Cuz I can love you more than this 53

Na tej chodbe som strávila už asi dve hodiny, no mám pocit, že som pritom zostarla najmenej o dva roky. Z operačnej sály nikto nevyšiel, nikto sa na chodbe neobjavil. Bola som zúfalá. Teda, to je ešte slabé slovo. Bola som na pokraji zrútenia. Tá neistota zo mňa vysávala všetku energiu a už som pomaly prestávala veriť vlastnému sebapresviedčaniu, že všetko bude dobré. Niks ma donútila vypiť aspoň pohár vody. Bez nej by som do seba nedostala nič.

Začula som ruch a onedlho na to sa prirútili chlapci.

„Sue! Niečo nové? Ešte stále tam je?“ pálil na mňa otázky Harry.

„Stále ho operujú.“ Na obsiahlejšiu odpoveď som sa nezmohla.

„Nie je tam už nejako dlho?“ nervózne sa opýtal Liam. Chlapci sa začali rozrušene baviť medzi sebou, nahlas rozmýšľajúc, ako by mohli niečo zistiť.

Vtedy som si všimla menšiu pani so svetlohnedými vlasmi, ktorú okolo ramien ochraniteľsky držal vyšší hnedovlasý chlap. Najprv som na tú dvojicu nechápavo hľadela. Žene tiekli slzy a chlap vyzeral napäto. Keď sa však moje oči stretli s pohľadom ženy, pochopila som, s kým mám tú česť. Tá žiarivá modrá bola nenapodobniteľná. Bola to Niallova mama a jeho brat. Mala by som ísť za nimi a predstaviť sa. Vykročila som smerom k nim, no obaja sa v tom istom momente odtiahli. Skúsila som ešte jeden krok, no aj oni postúpili o trochu ďalej. Niečia ruka ma chytila za plece.

„Sue, asi by si ich mala teraz nechať tak.“ Povedal potichu Zayn.

„Ale prečo? Chcela som sa len zoznámiť a...“ zrazu som to vedela. Vyčítala som mu to z očí. Obaja ma vinili za to, čo sa stalo Niallovi. A ja som im to nemohla vyčítať. Samej mi to neraz napadlo, no tvrdohlavo som zatláčala tú myšlienku do úzadia.

Zviezla som sa po stene na podlahu, čelo si oprela o kolená a nohy objala rukami. Toto bolo na mňa už priveľa. Chcela som vrieskať, kričať, plakať, rozbíjať. Nevládala som sa však ani pohnúť. Svet mi zamrzol, dianie okolo mňa sa spomalilo. Ja za to môžem. Osoba, ktorá pre mňa znamená všetko je teraz na pokraji smrti kvôli mne. Keby nebolo mňa, letel by rovno do Írska a nič z toho by sa nestalo. Zayn si sadol vedľa mňa a snažil sa so mnou rozprávať, ja som ho však nepočula, len som vedela, že tam je a že niečo hovorí. Niks taktiež pribehla, no ani ona so mnou nepohla. Nemohla som, nedokázala som im odpovedať.

Bože, viem, že tam niekde si a prosím ťa, veľmi ťa prosím, neber mi ho. Vezmi si radšej mňa, lebo ak si vezmeš jeho, tak nás vezmeš oboch. Bez neho a s tým pocitom viny by som nedokázala žiť. Bože, najviac ako len môžem ťa prosím,  nech žije. Nech mu môžem ešte povedať, ako veľmi ho milujem, čo pre mňa znamená a ako mi je to všetko ľúto. Bože prosím, prosím, prosím...

Zachytila som prudké pohyby a hluk, tak som dvihla hlavu. Všetci do jedného obkľúčili osobu v zelenom plášti. Vyskočila som na nohy a pridala som sa k nim. Prvú polovicu konverzácie som prepočula, no to najdôležitejšie ešte len prišlo.

