Fate In Motion

Pôvodne to mal byť celý príbeh, ale momentálne je všetko, čo čítam o Harrym a navyše mi to prišlo veľmi veľmi mainstreamové, tak som to upravila do jednodielovky ;) 

Koniec je otvorený, tak ak bude záujem, možno sa tomu trochu povenujem a predsalen sa to dočká pokračovania..asi to nechám na vás, v komentároch názor? O:)

Laura sa náhlila na hodinu psychológie. Dnes to mala byť už jej piata prednáška. Taká unavená a vyšťavená sa snáď ešte nikdy necítila. Von sa už ochladilo a studený vietor jej prefukoval len tenkú bundu, ktorú mala na sebe. Mohla s tým rátať. Nemala sa nechať oklamať raňajším slnkom. V októbri je teplo už len zriedkavo. Ešte jej aj žalúdok nepekne vyhrával. Okrem raňajok dnes nič nejedla, a to bolo šesť hodín večer.

Pritiahla si bundu tuhšie ku krku a ešte trochu zrýchlila. Nechcela meškať na svoju obľúbenú prednášku. Keby tak nemala rada psychológiu, teraz by už ležala doma a napchávala sa do prasknutia. Vlastne dnes by možno už spala, pretože sa ledva držala na nohách. V duchu si zanadávala. Bolo jej to treba?

Spoza rohu niekto vybehol a sotil do nej. Všetky knihy, zošity a papiere, ktoré mala v rukách sa jej rozsypali po chodníku. A to si myslela, že dnes to už nemôže byť horšie. Zjavne sa trochu prerátala. Laura dotyčnej osobe nestála ani za to, aby sa jej ospravedlnila. Bolo jej do plaču. Dnes už naozaj nevládala. S hlasným povzdychom sa sklonila a začala zbierať všetko, čo bolo v dosahu. Vietor jej rozfúkal niekoľko papierov, no ona sa najskôr sústredila na knihy a zošity. Ostatok bude naháňať potom. A určite bude meškať. Ani trochu sa jej to nepáčilo a rozhodne sa to nebude páčiť ani profesorovi Bockovi. Oneskorencov vždy karhal a nejakým spôsobom si zakaždým zapamätal ich tváre a mená. Uf. Radšej bola tá neviditeľná.

Dozbierala knihy a zošity a postavila sa. Mala v pláne pustiť sa do zbierania papierov, no posledný už naháňal nejaký chlapec. Všetky ostatné sa mu beleli v ruke. Stála tam ako tĺk a pozorovala, ako pred ním ten jeden neposlušný list uteká, ako sa mu nakoniec darí chytiť ho, ako sa spokojne usmeje a pomalým krokom sa vyberie k nej. Nepohla sa z miesta. Nevedela, či ju viac šokovalo to, že jej niekto pomáha a ešte sa pri tom aj usmieva alebo to, ako ten chlapec vyzeral.

Odhadovala ho na niekoho v jej veku. Ladne kráčal smerom k nej a ona si ho prezerala od hora dole, znova a znova. „Krásny“ bolo slabé slovo na vyjadrenie jeho vzhľadu. Bol vysoký a na prvý pohľad dobre stavaný. Biele tričko, tmavomodrý sveter na gombíky a čierne nohavice rozžarovali jeho dohneda opálenú pokožku. Krátke hnedé vlasy sa mu trocha vlnili do čela a zvýrazňovali črty jeho tváre. Ostré rysy nosa, brady a lícnych kostí boli zjemnené úsmevom, ktorý mu hral na pekne krojených perách. Všetko to tvorilo dokonalú súhru spoločne s očami, ktoré si všimla, keď sa pred ňou zastavil. Ovanula ju príjemná vôňa jeho parfému. V jeho hlbokých tmavohnedých očiach mu svietilo malé nezbedné svetielko a zároveň tam bolo niečo...niečo čo Laura nevedela pomenovať. Pocítila naliehavú potrebu zistiť, čo to je. Prísť na to, čo tento chlapec skrýva.

