Irresistable

...lebo som mala fakt nanič deň a túto myšlienku som proste potrebovala dostať z hlavy...

Mal to byť len jeden ďalší nudný piatkový deň v škole.

Ráno som vstala, hodila sprchu, najedla sa, vypila kávu a ledva dobehla na autobus. Do školy som tiež prišla len tak tak. Vonku pršalo a moje poctivo vyžehlené vlasy stáli na všetky strany, ešte sa mi roztiekol aj make-up.

Vzdala som všetku moju snahu vyzerať v ten deň dobre. Zastavila som sa na toaletách, zmyla som zo seba zvyšky maskary a mokrých vlasov zaplietla vrkoč, aby som aspoň trochu vyzerala ako človek. Snažila som sa spraviť maximum, ale veľmi to nepomohlo. Porazenecky som opustila miestnosť a vydala sa do učebne. Opäť som prišla neskoro.

Všetci moji spolužiaci na mňa upreli pohľad, keď som otvorila dvere a vkročila dnu. Cítila som, ako mi do tváre stúpa horúčava a presne som vedela, ako musím v tej chvíli vyzerať, červená od korienkov vlasov až po končeky prstov. Krátko som kývla učiteľke na pozdrav a so sklonenou hlavou som sa presunula do zadnej časti posluchárne.

Ani raz som sa nepozrela po triede, no vedela som, že tam sedí. Cítila som to, cítila som jeho prítomnosť. Samej mi to znelo ako z gýčového romantického filmu alebo knihy, no bolo to tak. To napätie, ktoré som cítila, keď bol v mojej blízkosti sa nedalo ignorovať ani prehliadnuť. Cítil on niečo podobné? Silno som o tom pochybovala.

Sadla som si a až vtedy si dovolila rozhliadnuť sa po ľuďoch predo mnou. Jeho husté čierne vlasy som si všimla ako prvé. Hlavu mal pootočenú mojim smerom, no nie celkom. Všimla som si však, ako na mňa pozerá kútikom oka. Alebo sa mi to len zdalo?

On bol tým dôvodom, prečo som si v piatky dávala tak záležať na svojom vzhľade. Chcela som pred ním vyzerať dobre, chcela som aby si ma všimol, chcela som ho zaujať. Prešli však dva mesiace a nič sa nezmenilo, neprehodila som s ním za celý ten čas ani slovo. Dovolila som si hádzať po ňom kradmé pohľady, to bolo všetko. Nikdy som nebola z tých odvážnych, sebavedomých dievčat. Nevedela som ho „zbaliť“, flirtovať s ním, dokonca som sa neodvážila dať sa s ním ani do reči.

Prednášky pomaly plynuli. Prestávky som trávila rozprávaním sa so spolužiačkami, hodiny čítaním knihy. Výklad som počúvala len výnimočne. Oči mi často odbiehali k miestu, kde sedel. Na pol oka som pozorovala, ako sa baví s dievčaťom a chlapcom, čo sedeli pri ňom. Trochu ma pichol osteň žiarlivosti.

Čo to so mnou do pekla je? Veď ho ani nepoznám...akoto, že ma tak priťahuje? Prečo mám taký silný pocit, že sa zamilovávam? Znova. Presne rovnako bolestivým spôsobom, ako to bolo naposledy. Martina som vtedy tiež najskôr nevedela vyhnať z hlavy. Skončilo to zlomeným srdcom. Tým mojim, keď sa zasnúbil s inou. Jeho som však poznala aspoň trocha. Avšak ten pocit, čo som mala, keď som sa naňho pozrela je tak podobný tomuto...

Zrazu do mňa vošiel neuveriteľný hnev. Prečo som len taká sprostá? Prečo som dovolila, aby to zašlo až tak ďaleko? To mi nestačilo, že som sa z Martina spamätávala skoro rok? A to som sa s ním ledva rozprávala. Týchto platonických lások mám plné zuby. Rovnako, ako mám plné zuby aj seba, svojej hlavy, svojho srdca a svojho primitívneho detského správania.

Zdvihol sa mi žalúdok. Ani neviem ako som vybehla z triedy. Oči sa mi už zalievali slzami. Začala som si nadávať ešte viac. Dobehla som na toalety a predklonila sa nad misu. Nič sa však nedialo. Chvíľu som tam stála a rukami sa podopierala bočných stien. Asi po minúte som vyšla z kabínky. Bez toho, aby som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle som si opláchla tvár studenou vodou. Dúfala som, že to zmierni začervenanie a opuch očí, ktoré tých pár sĺz určite spôsobilo.

Vyšla som z dverí a do niekoho som narazila. Telom mi prešiel silný impulz a ja som nemusela dvakrát uvažovať, kto to bol. Do nosa mi vošla vôňa jeho vody po holení.