„Operácia sa vydarila, pán Horan je z najhoršieho vonku a ak nenastanú žiadne komplikácie, o týždeň bude prepustený do domácej starostlivosti.“ Po týchto slovách ma zasiahla prudká vlna úľavy. Zatočilo sa mi od nej v hlave a moje vedomie ma na chvíľu opustilo. Ešte som stihla poďakovať Bohu za to, že ma vypočul.

Precitla som až keď mi na tvári pristála spŕška ľadovej vody.

„Myslím, že sa preberá. Sue no tak, toto nám nerob, jeden nás poteší, druhý vystraší.“ Prvé slová, ktoré som počula boli s Louisových úst. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, kde som, prečo sa nado mnou skláňa toľko hláv a prečo mám mokrú tvár.

„Slečna, ste v poriadku? Koľko prstov vidíte?“ pýtal sa ma doktor ukazujúc tri vystreté prsty.

„Tri.“ Vytlačila som zo seba a snažila sa zdvihnúť zo zeme.

„Nie nie, len nikam nechoďte. Myslím, že neuškodí, ak si pôjdete chvíľu poležať  na izbu. Nemáte najzdravšiu farbu a máte veľmi slabý pulz.“

„Ja musím ísť za Niallom.“ Protestovala som a opäť sa stavala na nohy.

„Zuz, mala by si ísť s doktorom. K Niallovi šla jeho mama s bratom, nikoho iného k nemu teraz nepustia. A aj tak len spí.“ Povedala mi Niks po slovensky.

„Ale ja ho chcem vidieť.“ Zanariekala som, oči plné sĺz. Musela som sa sama presvedčiť, že je v poriadku.

„Musíš sa dať najskôr sama dokopy. Niall je v pohode. Momentálne je na tom asi aj lepšie, ako ty.“ Karhala ma Niks a ja som nemala na výber, len som sa podriadila. Bolo mi jasné, že čím dlhšie budem odporovať, tým viac sa bude odďaľovať moje stretnutie s Niallom.  

Chlapci mi pomohli  postaviť sa a odprevadili ma do lôžkovej časti,  ktorá sa nachádzala na tom istom poschodí. Doktor ma ešte raz prezrel, Niks ma celý čas držala za ruku. Bola som vďačná, že je tu so mnou. Bola mi veľkou oporou.

„Udiali sa v poslednom čase nejaké neobvyklé zmeny vo vašom zdravotnom stave? Nejaký zmeny v správaní? Čokoľvek neobyčajné?“ Pýtal sa ma doktor. Pokrútila som hlavou.

„Nie, len som v príliš veľkom strese. Je skúškové a dnes toto...“ nedokázala som to ani pomenovať. Zdalo sa mi, akoby to bolo pred mesiacom, čo mi Zayn volal.

„Takže to nie je dlhodobejšie? Nestávalo sa vám, že vám prišlo nevoľno, že ste pociťovali priveľkú potrebu jesť alebo nevysvetliteľnú únavu? Čo menštruácia?“

„Nie, všetko bolo v poriadku.“

„Dobre, vyzerá to tak, že máte len preťažený organizmus a potrebujete si poriadne oddýchnuť. Navyše ste  stále v miernom šoku. Musíte sa vyspať. Dám vám nejaké tabletky na spanie a bol by som rád, keby ste aspoň túto noc ostali v nemocnici na pozorovanie.“

„Ja mám zajtra skúšku a musím na nej byť.“

„Neodporúčam vám žiadne psychické vypätie najbližších 48hodín, mohli by ste opäť skolabovať.“

„Al-“

„Žiadne ale Zuz, nedovolím ti to. Pôjdem zajtra do školy a nejako to utrasiem. Musíš oddychovať.“ Viac som nepovedala ani pol slova. Pod dohľadom sestričky som prehltla dve okrúhle biele tabletky a zapila ich vodou. Ešte som sa stihla za všetko poďakovať Niks a o dve minúty som o sebe už nevedela.