Toto sa jej pri ľuďoch stávalo často. Chcela im vidieť až do duše, chcela prežívať ich bolesť spolu s nimi, pomáhať im. Preto ju psychológia tak bavila. Preto začala tento semester ľutovať, že nezmenila odbor. Angličtina bola jej vášeň, ale psychológia ju skutočne napĺňala. Keď jej ľudia dovolili nahliadnuť do ich vnútra a podelili sa s ňou o svoje problémy, cítila, že má jej existencia zmysel. Bez toho si pripadala ako nikto.

„Predpokladám, že je to tvoje.“ Prehovoril neznámy. Prikývla.

„Ďakujem.“ Pokúsila sa o úsmev. Keď si predstavila, ako asi musí vyzerať, takmer jej prišlo zle. Strapatá, strhaná, v zúfalom pokuse usmiať sa. Aspoňže vedela poďakovať. Na mieste toho chlapca by čo najskôr zobrala nohy na plecia. No on stále stál oproti nej a usmieval sa.

„Ehm, naozaj ti ďakujem, no ponáhľam sa. Potrebuješ niečo?“ zakoktala sa. Vyviedlo ju z miery, že si ju tak skúmavo prezeral.

„Dúfal som, že by si mi mohla pomôcť nájsť cestu do,“ strhol sa, akoby sa zobudil zo sna a pozrel sa na ruku, kde mal perom niečo napísané „učebne C12. Kampus je veľký a ešte som sa nestihol poriadne zorientovať. Ale ak sa ponáhľaš, tak požiadam niekoho iného.“ Pokrčil plecami. Poobzerala sa naokolo. Boli tam sami dvaja. Potom si spomenula, kam má vlastne namierené ona.

„Psychológia s profesorom Bockom?“ opýtala sa a on prikývol.

„Presne tam práve idem.“ Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a jej stislo srdce. Malo by byť trestné vyzerať tak dobre, pomyslela si a zahryzla si do pery. Vykročila ďalej po chodníku. On kráčal vedľa nej.

„Takže študuješ psychológiu?“ spýtal sa jej. Pousmiala sa nad jeho silným južanským prízvukom.

„Študujem angličtinu. Psychológia je skôr koníček.“

„Aha. Prečo práve angličtinu?“ zaujímal sa ďalej.

„Je to môj rodný jazyk a som doňho tak trochu zamilovaná.“ Odpovedala.

„Rodný jazyk? Nie si odtiaľto?“

„Nie, som tu len na študijnom pobyte.“

„Vôbec na tebe nepoznať, že nie si Talianka. Rozprávaš bez prízvuku.“

„Otec je Talian, takže som v kontakte s týmto jazykom od narodenia. On sa so mnou rozpráva po taliansky, mama po anglicky.“

„Zmiešané manželstvo, čo?“

„Bolo. Naši sa pred dvoma rokmi rozviedli.“ Vypadlo z Laury. Zarazila sa. Načo mu to vykladám? Ešte viac pridala do kroku. Akoto, že tam ešte nie sme?

„Prepáč, nevedel som. To mi je ľúto.“

„To je v poriadku, nemal si to odkiaľ vedieť. Svojím spôsobom to bolo vykúpenie. Konečne prestali tie večné hádky.“ Slová z nej padali sami. Nevedela ich zastaviť. Šlo to tak prirodzene. Nechápala tomu. Bol pre ňu cudzí. A ona tieto veci nehovorila len na počkanie každému okoloidúcemu. Bolo to jej súkromie. A to si od istého času starostlivo strážila.

C12. Takmer sa tam rozbehla, len aby umlčala svoje ústa pred prúdom slov, ktoré mu chcela ešte povedať. Nevedela si vysvetliť, čím to je.

„Sme tu.“ Prehodila, rozrazila dvere a vošla do učebne. Profesor Bock bol v strede vety, keď vtrhla dnu. Prebodol ju pohľadom.

„Aaa, vitajte. Lepšie neskoro, ako nikdy, že slečna..?“ spýtavo sa pozrel na Lauru.

„Lantieri.“ Doplnila jeho vetu. Cítila, ako sa jej do tváre hrnie červeň.

