem počuť tak skoro. Hlas mal však slabý a zachrípnutý pravdepodobne od anestézie. Podarilo sa mu otvoriť oči.

„Pšššt, som tu, pri tebe. Tíško, nemal by si sa namáhať rozprávaním.“ Hľadeli sme si do očí a ja som ho voľnou rukou hladkala po vlasoch. Odvážila som sa aj vtisnúť mu malý bozk na čelo. Stisk jeho ruky ešte zosilnel a ja som vedela, že sa cíti trošku lepšie.

„Je mi to tak ľúto. Keby nie mňa, nemusel si tu teraz byť.“ Ospravedlňovala som sa mu. Prístroj na druhej strane postele signalizoval, že sa Niallovi prudko zvýšil tep.

„Na toto ani nemysli. Nie je to ani v najmenšom tvoja vina. Je to vina toho, čo do mňa narazil, nikoho iného.“ Naliehavo šepkal. Jeho slová ma nijako neupokojili, no bola som rada, že nemá poranený mozog, že si pamätá, čo sa stalo.

„Škoda, že tvoja mama s bratom nezdieľajú rovnaký názor.“ Zamrmlala som si pre seba. Niallov pulz bol ešte rýchlejší. Damn, asi som to nepovedala tak ticho, ako som plánovala.

„Niall, upokoj sa, prepáč. Ja im to nezazlievam a rozumiem im.“

„Nemajú právo ťa takto obviňovať.“ Zasyčal.

„Určite to nemysleli zle.“ Ubezpečovala som nás oboch.

„Teraz sa pokús upokojiť a opäť zaspať, dobre? Budeme mať kopec času zhovárať sa o tom neskôr, keď sa zotavíš.“

„Chcem byť s tebou. Nechcem spať.“ Oči mu však zradne zaklipkali, šialené pípanie sa umierňovalo. Usmiala som sa. Aj napriek zraneniam vyzeral ako malý chlapček, ktorý chce silou mocou dopozerať obľúbenú rozprávku.

„Nikam neodchádzam. Až kým ma odtiaľ nevyhodíš ty alebo niekto iný.“ Brnkla som mu po nose. Kútiky úst sa mu zdvihli v pokrivenom úsmeve.

„Ľúbim ťa.“ Telom mi prešlo príjemné teplo.

„Ja teba viac.“ Šepla som mu späť. Končekmi prstov som mu jemne prešla po líci. Bolo na ňom vidieť, ako veľmi je preňho frustrujúce, že sa nemôže hýbať.

„Tak veľmi by som si ťa chcel teraz privinúť, pobozkať ťa.“ V kútikoch očí sa mu objavili slzy. Tie moje sa tiež začali tlačiť na povrch. Zakázala som si však pred Niallom plakať.

„Počúvaj lekárov, riaď sa tým, čo ti budú hovoriť a čoskoro budeš v poriadku. Nebude to trvať dlho a všetko sa vráti do starých koľají, uvidíš. Spolu to zvládneme. A teraz už naozaj spi. Potrebuješ oddychovať, máš za sebou ťažkú nehodu a ešte ťažšiu operáciu. Tvoje telo sa potrebuje z toho šoku spamätať.“

„Budeš tu?“ ustráchane sa opýtal.

„Kam inam by som šla, blázonko?“ ten tón v jeho hlase ma úplne dostal. Stislo mi srdce. Slabulinko sa usmial a zavrel oči. Ešte chvíľu som nad ním stála, až kým sa jeho dych neustálil. Keď som si bola istá, že spí, sadla som si na stoličku. Kŕčovito držal moju ruku a ja som z neho nespúšťala pohľad.

Stále mohli nastať rôzne komplikácie. Mohlo sa mu prihoršiť z čohokoľvek. Život je nevyspytateľný a Niallov zdravotný stav považovaný za stabilizovaný, no vážny. Bude mnou zmietať neistota až pokým ho nebudem mať doma bez jediného škrabanca či modriny.