Cuz I can love you more than this 52

Na začiatok trocha krátke a trocha nanič, ale verím, že sa postupne rozpíšem a dostanem sa do toho. 

Ďakujem dievčatá, že tu stále ste, ľúbim vás! ♥♥♥

Tresla som perom o stôl. Od rána mám zlý deň. Nič sa mi nedarí, učivo sa mi nechce dostať do hlavy, som nervózna kvôli zajtrajšej skúške, ešte nemám výsledok tej včerajšej a ani Niall sa mi už dva dni neozval. Ani SMSka, nič. Viem, že má toho veľa, ale aspoň minútu na trápnu správu si nájsť mohol, nie? Začínala som byť vytočená a zúfalá.

Oprela som sa lakťami o stôl a skryla tvár do dlaní. Už nevládzem. Je mi z toho všetkého do plaču. Potrebujem ho pri sebe, potrebujem, aby ma aspoň na chvíľu chytil do náručia a ubezpečil ma, že všetko bude dobré, že to zvládnem. Nádych, výdych. Už len dva dni a znova ho uvidím. Ten čas predsa len prešiel rýchlejšie, ako som dúfala. Učenie mi ho skvelo vyplnilo, vlastne ani poriadne neviem, ako mi to prešlo. Keď sa spätne obzriem, vyzerá to ako päť dní, čo som ho naposledy mala vedľa seba, nie päť týždňov.

Mám pocit, že mi z toho všetkého už šibe. Už tri týždne každý môj deň vyzerá rovnako. Ráno vstanem a ako prvé ma čaká prechádzka s Bonnie. Potom sa vychystám do práce, posedím si tam do obeda, prídem domov, kde na mňa opäť čaká Bonnie. Keď sa vrátim rozložím si knihy a poznámky a učím sa do večera. Nakoniec si idem opäť prevetrať hlavu vďaka Bon, potom mi zavolá Niall, Lil alebo rodičia, poprípade sa na chvíľu vyvalím s Niks k telke a som rada, ak pri rozhovore alebo filme rovno nezaspím.

Postavila som sa. V takej nálade som fakt nemohla obsedieť. Čo idem robiť? Skontrolovala som telefón. Žiadne zmeškané hovory ani neprečítané správy. Hodila som ho do šuplíka a ten hlasno zabuchla. Obišla som celú izbu a otvorila okno. Ešte aj von pršalo. Na Londýn nič nezvyklé, ale dnes by som dala neviem čo za to, aby vykuklo slnko.

Sadla som si na parapetu a zapálila si. Potrebovala som upokojiť vlastné myšlienky. Dym, ktorý pravidelne vychádzal z mojich úst, mi k tomu dopomohol. Potom som ešte chvíľu ostala civieť na ulicu podo mnou. Bola prázdna, nikde ani živej duše, len niekde z diaľky sa ozýval ruch mesta. Pred očami sa mi začali mihať spoločné chvíle s Niallom. Tak veľmi mi chýbal! Nepamätám sa, že by som niekedy niekoho potrebovala tak, ako potrebujem jeho práve teraz. Prudko ma pichlo pri srdci.

Pokrútila som hlavou. Musím sa učiť, nemám čas na takéto úvahy. Zavrela som okno a opäť som si sadla ku knihám. Písmená mi však lietali pred očami, nedokázala som sa sústrediť.

V tom mi zazvonil mobil. Natešene som otvorila šuplík a prijala hovor bez toho, aby som pozrela na meno volajúceho. Kto okrem Nialla by mi predsa volal?

„Prosím?“

„Ahoj Sue, to som ja.“

„Zayn?“ premkol ma divný pocit. Prečo mi volal Zayn?

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa.

„Preto ti volám. Niall mal nehodu.“

„E-ešte raz?“ zakoktala som sa a bola som rada, že sedím. Určite len žartoval.

