Fate In Motion 3

Tak tu teda máte ten dlho sľubovaný koniec. Neviem, či som naplnila vaše predstavy alebo som sklamala, ale tichučko dúfam v to prvé :) Ak nastal druhý prípad, tak sa veľmi ospravedlňujem...
Lots Of Love ♥

Laura prechádzala ulicami Verony a pozorne sa obzerala okolo seba. Kde len môže byť? V klube neostal, na internát sa nevrátil a nedvíha ani telefón. Začínala sa oňho báť. Modlila sa, aby sa mu nič nestalo. Nikdy by si to neodpustila. Pred očami sa jej vybavila jeho zakrvavená tvár, ktorú zazrela, kým bola s Harrym ešte na chodbe v klube. Striaslo ju. Uvedomovala si, ako veľmi mu dnes ublížila,  no nedalo sa to už vrátiť späť.
Mohla mu však všetko vysvetliť, a tak mu dať na výber. Aspoň sa o to teda pokúsiť, ak bude ochotný počúvať. Nečudovala by sa mu, keby ju už nechcel v živote vidieť. Skúsiť to ale musí, nechce ho stratiť, už pre ňu znamenal príliš veľa.

A zrazu ho zbadala. Podvedome sa vybrala na miesto, kde spolu trávili tak veľa času. Pred očami sa jej vybavili spomienky, ktoré sa k tej obyčajnej hnedej lavičke viazali. Okamihy, kedy sa na nej spoločne učili, doťahovali, smiali. Myslela, že jej pukne srdce od pocitov, ktoré sa v nej nakopili. Bolo to „ich“ miesto.  Teraz sedel na tej lavičke a pozeral na rieku. V okolí nebolo o takom čase ani živej duše.

Potichu prišla až k lavičke. Zdalo sa, že si ju nevšimol.

„David.“ Prehodila pevným hlasom. Na chvíľu odtrhol pohľad od rieky a uprel ho na Lauru. Neusmial sa, ako by to spravil ešte pred troma hodinami. Oči mal červené, zrejme plakal. Stislo jej srdce. Čo to len spôsobila? Znova sa zapozeral do rieky.

„Môžem?“ hlavou kývla na lavičku, no odpoveď neprišla. Aj tak si prisadla. Nedá sa odbiť. Pár minút sedeli v tichosti. Potom Laura začala rozprávať.

„Chcela by som ti toho toľko povedať, no ani neviem, kde by som mala začať. Harry...on...to, ako sa dnes správal...je to môj bývalý. Rozišli sme sa takmer pred rokom. Teda on sa rozišiel so mnou, dosť nepekným spôsobom. Povedal mi, že ma už nemiluje, že to preňho stratilo zmysel a že si našiel niekoho iného. Dostávala som sa z toho pol roka. Ani raz sa mi za ten čas neozval. Vôbec. Bola som trocha v kontakte s jeho kamarátmi, ktorí mi za ten čas, čo som bola s ním, neuveriteľne prirástli k srdcu, ale nikdy sme sa o ňom nerozprávali. Ja som sa naňho nepýtala a oni s tým nezačínali.  V deň, keď sme sa spoznali my dvaja, mi poslal správu. Že mi chce všetko vysvetliť, že to, čo mi vtedy povedal, nebola pravda. No ja som sa presne v ten istý deň rozhodla, že už mu viac nedovolím kaziť mi život. Tú správu som si prečítala až ráno na ďalší deň. Celá som sa roztriasla, no našla som v sebe dostatok sily, aby som ju vymazala bez akejkoľvek reakcie na ňu. Tých správ prišlo potom viac. Všetky som mazala, niektoré som ani nečítala. Chcela som sa konečne posunúť ďalej. A ty si mi v tom pomáhal.“ Urobila malú pauzu. Bolo prekvapivo jednoduché rozprávať o tom všetkom. Trochu sa jej uľavilo. David však nijako nereagoval, stále zízal do vody. Nebola si istá, či ju vôbec počúva. Aj napriek tomu pokračovala. Slová z nej už vychádzali samé.