„P-p-prepáč.“ Vykoktala som tak ticho, že som si ani nebola istá, či to vôbec počul. Obišla som ho s úmyslom pokračovať v ceste.

„Počkaj! Si v poriadku?“ chytil ma za ruku, keď som bola od neho vzdialená asi na dva kroky. Prudko mnou trhlo, keď mnou pri tom dotyku prešiel ešte silnejší prúd energie. Celé vnútro sa mi roztriaslo a takmer ma zradili vlastné kolená. Nesmelo som vzhliadla k jeho tvári. Jeho pohľad smeroval k našim spojeným rukám. Žeby aj on niečo cítil? Čo najskôr som sa tej myšlienky striasla. Prestaň. Byť. Naivná!!

„Som v pohode.“ Vytrhla som si ruku z tej jeho skôr, ako tá situácia začala byť ešte trápnejšia. S hraným pokojom som odkráčala späť do učebne, cítiac na sebe jeho pohľad. Sadla som si na svoje miesto, ignorujúc zvedavé pohľady spolužiakov. Zaborila som oči do knihy a nezdvihla som ich ani keď sa asi dve minúty na to otvorili dvere. To som tú jednu vetu čítala už pätnásty krát.

Silou vôle som sa snažila urýchliť čas, nech mám už konečne tento sprostý deň za sebou. V hlave som si predstavovala prázdny byt a vaňu plnú vody s voňavými bublinkami navrchu len aby som sa trochu upokojila. Takmer som cítila dotyk horúcej vody na mojej pokožke. Nevedela som sa dočkať, ako do tej vody dnes naozaj vleziem, pustím si hudbu a nechám všetky starosti aspoň na chvíľu za sebou.

„....ak teda nemáte ďalšie otázky, ďakujem vám za pozornosť, uvidíme sa o týždeň.“ Moje prosby boli vyslyšané a konečne učiteľ vyriekol tú dobre známu vetu. Pozbierala som si svoje veci, pozdravila sa dvom dievčatám, ktoré sedeli vedľa mňa a zmizla som z triedy.

Keď som vyšla zo školy, zhlboka som sa nadýchla. Von už bola tma, no aspoň nepršalo. Do uší som si založila slúchadlá a rýchlym krokom sa vydala k autobusovej zastávke.

Prvý song nebol ani v polovici, keď som periférnym videním zachytila osobu kráčajúcu vedľa mňa. Pozerala som do zeme a ako prvé mi do očí udreli čierne kožené topánky nad kotníky. Strácali sa v nich bordové nohavice, ktoré vykúkali spod sivého kabáta. Vedela som, že nad bielym šálom bude vytŕčať čierna štica. Vybrala som si z uší slúchadlá.

„Ahoj. Chcel som sa ti ospravedlniť za to, ako som dnes do teba vrazil.“ Prehovoril. Niekto si zo mňa snáď uťahuje. Kde je skrytá kamera? To dnes toho nebolo už dosť?

„To vôbec nestojí za reč. Také veci sa predsa stávajú, nie?“ rozpačito som sa zasmiala. Nastalo trápne ticho. Myslela som, že sa prepadnem pod zem. V tichosti sme došli až k zastávke.

„Vlastne...vadilo by ti, keby ťa odprevadím domov?“ zarazene som uprela svoje hnedé oči do tých jeho modrých. Nevyzeral, že by žartoval. Svoju otázku myslel tak, ako ju položil.

„Nebývaš na opačnej strane?“ vyletelo zo mňa.

„Teda, všimla som si, že zvykneš stávať na tej druhej zastávke, kým ja čakám na tej mojej.“ Dodala som rýchlo. Čo som komu urobila?

„Ja som len myslel...popravde ani neviem, čo som si myslel. Zabudni na to.“ Otočil sa na odchod. Hm, toto som pokašľala, a to poriadne.

„Budem rada, ak ma odprevadíš domov.“ fakt som to povedala? Trochu zaváhal, no otočil sa späť ku mne. Tvár mu zdobil hanblivý úsmev, ale oči prejavovali nefalšovanú radosť. Takže som si to naozaj len nepomyslela, počul ma, povedala som to nahlas.

„Ak ťa to má obťažovať alebo niečo..“

„Neobťažuje ma to.“ Ani v najmenšom! Práve naopak. Celé moje vnútro plesalo, ako by ma to mohlo obťažovať?

Usmial sa na mňa. Ale ako sa na mňa usmial! V lícach sa mu vytvorili takmer nepatrné jamky a celá jeho tvár pôsobila až detsky. Mala som pocit, že sa mi to sníva. Toto predsa nemohlo byť reálne.