„Niall mal nehodu. Cestou do Írska ťa chcel prekvapiť a zastaviť sa za tebou, tak letel s nami len do Londýna. Na križovatke do neho niekto narazil.“ Prestala som počúvať, čo mi Zayn hovorí. Sedela som s otvorenými ústami a civela pred seba do steny. Niall mal nehodu, Niall mal nehodu, Niall mal nehodu, ozývalo sa mi hlavou a ja som nebola schopná vydať zo seba hláska. Vzrastala vo mne panika.

„Sue? Si tam?“ precitla som až na zvuk môjho mena. Dýchaj, prizvukovala som si.

„S-som, čo si vravel?“

„My sme v už v Írsku, priletíme tak rýchlo, ako sa bude dať. Čakáme už len na jeho rodinu. Je hospitalizovaný v Charing Cross Hospital, malo by to byť niekde na polceste od letiska k tebe.“

„Charing Cross Hospital, mám to. Vieš aj niečo o jeho stave?“ pomaly sa mi vracal zdravý rozum.

„Je na tom dosť zle, vnútorné krvácanie, pár polámaných rebier. Práve by ho mali operovať.“ Dosť zle...vnútorné krvácanie...dolámané rebrá...operovať...zatočil sa mi celý svet. Toto musí byť len zlý sen.

„Teraz je to len na lekároch. Sestrička nás ubezpečila, že spravia všetko, čo je v ich silách a že bude v poriadku. Ostáva nám len veriť, modliť sa a čakať.“ Nevedela som, čo na to povedať. Musí byť v poriadku, inú možnosť som si nepripúšťala. Keby sa mu niečo stalo, keby operácia nevyšla, keby...nie, musím prestať na to čo i len myslieť. Musí byť v poriadku. Počula som, ako na druhej strane linky niekto volá Zaynovo meno.

„Sue, musím ísť, lietadlo je pripravené. Vidíme sa v nemocnici, budeme tam tak rýchlo, ako sa bude dať.“

„Dobre, ďakujem ti. A Zayn? Dávajte na seba pozor.“ Ozval sa ťažký povzdych.

„Budeme. Tak zatiaľ.“

Ako v tranze som položila mobil na stôl. Celá som sa triasla, čo som si uvedomila až teraz. Hlavu som zložila do dlaní a začali mnou otriasať tiché vzlyky. Je v nemocnici, zranený. Kvôli mne. A ja som sa ešte nedávno hnevala za to, že sa neozval. A teraz oňho môžem prísť. Len tak, aby mi niekto tam hore dokázal, aká som hlúpa a nevďačná. Nie. Toto by som nezvládla. Už len pomyslenie, že by som oňho mohla prísť ma zabíja. On bude v poriadku. A ja musím ísť za ním, musím ho vidieť, musím sa uistiť, že všetko bude dobré. Do tela sa mi dostal adrenalín a môj mozog začal pracovať na dvesto percent.

Vstala som tak rázne, že stolička skončila na podlahe. No mne to bolo jedno. Vzala som si tašku a nahádzala do nej potrebné veci. Mobil, kľúče, peňaženku. Natiahla som na seba rifle, ktoré boli prevesené cez stoličku a na vrch si dala tmavomodrú mikinu s kapucňou. Keď som vychádzala z izby, zrazila som sa s Niks.

„Sue! Len tak som prepínala programy, keď som sa to dozvedela. Je mi to tak ľúto.“ Vpadla som rovno do jej náručia. Tuho som sa k nej pritisla, no z mysle mi neschádzal jediný cieľ, ktorý som práve teraz mala. Nemocnica. Niall.

„Ako je na tom? Ideš do nemocnice? Ak dve minúty počkáš, pôjdem s tebou, hneď sa oblečiem a idem.“

„Nie, ty len ostaň doma a postaraj sa prosím o Bonnie. Pred chvíľou mi volal Zayn, vraj na tom nie je bohvieako dobre. Práve by ho mali operovať.“ Vysypala som zo seba a hrnula sa k dverám. Obula som sa, keď sa ozvalo klopanie. Schmatla som kľučku a prudko potiahla k sebe, div mi neostala v ruke aj s dverami. Stál za nimi Derek. Po mojom náhlom otvorení vyzeral prekvapene a trochu vydesene.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa.