„Tak slečna Lantieri, nájdite si prosím mies...no, vidím, že nie ste sama. Pán..?“ profesor zaregistroval aj druhého oneskorenca.

„Ferreri.“ Doplnil neznámy. Vtedy Lauru napadlo, že nepozná ani jeho meno.

„Slečna Lantieri, pán Ferreri, usaďte sa prosím. Ocenil by som, keby ste nabudúce prišli na čas. Nemám veľmi rád, keď niekto ruší môj výklad.“

„Ospravedlňujem sa, ale...“ Laura sa snažila sformulovať nejaké ospravedlnenie za neskorý príchod.

„Poprosil som vás, aby ste si sadli.“ Prerušil ju profesor, a tak sa zahanbená vybrala k prvému voľnému miestu, ktoré zbadala. Snažila sa, aby bolo čo najviac ukryté niekde vzadu. Neznámy prešiel okolo nej a sadol si rovno za ňu.

„Takže, predtým, než sme boli vyrušení, som spomínal psychológiu osobnosti. Vie mi niekto stručne charakterizovať tento pojem?“ pár rúk vystrelilo do vzduchu.

„Slečna Lantieri?“ Laurina ruka ostala položená na lavici, no aj tak zaznelo jej meno. Snažila sa rozpomenúť, čo o tom včera pri príprave na túto prednášku čítala. Profesor začal niečo kresliť na tabuľu.

„Psychológia osobnosti chápe človeka ako komplex. Skúma jeho prežívanie a správanie, sleduje jeho reakcie, to, ako sa správa v sociálnych situáciách a predpovedá, ako sa bude správať. Ďalej skúma, čo ovplyvňuje rozvoj osobnosti , skúma štruktúru osobnosti a odchýlky od normy.“ Začula mrmlanie spoza nej. Zopakovala definíciu od slova do slova. Profesor sa otočil smerom do triedy, pozrel priamo na ňu a usmial sa.

„Výborne. Som rád, že ste si to doma naštudovali. Takže, na tabuli máte nakreslenú schému štruktúry osobnosti. Určite ste sa s ňou už niekedy stretli.“ Pokračoval vo výklade a Laura sa ponorila do stoličky najviac ako vedela. Bála sa aj otočiť a poďakovať. Počúvala prednášku, robila si poznámky a snažila sa byť neviditeľná. Za celú hodinu sa ledva pohla. Našťastie sa jej už na nič nepýtal.

Po skončení sa pomaly zbierala zo svojho miesta. Nikam sa neponáhľala. Vlastne, mala by sa ponáhľať do postele, ale akosi nemala síl. Na lavicu dopadol niekoho tieň. Zdvihla pohľad.

„Ja, len som sa ti chcel ospravedlniť, že si kvôli mne meškala.“

„Vďaka tebe som prišla ako tak na čas. Keby nie ty, tak ešte doteraz naháňam tie papiere v tom vetre.“ Usmial sa. On sa usmial kvôli niečomu, čo som povedala!

„A ďakujem ti aj za tú definíciu. Dnes si jednoducho môj záchranca.“

„To nestálo za reč.“

„Ale stálo. Bez teba by som dnes bola úplne nahratá. A pokaziť si to u Bocka nie je žiadna výhra.“

„Všimol som si, že je to trochu...svojrázny pán.“

„Je prísny, ale zároveň je absolútny odborník vo svojom odbore. A s ľuďmi to vie.“

„Aj to som mal možnosť vidieť.“ Mizne mu vôbec niekedy ten úsmev z tváre? Konečne sa Laura dobalila.

„Prečo vlastne chodíš na psychológiu vyučovanú v anglickom jazyku?“ napadlo ju. Bola si istá, že je Talian. Ten jeho prízvuk a výzor... Nedávalo jej to zmysel. Vychádzali z triedy, on v tesnom závese za ňou.