Prišiel autobus. Nastúpili sme dovnútra, no už si nebolo kde sadnúť. Ostali sme teda stáť neďaleko dverí, držiac sa len železnej tyče. Opäť medzi nami panovalo ticho, no už mi neprišlo ani trochu trápne. Bolo to také to príjemné, prijateľné ticho. Nevedela som, na čo myslí on, ja som však myslela naňho. Na to, čo sa tu teraz deje, či to fakt môže niečo znamenať. Spoliehať som sa na to rozhodne nechcela.

Autobus prudko pribrzdil a mňa odhodilo dozadu a následne dopredu. Druhý krát v ten deň som narazila do jeho hrude. Inštinktívne ma prichytil voľnou rukou okolo pása. Zastali sme, no on ma stále nepúšťal. Pritiahol si ma ešte bližšie k sebe. Srdce mi búchalo až niekde v krku. Po chvíľke neistoty som sa uvoľnila a oprela sa oňho. Hlava mi presne zapadla pod jeho bradu. Zhlboka som sa nadýchla jeho vône, on zasa zaboril nos do mojich vlasov. Sálalo z neho príjemné teplo. Privrela som oči a nechala sa unášať pocitmi, ktoré  vo mne táto chvíľa vyvolala.

Odtiahli sme sa od seba až keď sme museli vystupovať. Vonku ma chytil za ruku a preplietol naše prsty. Silno som mu stisla ruku. Jeho dlhé prsty pevne oblapili tú moju. Jemne mi prechádzal po hánkach, ani jeden z nás stále nič nevravel.

Cesta k môjmu vchodu netrvala dlho. Čo teraz? Ako sa rozlúčia? Prečo to bolo celé také čudné, no zároveň jej to prišlo úplne prirodzené? Čo sa to tu odohrávalo? Nevyznala som sa sama v sebe.

„Tak tu bývam.“ Prehodila som akoby mimochodom. Zdvihol hlavu a premeral si panelák od hora až dole. Pohľadom sa zastavil na mojej tvári. Oči mu žiarili. Len takto zblízka a vďaka svetlu, ktoré svietilo pri dverách bolo vidieť, že nemajú len čisto modrú farbu, ako som si doteraz myslela, ale okraj dúhovky je trocha do zelena.

Malý moment sme si len tak pozerali do očí. Potom som sa z ničoho nič postavila na špičky, privrela oči a vtisla mu pusu na jeho krásne krojené plné pery. Neviem, prečo som to spravila, jednoducho mi to prišlo správne. Roztvorila som oči a pozorovala jeho reakciu. Jeho zreničky boli rozšírené a zdal sa mi trochu vystrašený. Jeho teplá dlaň sa však zakrátko dotkla môjho studeného líca a pritiahla moje pery k tým jeho. Bozkával ma nežne, cítila som sa neopísateľne. V hlave mi búchali ohňostroje, nohy sa mi podlamovali, srdce divo búšilo. Myslela som len na jeho blízkosť, na nič iné.

Nakoniec si oprel čelo o to moje. Sťažka dýchal, jeho sladký dych ovieval moju tvár.

„Čo sa to deje? Čo si to so mnou porobila?“ potichu sa zasmial.

„To isté som sa chcela opýtať ja teba.“ Šepla som. Pokrútil hlavou, úsmev mu neschádzal z tváre.

„Budem musieť ísť.“ Zvážnel, znel až sklamane.

„Uvidíme sa zajtra?“ opýtal sa ešte.

„Nemám na pláne nič.“

„Tak ťa pozývam na obed. Zajtra ťa tu budem o dvanástej čakať.“ V lícach sa mu opäť objavili jamky. S úsmevom som prikývla.

„Dobrú noc, kráska. Spi sladko.“ Vtisol mi bozk na čelo, otočil sa a kráčal späť chodníkom, ktorým sme prišli.

„Dobrú noc.“ Povedala som. Venoval mi ešte jeden úsmev a zmizol za rohom.

Vošla som do bytovky a výťahom sa vyviezla na štvrté poschodie. Odomkla som byt a vstúpila dnu. Zavrela som za sebou dvere a zviezla som sa po nich na zem. Celé to na mňa doľahlo. Chcelo sa mi spievať, kričať, tancovať, no nedokázala som sa z tej zeme pohnúť. Môjmu mozgu stále nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Celá som sa triasla. Skúmavo som si prstami prešla po perách, na ktorých som ešte pred pár minútami cítila tie jeho. Bola to pravda. Naozaj sa to všetko z nejakého nepochopiteľného dôvodu stalo.

Vyskočila som z podlahy a ako šialená od šťastia vykríkla.

Takto nezvyčajne sa mi začal nový, lepší život.