Christmas Wish

Juliii, spešl for jú ♥ Ivik, ty dostaneš hmotný darček, tak snáď mi to odpustíš...FIM zítra, ok? O:)

Trochu klišé, hlavne u mňa, ale má to pre mňa zvláštny význam :) Tak teda štipka rozprávky....

Sedela na polnočnej omši. Kňaz vykladal kázeň, no ona ho nevnímala. Nevnímala ani ľudí okolo seba, dokonca pozabudla aj to, že je v kostole. Pohľad upierala na svoje ruky skrížené v lone a bola ponorená v myšlienkach.

Premietala si v hlave deň, čo mala za sebou. Cítila sa hrozne, menejcenne, ponížene. Po psychickej aj fyzickej stránke bola zúbožená. Pokožka pod pravým okom jej postupne modrala a v bruchu mala kŕče. Pozostatky dnešného výprasku od otca. Dostala bitku len tak, vraj z lásky, na prevýchovu. Mama zas dorazila jej psychiku. Od rána jej vyčítala, aká je neschopná, nepodarená, ako nerozumie, ako mohla porodiť také sprosté decko a podobne. Toto bol jej Štedrý deň.

V kútiku duše dúfala, že aspoň v tento deň, v taký veľký, špeciálny deň, sa stane zázrak a oni ho prežijú pokojne, ako rodina. Tak, ako ho spoločne prežili minulý rok, ten predminulý aj ten pred ním, vlastne odkedy sa pamätala. Tak, ako ho prežili, kým sa z jej rodičov nestali pijani a trosky.

Po letných prázdninách odišla na internát a doma bolo všetko v poriadku. Keď sa o mesiac vrátila, nespoznávala to tam. Jej, predtým starostlivý, rodičia prišli z práce, najskôr na ňu nakričali, ako ich vyciciava, že si ich vôbec neváži a sú pre ňu len banka, ako aj pre jej brata, potom chytili do ruky fľašu a v opitosti ešte viac vykrikovali, aké majú nevďačné deti. Stále dokola. Ten víkend bol pre ňu strašný a odvtedy vlastne doma nebola. Dom, v ktorom vyrástla, teraz pripomínal jej osobné peklo na zemi.

Od malička mala problém so sebadôverou a bola veľmi citlivá. Deti v škôlke sa jej zvykli posmievať a odcudzovať ju, pretože bola tučná. Ako rástla, jej telo sa ťahalo do výšky a zužovalo sa. Začala cvičiť a vyzerala naozaj dobre, no aj tak si neverila. Až vysoká škola a pobyt ďaleko od domova jej pomohli a jej sebavedomie sa pomaly zväčšovalo. Konečne začínala žiť medzi ľuďmi a nebola stále zalezená len v knihách a v izbe. Nachádzala si nových priateľov, postupne spoznala všetkých spolužiakov a konečne mala pocit, že niekam patrí. Z prestrašeného dievčatka sa stávala sebavedomá žena. Niekde vnútri však to dievčatko stále ostávalo a keď vtedy prišla domov, všetko sa v nej zrútilo a ona sa vrátila k svojmu starému ja. Názor a podpora rodičov boli pre ňu základ. Keď padlo toto, aj jej sebaistota sa zrútila ako domček z karát.

Každá výčitka, každé hanlivé slovo, každá rana sa jej zabodávala hlboko do srdca a ona trpela oveľa viac, ako kedykoľvek predtým. Vysmievanie v škôlke bolo oproti tejto bolesti pohladenie.

Nerozumela hlavne tomu, čo takúto ráznu zmenu spôsobilo. Čím viac nad tým uvažovala, tým bola zmätenejšia. Chcela požiadať o pomoc brata, no ten mal dosť svojich problémov. V lete sa oženil a teraz čakajú s Luciou bábo. Povedala o tom vlastne len jedinému človeku.

Pri spomienke naňho sa jej do očí natlačili slzy. Tak veľmi si želala, aby tu bol teraz s ňou! On bol však tisíce kilometrov vzdialený a neexistovala žiadna sila, ktorá by ju k nemu práve teraz zaniesla. Srdce jej stislo pod náporom úzkosti a jedna neposlušná slzička sa jej skotúľala po líci. Rýchlo, kým to nezbadali dievčatá vedľa nej, ju zotrela a vzhliadla. Ľudia okolo nej vstávali, takže kázeň už musela skončiť. Postavila sa tiež a v hlave sa jej mierne zatočilo. Chytila sa lavice a snažila sa upokojiť.

Myšlienky sústredila na niečo príjemnejšie. Na to, ako ho stretla.

„Kto to je?“ opýtala sa svojej spolubývajúcej. Boli na party, kde oslavovali úspešné ukončenie prvého semestra. Hneď jej padol do oka. Tmavé vlasy, hnedé oči, tmavšia pokožka, modrá prúžkovaná košeľa, čierne nohavice. Stál v hlúčiku chlapcov, ktorí pokukovali po okolitom svete a pohľadom hľadali dievča, ktoré vyzeralo ako správna adeptka na sex na jednu noc. To, že nechcú žiadne záväzky im sršalo snáď aj z posturiky.

„Myslíš tú partičku namyslených erazmákov?“ uchechtla sa Katka, popíjajúc už tretí drink a rozhliadajúc sa po miestnosti podobným spôsobom, ako tí chlapci.