„Beriem tieto hodiny ako investíciu do budúcnosti. Keby som niekedy chcel rozšíriť moje pôsobisko, slovná zásoba sa zíde.“

„Takže budúci psychológ, ak som dobre pochopila?“

„Stojí priamo pred tebou.“

„Skôr kráča vedľa mňa.“  Vracali sa po tom istom chodníku, ktorým sa pred necelou hodinou náhlili na prednášku. Zrazu sa jej zachcelo žartovať. Už bola v stave, keď bola únava taká silná, až jej dodávala energiu. Cítila sa ako opitá.

„Dobre, tak kráča vedľa teba.“

„A kam vlastne kráča?“

„Odpočívať.“

„Dobrá destinácia. Tam už trafíš?“ doberala si ho.

„Odtiaľ som prišiel, tak snáď nájdem cestu späť.“

„Rozhodne ti budem držať palce. Ja ťa teraz opustím, idem trochu iným smerom.“

„Môžem ťa odprevadiť?“ opýtal sa. Neodolala jeho úsmevu. Prikývla.

„Ale len ak mi niečo prezradíš.“ Spýtavo sa na ňu pozrel.

„Neviem, ako sa voláš. A cudzím ľuďom sa nepatrí  prezrádzať vlastné bydlisko. Najmä, ak ide o ženy.“ Chytil sa za hlavu. Zastali.

„Prepáč, veď ja som sa vlastne zabudol predstaviť.“ Ospravedlnil sa a napriahol k nej ruku. Preložila si knihy do ľavej ruky.

„David Ferreri.“ Mierne sa uklonil. Vložila svoju voľnú ruku do tej jeho. Bol to ich prvý dotyk. Laure naskočila husia koža.

„Laura Lantieri. Teší ma.“ Potriasli si rukami.

„Potešenie je na mojej strane, Laura.“ Keď vyslovil jej meno, trochu sa zatriasla. Znelo to tak...inak. Tak sladko, zbožne, krásne.

„Bože, veď máš na sebe len tenkú bundu a už je chladno.“ Zle si vysvetlil to, ako ju striaslo. Začal si rozopínať gombíky na svetri. Ona pokračovala v ceste.

„Nie, mám to odtiaľ kúsok, to zvládnem.“ Neprestával s rozopínam a už s ňou držal krok.

„David, myslím to vážne. Aj tak je ten sveter len rovnako hrubý ako moja bunda.“ Stále namietala aj napriek tomu, že ju svojim spôsobom ten sveter lákal. Keď si predstavila, ako ju bezvýhradne obklopuje jeho vôňa a teplo...opäť ju striaslo. Všimol si to a pokrútil hlavou.

„Je mi jedno, ako je to ďaleko. Nechcem, aby si prechladla. Dnes som tvoj záchranca pamätáš?“ úspešne dobojoval s gombíkmi a prehodil jej tmavomodrý sveter cez plecia. Z toho príjemného pocitu sa jej zatočila hlava. Zahrialo ju to viac zvnútra ako zvonku.

„A keď prechladneš ty, ako ma tým zachrániš?“ skonštatovala, keď ho striaslo pod náhlym nárazom studeného vetra. Kráčal len v tenkom tričku. Našťastie už zbadala svoj internát.

„O mňa sa neboj, ja mám silný koreň.“

„Nebodaj pochybuješ o tom mojom?“

„To by som si nikdy nedovolil. Proste sa snažím byť gentleman, nemôžeš to nechať tak?“ od srdca sa zasmiala.

„Prepáč, nechcela som ti kaziť snahu. Mal si ma na to upozorniť skôr. Niekedy mi pomalšie dochádza.“

„Zistil som.“ Zamrmlal si pre seba a dúfal, že to nepočula.

„Héj.“ Buchla mu do ramena.

„Nechcel si byť náhodou gentleman? Toto sa nerobí.“

„Toto si nemala počuť.“ Zaškeril sa.

„Ty si to nemal povedať!“ naoko pobúrene mu odvetila.

„Beriem späť.“

„Myslíš, že sa to dá len tak?“ naťahovala ho.

„Myslím, že všetko sa dá.“

„Ja si myslím, že máš šťastie, že nie som urážlivá. A momentálne som aj príliš unavená na hádku.“

„Takže dnes je vlastne môj šťastný deň?“

„Aj takto to môžeš brať.“ Zastavili pred internátom.