„Bol si mi obrovskou oporou, o čom si možno ani nevedel. Začínala som ťa mať radšej a radšej a nech som sa tomu akokoľvek bránila, čoraz viac si sa dostával do môjho srdca. A dnes...na tej party...keď si za mnou prišiel...to, čo sa stalo potom...konečne som dostala zo seba von všetko, čo som k tebe cítila. Opäť len vďaka tebe, sama by som sa na to asi nikdy neodhodlala. Keď prišiel Harry...je mi ľúto, že si počul, čo mi hovoril. A čo som povedala ja. Prepáč mi to. Bola som však v takom šoku, že to bola prvá vec, čo ma napadla. Odtiahla som ho preč, lebo som sa bála, čo zo mňa ešte vyletí. Bola som v koncoch. Začala som o všetkom pochybovať, hlavne o mojich citoch k tebe, k nemu. A potom začal rozprávať. O tom, ako nezvládal ten tlak okolia, ten neustály hate voči mne, ako veľmi mu ubližovalo, keď som plakala kvôli nenávistným tweetom, ktoré som pravidelne dostávala. Že bol ten rozchod pre moje dobro, no stále ma miluje  a nedokáže na mňa zabudnúť. Potom ma začal bozkávať. Na okamih som stratila hlavu. Potom som však pred očami videla teba. Odsunula som sa od neho a dala mu facku. Z celej sily, za všetku bolesť, ktorú mi spôsobil. Začala som naňho kričať, aký je sebec, že či si teraz myslí, že sa mu hodím okolo krku po všetkom, čo som si kvôli nemu vytrpela. Spýtala som sa ho, či bolo také ťažké porozprávať sa o tom so mnou alebo mi to aspoň povedať, napísať, hocičo. Začal nariekať, aký bol hlupák, že sa to už viackrát nestane. Na to som mu povedala, že má pravdu, nestane, pretože už na to nebude príležitosť. Otočila som sa na odchod, no zdrapil ma za ruku a začal prosíkať. Bolo mi ho ľúto. Aj to som mu povedala. A ešte že mal na to všetko myslieť skôr. Odišla som. Šla som ťa hľadať. Pretože som si vybrala teba.  Pretože ty si svoju šancu ešte nepremárnil. Pretože ťa ľúbim.“ A bolo to. Dostala zo seba všetko. Posledné slová už len zašepkala, po tvári jej stekali slzy, ledva dokázala rozprávať. David sa stále nehýbal. Ani len na ňu nepozrel. Čo čakala? Aj posledná nádej, ktorú v sebe ešte mala, práve vyhasla. Stratila ho, kvôli svojej minulosti, ktorú pred ním tak dlho tajila. „Tajomstvá nikdy neveštia nič dobré“ stále jej hovorila mama a ona teraz plne pochopila význam tej vety. Nemohla spraviť nič viac.

„Prepáč mi to.“ Postavila sa a rozutekala sa preč. Nešiel za ňou. Keď zabočila do najbližšej uličky, popri múriku sa spustila na zem. Slzy jej z očí tiekli prúdom. Zaborila hlavu do dlaní a hlasno vzlykala. Nedokázala to v sebe viac držať, žiadnu z emócií, ktoré sa v nej miešali. Lásku, sklamanie, ani znova zlomené srdce. Sľúbila si, že už kvôli chlapcovi plakať nikdy nebude. Toto však nebolo kvôli nemu, ale kvôli nej samej. Ako mohla byť taká naivná? Teraz jej ostali len oči pre plač.

Nie! Musí byť silná. Musí to zvládnuť. Nemôže viac dopustiť, aby ju niekto tak hlboko ranil. Už bolo predsa aj horšie a preniesla sa cez to. Chvatne si zotrela slzy z líc a prudko sa postavila. Počula za sebou rýchle kroky. Aj ona pridala do kroku. Nevedela, prečo sa za ňou David vybral, no neverila, že to mohlo znamenať niečo dobré. Trochu pobehol a schmatol ju za plece. Otočil ju tvárou k sebe, dych mal zrýchlený a z úst mu stúpala para. Chytil jej líca do dlaní a pozrel sa jej do očí.

„Myslíš, že ťa po tých posledných slovách nechám len tak ísť? Nevieš si predstaviť, ako dlho ich už túžim počuť.“ Povedal naliehavo a ešte naliehavejšie sa jej prilepil na pery. Tentoraz bola ona tá, čo chvíľu len zaskočene stála. Keď mu bozk opätovala, pritlačil ju medzi múr, po ktorom sa pred chvíľou zviezla na zem, a jeho telo. Až keď ju jemne hryzol do spodnej pery, až vtedy uverila, že si to len nepredstavovala.

„Tak veľmi som sa snažil predstierať, že sa ma to netýka, no nedokážem to. Predstava, že môžeš byť konečne len a len moja, tak, ako som po tom túžil, prebila všetky moje snahy, aby som voči tebe zostal chladný. Priveľmi ťa ľúbim.“ Šepkal jej do ucha, keď sa od pier po sánke presunul na pokožku pod uchom.

„Chcem ťa zahrnúť láskou, chcem, aby si už nikdy nepomyslela na to, ako ti ten druhý ublížil. Chcem spoznať aj tie najtmavšie stránky tvojho ja. Chcem každému, každučkému kúsočku tvojho tela i duše ukázať, čo to znamená byť milovaný.“ Z tých slov Laure nabehli zimomriavky a trochu sa preľakla, či bude schopná všetku tú lásku prijať a vrátiť späť.

„Spolu to zvládneme.“ Povedal, akoby jej čítal myšlienky.

Nevedela si spomenúť, či niekedy zažila niečo krajšie a silnejšie. Nemyslela na Harryho, ani na nič, čo sa len nedávno odohralo. Celú jej myseľ zamestnával David, bezprostredne.

Ešte pred chvíľou stáli na okraji hlbokej priepasti zvanej láska.

Teraz sa ruka v ruke rútili dole.

Na konci ich možno čaká náraz, ktorý ich zvnútra doláme a poznačí na celý život.

Mali však v pláne užiť si voľný pád, ktorý mali pred sebou, ako najväčšmi to šlo.

Čo bude, bude, dôležité je to, čo je teraz.

A práve v tej chvíli,  v tom okamihu, bol ich svet dokonalejší než dokonalý.