Lucas bol erazmák, no nebol namyslený a ako nakoniec vysvitlo, nehľadal ani zábavku na jednu noc. Chvíľu pokukovala ona po ňom, potom začal on po nej. Prihovoril sa, dali sa do reči. Rozumeli si, tancovali, smiali sa. Vysvitlo, že je to aj ich posledná party pred odchodom domov, ich pobyt sa práve končil. Na rozlúčku si vypýtal facebook a daroval jej bozk. Len jeden, ale bol to najkrajší bozk, aký kedy dostala. Bola očarená, týždeň nechodila, ale lietala. Potom si začali písať. Dlho, po nociach, celé dni. V lete pracovala, čo jej sily stačili, aby za ním mohla aspoň na týždeň prísť. Doma povedala, že musí ísť niečo vybaviť do školy, preto odchádza skôr a odcestovala. Bol to najkrajší týždeň v celom jej živote, to mohla tvrdiť bez akéhokoľvek prikrášľovania. Potom začala škola a ona tvrdo dopadla na zem. Láska bola návyková a ona jej potrebovala stále viac, no dostávalo sa jej menej. Lucas mal na ňu čoraz menej času, začal sa stretávať s inými dievčatami. Žiarlila. Neuveriteľne. No bolo jej to na nič. Jediné, čo mohla robiť, bolo dúfať a veriť mu. A hlavne držať sa pri zemi, aby si ušetrila zbytočné trápenie.

Bol tu pre ňu. I keď nie tak často a veľa, ako by si možno priala, ale bol. Vypočul ju, podporil, pomohol ako vedel.

Teraz by dala hocičo za jediné objatie. V stave, v akom sa nachádzala, boli slová málo, nech boli akokoľvek krásne a povzbudzujúce. Potrebovala cítiť, že je niečoho hodná, že aj ju dokáže niekto ľúbiť.

Bolo to jej jediné vianočné prianie. V ušiach jej znela Tichá noc, ktorá sa ozývala kostolom a ona sa modlila za svojich rodičov, za seba, za zázrak.

Po omši si s kamarátkami vzájomne popriali šťastné a veselé  a pobrala sa domov. Vlasy cez oko našťastie zakryli čo mali a nikto sa nič nepýtal. Kráčala pomaly, nemala sa kam ponáhľať. Rodičia určite dávno spia, množstvo alkoholu, čo dnes vypili by zložilo aj slona.

Ulica bola ľudoprázdna. So sklonenou hlavou a zaborená v myšlienkach si ani nevšimla, že niekto vyšiel z tieňa od domu, okolo ktorého práve prešla. Oči jej zakryli studené ruky a do nosa jej udrela známa vôňa. Nemohla tomu uveriť. Čo? Ako?

„Lucas.“ Takmer nečujne vydýchla a otočila hlavu. Stál tam, naozaj to bol on.

„Ahoj.“ Pozdravil ju. Stála v šoku, nedokázala sa ani pohnúť. Chvíľu na seba bez slova hľadeli, vpíjali sa do seba očami. Vo vnútri sa jej vzbúrili všetky city a emócie, ktoré boli tak dlho potláčané. Do očí sa jej natlačili slzy a ona ich nechala stekať po lícach. Už viac nemala síl ich zadržiavať. Padla mu do náručia a tvár skryla v jeho kabáte. Hladil ju po chrbte a do ucha jej šepkal upokojujúce slová. Stáli tak uprostred ulice nevnímajúc čas ani snehové vločky, ktoré potichu začali padať do ich vlasov.

„No tak, zlato, som tu, už bude všetko len dobré.“ Jemne ju odtlačil od svojho tela a podvihol jej bradu tak, aby na ňu videl. Odhrnul jej vlasy z tváre a pevne zomkol pery. Monokel už musel nabrať celkom pekné farby. Odvrátila tvár.

„To ti spravil dnes?“ opýtal sa tvrdým hlasom. Slabo prikývla.

„Prečo ma nepočúvneš a neodídeš odtiaľ?“ nebolo to prvý krát, čo jej to povedal.

„Vieš dobre, že nemôžem. Sú to moji rodičia, potrebujú len pomoc.“

„A ja potrebujem, aby ti prestali ubližovať. Ľúbim ťa, čo tomu nerozumieš? Nedokážem sa na to pozerať.“ Už tiekli slzy obom.

„Ty ma ľúbiš?“ takmer vydesene naňho zízala. Vedela, že ľúbila ona jeho, no netrúfla si ani len dúfať, že by to mohlo byť obojstranné. Jasné, boli viac ako kamaráti, no netušila, že z jeho strany to môže byť láska. Záporne krútila hlavou, znova a znova.

„A čo si si myslela, hlupáčik? Že sa s tebou len zahrávam? Že som meral takú cestu len preto, že pre mňa nič neznamenáš?“

„Nie, nie, to nemôžeš. Ja si to nezaslúžim.“

„Zaslúžiš si oveľa viac, ako sa ti dostáva a ako ti môžem ja ponúknuť. A je naozaj na zaplakanie, že to nevieš a nechceš to prijať.“

„P-prečo si vlastne tu?“ potrebovala od seba odvrátiť pozornosť. Črty mu povolili, oči sa zablyskli a on sa usmial.

„Rozhodol som sa splniť si svoje vianočné prianie.“

„Plníš mi to moje. A ešte oveľa viac.“ Pohladila ho po líci.

„Tiež ťa ľúbim. Si ten najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostala.“ Pritiahla si jeho pery na tie svoje a všetky problémy sa zrazu zdali malinké a nepodstatné. Zázrak bolo jediné slovo, ktoré jej behalo hlavou. Jej prosby boli vyslyšané a nádej v nej znova vzplanula.