„Ďakujem za odprevadenie.“ Usmiala sa naňho a podávala mu sveter.

„Ja som ten, ktorý by mal ďakovať. Nebyť teba, asi by som doteraz blúdil po areáli.“

„Určite by si sa nejako vynašiel. Na miesto odpočinku trafíš?“

„Je ho odtiaľto vidno, takže myslím, že sa nestratím.“ Ukázal rukou niekam k budovám doprava.

„Dobrú noc, David.“

„Dobrú noc, Laura.“ Usmiali sa na seba a každý sa vybral svojim smerom. Ona hore schodmi, on smerom, ktorý jej ukázal. Laura sa usmievala. Nakoniec to dnes nebolo až také zlé. Otočila sa. Nedokázala si uprieť ešte jeden pohľad naňho. Tiež sa otočil, usmial sa a zakýval jej. Zdvihla ruku a odkývala mu. Telom jej prešlo krásne teplo.

Vošla do internátu. Do izby sa takmer doplazila. Päť poschodí jej dalo riadne zabrať. Bola nesmierne rada, že tam je sama, že spolubývajúca včera odcestovala domov. Keby nebola taká premrznutá, tak ide rovno do postele, no potrebovala sa trocha zohriať. V kúpeľni zo seba zhodila oblečenie a vošla pod pariacu sa vodu, ktorá jej pomaly stekala po pokožke a uvoľňovala skrehnuté časti tela.

Keď po desiatich minútach už ležala zababušená v perine, nechala svojim myšlienkam voľným priechod. Myslela na Davida. Niečo sa v nej dnes zlomilo a on jej dodal nádej. Začala veriť, že sa jej po pol roku konečne podarí zbaviť tých zelených očí, ktoré ju prenasledovali vo dne v noci. Že sa ráno prestane budiť s myšlienkami na tie dokonalé pery, ktoré ju zvykli tak nežne bozkávať, na jamky v lícach, ktoré jej zakaždým vedeli vyčariť úsmev na tvári, nech mala akúkoľvek zlú náladu. Možno prestanú aj sny, ktoré boli jej nočnými morami, no zároveň aj najtajnejším prianím. Možno konečne vypustí z hlavy myšlienky na to, aké to bolo dotýkať sa ho, cítiť jeho kučeravé vlasy pod prstami, či počúvať prekrásne slová, ktoré jej zvykol šepkať, zatiaľ čo ju jeho teplý dych ovieval na tvári. Možno sa zmieri s tým, že už nikdy nebude spievať len pre ňu, že už nikdy nebude jej. Verila, že sa jej konečne podarí zaplátať tú obrovskú dieru v srdci.

Nevedela, čím bola táto zmena spôsobená. Pol roka sa na iného chlapa ani nepozrela. Nachádzala nejaké zvrátené potešenie v sebatrýznení, v utápaní sa v žiali. Mala tak pocit, že je stále s ňou.

Už to takto viac nemôže pokračovať...dávno som ťa prestal milovať...našiel som si inú...

Prehrávali sa jej v hlave úryvky z ich posledného rozhovoru, teda skôr jeho monológu. Harry bol taký zbabelý, že sa jej vtedy ani len nepozrel do očí. Keď povedal čo chcel, jednoducho sa otočil a odišiel.

Je načase, aby ona spravila to isté. Aby sa otočila chrbtom minulosti a začala žiť. Aby otvorila svoje srdce a myseľ a konečne sa pohla ďalej. Len presťahovať sa nestačilo. Niečo jej našepkávalo, že David bude ten dôvod, prečo jej život opäť dostane zmysel a ona sa postaví na nohy. 

Kým Laura v posteli snívala o novom začiatku, na displeji mobilu, ktorý si nechala spolu s taškou v kuchyni, jej zablikala SMSka. 

Je načase všetko ti vysvetliť. Už takto ďalej nevládzem. Nič z toho, čo som ti vtedy povedal nebola pravda. Mohli by sme sa stretnúť?  Harry xx