„Prosím, povedz, že si tu autom.“ Vybafla som naňho ako odpoveď. Len prikývol, zjavne neschopný inej odpovede. Spýtavo lietal pohľadom zo mňa na Niks.

„Tak to idem rozhodne s vami. A Bonnie tiež.“ Povedala nekompromisne Niks, otočila sa a zmizla vo svojej izbe.

„Povie mi niekto konečne, čo sa stalo? Kam ideme? Prečo vyzeráš, akoby šlo o život?“

„Lebo o život ide!“ nechtiac som od nervov vybuchla. Derek trochu cúvol.

„Prepáč. Niall je v nemocnici, mal nehodu. Som z toho dosť na nervy.“ Ospravedlnila som sa mu vzápätí.

„Ach Sue, to ma mrzí, nevedel som. Je to vážne?“

„Vraj dosť, akurát ho operujú.“ Derek si ma bez slova privinul k sebe.

„Určite bude v poriadku.“ povedal nakoniec a asi sekundu na to vybehla z izby Niks, pripravená vyraziť. Derek ma pustil, Niks pripla Bonnie na vodítko a vyrazili sme. Schody som brala po dvoch, skoro som si vyvrtla členok. Nasadli sme do auta. Derek si sadol za volant a Niks s Bonnie sa vopchali ku mne na zadné sedadlá. Niks ma objala jednou rukou okolo ramien a ja som sa k nej prisunula bližšie. Bez slova som pozerala von oknom a hladkala Bonnie, v hlave stále tie isté myšlienky. Nedokázala som si odpustiť moje výčitky voči nemu z dnešného doobedia. Tú nehodu mi bol fakt čert dlžen. Len nech to dobre dopadne, Bože prosím...

Auto doslova lietalo ulicami Londýna. Bol zázrak, že nás niekde nestopli policajti. Približne o dvadsať minút sme z neho všetci štyria vybehli do lejaku, ktorý nie a nie ustať. Na hlavu som si natiahla kapucňu a vošla do nemocnice. Namierila som si to rovno k výťahom. V tom som si spomenula, že Zayn mi nepovedal, kde presne mám Nialla hľadať. Už som sa chcela otočiť a vrátiť sa späť na recepciu, keď ku mne prišla Niks.

„Je to tretie poschodie, no budeš musieť čakať na chodbe. Ešteže je Niall slávny a sestrička spoznala aj teba, inak by nás tam nepustili. Derek musí kvôli Bonnie ostať von, ja idem s tebou hore. Nie! Nič nechcem počuť.“ Zahriakla ma, keď videla, že idem protestovať. Nakoniec som len sklonila hlavu a nastúpila do výťahu. Vyviezli sme sa hore a tam sme si sadli do čakárne.

Asi po dvoch minútach som sa postavila a začala sa prechádzať hore dole. Nemohla som obsedieť ani obstáť. Celé moje vnútro bolo v kŕči a ja som sa nevedela upokojiť. Chcela som už vedieť, či sa niečo zmenilo, ako je na tom. Chcela som sa ubezpečiť, že všetko bude naozaj v poriadku. Môjmu mozgu som zakázala produkovať katastrofické scenáre. Všetko bude dobré, opakovala som si.

„Donesiem ti niečo?“ vytrhla ma z myšlienok Niks, na ktorú som takmer zabudla. Ticho sedela na stoličke a ustarane ma pozorovala. Len som pokrútila hlavou.

„Môžeš ísť za Derekom, ja to tu zvládnem.“

„Tak na to zabudni. Samú ťa tu nenechám ani sekundu.“

„Veď sa mi nič nestane.“ Namietala som.

„Chcem tu byť pri tebe, Derek to chápe. A aj tak už pravdepodobne odišiel.“ Cítila som sa previnilo ešte aj preto. Derek určite prišiel za Niks aby si užili pekný deň a ja som im ho takto skazila.